Spisovateľa Daniela Mantovaniho v argentínsko-španielskom filme Vážený občan zastihne ocenenie v štádiu, keď mal už aj tak dosť slávy a zdalo sa mu, že už všetko povedal. Je presýtený pozornosťou sveta, písanie ho nebaví, život ho nebaví, darmo mu chcú udeľovať ďalšie ceny, volajú ho na prednášky, na besedy, recepcie – všetko odmieta. Uzatvára sa do samoty, ktorá je absolútna, lebo nemá ani rodinu. Má však luxusný dom a môže si dovoliť aj luxus absolútnej úprimnosti. Všetko hovorí na rovinu, má dar výrečnosti, vie argumentovať a má rešpekt. Skrátka, je kráľ sveta, lenže unudený.
Z letargie ho vytrhne pozvanie do rodnej obce Salas, kde nebol už štyridsať rokov. Spočiatku ho ani tam neťahá, ale potom si povie – idem. Tam sa začína príbeh filmu, ktorý sa prezentuje ako komédia, ale je v ňom aj veľa vážnejších motívov. Pre človeka je totiž významná konfrontácia práve s prostredím, v ktorom vyrastal, často sa porovnáva so spolužiakmi, s rovesníkmi, s rodákmi a vo Váženom občanovi práve o to ide. A v tomto prípade je to aj mimoriadne zaujímavé, lebo on je nositeľ Nobelovej ceny, žijúci v Európe, rodáci zostali v argentínskom zapadákove.
Mentálny konflikt je silnou stránkou filmu, vyžaduje si veľa dialógov, a tie sú vydarené. Spisovateľ musí čeliť útokom, nepochopeniu, vášňam a musí sa rozhodovať. Jeho myslenie a reakcie sa líšia od myslenia rodákov a režiséri Gaston Duprat a Mariano Cohn to dokázali sprostredkovať.
Spočiatku sú všetci nadšení, že slávny rodák prišiel domov, chcú s ním byť, počúvať ho, obdivovať, dotknúť sa ho, zviesť ho, pohostiť ho… No postupne sa situácia mení a stále viac prevláda stará pravda, že doma nie je nikto prorokom. Slávny spisovateľ už onedlho takmer každému prekáža, umocnil totiž rodákom komplexy a pripomenul im vlastnú „malosť“. Vinia ho za svoju nespokojnosť so životom. On pokračuje vo vecnom riešení situácií, nie je ani súcitný, ani pokrytecký, neuráža ich tým, že by sa k nim „znížil“ a pretvaroval sa. Je otvorený, hovorí svoje názory a na to doplatí.
Najviac konfliktov vzniká v oblasti umeleckej a v oblasti lásky – na to sú ľudia mimoriadne citliví. Ak nepochváli napríklad naivný obraz miestneho umelca funkcionára, situácia sa vyhrotí. Manžel jeho bývalej frajerky sa aj snaží o toleranciu, ale napokon tiež súperenie s „nobelovcom“ nezvládne.
Film je zaujímavou štúdiou o tom, ako človek získava vnútorný pokoj a ako podlieha panike, ak sa s niekým porovnáva. Treba mať odvahu byť samým sebou a nájsť v sebe triumfy. Nájdu sa takí aj v spisovateľovej rodnej obci Salas. Je to napríklad miestny začínajúci autor básnik, alebo učiteľka, ktorá spisovateľa učila, a on na ňu nezabudol. Našla svoje poslanie asi v tom, že ho vychovala.
Film zabáva, ale aj učí, ako si v živote počínať: Neporovnávajte sa, prosím! Spisovateľ súka rôzne múdrosti, ale robí to ironicky, sympaticky a dá sa to akceptovať. V niektorých momentoch pripomína táto snímka Formanove filmy, napríklad Hoří, má panenko. Aj tu účinkujú miestni hasiči a miestna miss, ktorá odovzdáva spisovateľovi čestné občianstvo rodnej obce. Zaujímavé je tiež, ako sa vo filme do útokov proti rodákovi zaplieta aj národovectvo. Tam sú zasa „proti Európe“ a obviňujú rodáka, že sa „poeurópštil“ a preberá cudzie maniere. Skrátka, ako vidno, svet je všade na jedno kopyto a dá sa nad ním, našťastie, ešte smiať.
