So scenáristkou filmu Miroslavou Zlatníkovou sme sa rozprávali aj o tom, ako sa dostala pod kožu historickej osobnosti, ktorá si svoje súkromie dokonale strážila.
Čím je váš príbeh jedinečný a čo môžu diváci očakávať?
Budú sa baviť. Nie všetky historické príbehy, ktoré v našich televíziách vznikli, sa podarili. Jedným z dôvodov bola práve túžba dodržať historické reálie. Kto potrebuje poznať históriu, nájde si ju v učebniciach či na Wikipédii. To, čo nás všetkých zaujíma, sú príbehy. V rakúskej televízii nám povedali, že majú v šuplíku tri scenáre o Márii Terézii, nevideli dôvod, prečo by mali čítať ten náš. Producent im na to odpovedal: pretože je to príbeh. Začnete čítať a strhne vás, chcete vedieť, čo hrdinka ďalej urobí. Mňa osobne veľmi zaujímal nielen osud Márie Terézie, ale aj osudy ďalších postáv, pretože tie sú historicky zmapované omnoho lepšie, na rozdiel od Márie Terézie totiž nekontrolovali svoj imidž.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Stotožňujete sa s tým, ako váš scenár adaptoval režisér Robert Dornhelm?
Videla som prvý diel a časť druhého a bola som nadšená. Keď herci a štáb hovorili, že režisér je skvelý, že je ich najlepší priateľ, že ich dokonale pochopil a bolo pre nich radosťou s ním spolupracovať, hovorila som si, že sú to reči. No keď som sa s pánom Dornhelmom stretla a videla som prvé denné práce, mala som slzy v očiach. Je úžasné, keď režisér rozumie tomu, čo ste napísali. Je to ako ísť na rande, od ktorého si nič nesľubujete a stretnete chlapca, čo vníma, čo mu hovoríte. Na to som čakala toľko rokov.
Ako dlho ste sa o historické reálie a osobnosť Márie Terézie zaujímali?
Človek podvedome sleduje mnoho ľudí, zo súčasnosti aj z minulosti, ani si to neuvedomuje. Nejaká herečka či politik vás zaujme natoľko, že si o ňom všetko prečítate. Mňa takto zaujíma Mária Terézia. Bola to kľúčová politička Európy, ale aj českých, slovenských a rakúskych dejín. Pýtala som sa preto, ako je možné, že o takej zásadnej osobnosti nič nevzniklo. Hovorila som si, že by si zaslúžila film, v ktorom by bola spodobená ako človek, nie ako moletná matróna, ktorá má šestnásť detí a vypisuje školské reformy.
Veľmi prísne kontrolovala svoj verejný imidž. Podarilo sa vám rešeršovaním odhaliť, aká objektívne bola?
Pod kontrolou mala úplne všetko. Písala listy svojim deťom, a aj tie boli vo forme politických prejavov. Vyvolalo to vo mne otázku, aká je žena, ktorá píše list svojmu dieťaťu takýmto spôsobom, z psychologického hľadiska. Pýtala som sa, aký má k nemu vzťah, prečo to robí. Vždy sa postavy pýtam, prečo konala a tvárila sa práve takto. Chcela som vedieť, kde sa vzala jej obranná škrupina, cez ktorú nikoho nepustila, prečo si ju vytvorila. A práve o tom ten film je. O tom, čo bolo predtým, ako sa Mária Terézia stala postavou z učebníc. Príbeh sa začína, keď má šestnásť rokov, a končí sa, keď má okolo dvadsaťštyri. Ako šestnásťročná je v tomm čase považovaná za dospelú, rozhodne sa, že sa chce vydať z lásky, plánuje deti a chce niečo dosiahnuť. Má mnoho dobrých predsavzatí, no v dvadsiatich štyroch rokoch zistí, že sa jej to nepodarilo, že sa jej veci zrútili.
Z čoho ste pri jej charakteristike vychádzali? Bude divák ochotný prijať predstavu o vašej Márii Terézii?
Osobne som presvedčená, že takáto bola. Konala veľmi súčasne. Ľudia sa ma pýtajú, koľko som venovala štúdiu histórie, a odpovedám, že veľmi málo. Mala som pri sebe historika, ktorý ma držal v príslušných medziach. Aby som neuletela, aby som ju napríklad nezavliekla do vojny s Ruskom alebo si nepoplietla storočia. Dovolila som si autorskú licenciu. V skutočnosti necestovala, nikdy sa nevidela so svojím najväčším nepriateľom. Dúfam však, že portrét je prevažne presný, aj napriek tomu, že som si príbeh musela vymyslieť.
Dočítali ste sa v historických materiáloch aj niečo o jej osobnom vzťahu s manželom Františkom Lotrinským?
Vychádzala som zo známych reálií. Vie sa, že titul cisár manželovi kúpila. Mária Terézia totiž nebola cisárovná, bola manželkou cisára a titul mu diplomaticky vyjednala. Ďalej je známe, že František Lotrinský po sebe zanechal zbierku prírodnín, stajne, zaujímal sa o obyčajný život a je pravda, že postupne zarobil veľmi veľa peňazí. Podnikal úplne rovnakým spôsobom, ako sa to robí dnes. Niečo skúsil, vyšlo to a začal veľmi rýchlo bohatnúť. Nerobil politiku. Vymyslela som si ho ako úspešného človeka a potom som sa spätne dočítala, že svojimi peniazmi zabezpečil habsburskú monarchiu až do roku 1918. Zatiaľ čo všade inde v Európe štátnici z kasy brali, on ju dotoval.
Ako na jeho aktivity reagovala Mária Terézia?
Pre ňu vtedy nebolo podnikanie niečo, na čo by sme mali byť pyšní. Podľa nej bolo dôležité vziať šabľu a ísť do vojny. František Lotrinský bol pacifista, neznášal vojnu. Boli kontrastní. Existuje taká psychologická hypotéza, podľa ktorej si prvého partnera vyberáme tak, aby nás doplnil. Keď dospejeme, vyberáme si človeka podobného nám. Zakomponovala som ju do príbehu. František Lotrinský je jej pravý opak a muž, ktorého stretne na konci príbehu je jej veľmi podobný.
Splnilo herecké obsadenie vaše scenáristické predstavy? Prekvapil vás niekto z hercov?
Prekvapil ma spôsob ,akým Zuzana Stivínová uchopila rolu matky Márie Terézie. Táto rola bola v scenári len nahodená, ona ju dotvorila na skutočne silný charakter. Z jej prejavu odčítate, že má s dcérou rozporuplný vzťah, na jednej strane ju miluje, no má pocit, že robí kroky, ktoré sa jej vypomstia, a má pravdu. Zároveň žiarli na pestúnku, ktorá Máriu Teréziu vychovávala, a ktorej hovorí mama.
