Režisér Robert Dornhelm: Úspech sa dostavil vždy, keď som nebol spokojný

„Ani filmové ocenenia vám nezaručia, že budete mať prácu. Taká istota neexistuje,“ povedal v rozhovore pre Pravdu rakúsko-americký režisér rumunského pôvodu Robert Dornhelm, ktorému zverili réžiu nového koprodukčného filmu Mária Terézia.

Mária Terézia nie je vaším prvým historickým filmom. Už v minulosti ste spracovali príbehy o Spartakovi, Robertovi F. Kennedym, Anne Frankovej či korunnom princovi Rudolfovi. Bavia vás dejiny?

Myslím si, že je prirodzené zaujímať sa o históriu v čase, keď naša budúcnosť nevyzerá dobre. Keď zabudneme na to, čím sa môžeme z histórie poučiť, stane sa to, čo sa vo svete deje teraz. Zase sa presadzuje hlúposť, zákernosť, chamtivosť a intolerancia. Moje výlety do histórie sa však začali náhodou, keď bol jeden z tých filmov úspešný a dostal cenu Emmy. Vďaka tomu som dostával veľa ponúk. Nakrútil som Spartaka, čím som načrel do rímskych dejín, a potom aj Desať božích prikázaní… Všetko sa to odvíja od nedostatku fantázie zadávateľov tých projektov, ktorí sa teraz asi domnievajú, že som špecialista na históriu. Ale nesťažujem sa, veď je veselšie nakrúcať takéto veľké filmy než nejaké krátke.

Aj réžiu posledného filmu vám zverili pre vaše skúsenosti s históriou?

Nie, tam bol dôvod iný. S producentskou rodinou Mojtovcov som už robil veľa iných snímok ako Korunný princ, La Bohème či vlaňajší film o Sacherovcoch (rakúska hotelierska rodina, pozn. red.). Všetko to boli úspešné historické filmy. Preto ma Ján Mojto oslovil, či by som nemal záujem spracovať aj Máriu Teréziu.

Ján Mojto je Slovák, ktorý už vyše 40 rokov pôsobí v zahraničí. Dalo by sa teda povedať, že podnet na nakrútenie toho filmu prišiel od Slovákov?

Možno to tak chápať. Motorom toho projektu boli naozaj Slováci a Česi. Až potom sa pridala rakúska televízia ORF. Problém bol práve v tom, že Rakúšania najprv odmietli podporiť film o svojej cisárovnej, ku ktorému napísala scenár česká autorka. Nakoniec to však akceptovali.

Čo vás zaujalo na príbehu Márie Terézie?

To, že tu pred tristo rokmi existovala žena, ktorá priviedla na svet šestnásť detí, zreformovala školstvo a zdravotníctvo, viedla vojny a jej manželstvo bolo naplnené láskou. Myslím si, že je to viac, ako by dokázala hocijaká žena v súčasnosti.

Drží sa váš príbeh skutočných udalostí alebo je tam veľa vymysleného?

Ja sa, samozrejme, pridržiavam scenára a snažím sa ho verne spracovať. No čo sa týka príbehu, ten film nemal za úlohu zobraziť historickú pravdu o Márii Terézii. Skôr jej emocionálny svet a lásku k manželovi. Dejiny – ktoré dúfam, nie sú sfalšované – tvoria iba pozadie filmu. Ťažiskom zostáva dráma. Napokon, jeden koprodukčný film, ktorý príbeh Márie Terézie spracoval z historického hľadiska, už nakrútili. Ten náš je určený len na pobavenie. Je vtipný, originálny a s jeho výsledkom som veľmi spokojný, aj keď rakúski monarchisti by proti nemu určite namietali.

Hlavnú úlohu ste zverili Marie-Luise Stockingerovej, mladej, štíhlej herečke z Rakúska. Ste si istý, že to bol správny výber? Predsa len, ako je známe, Mária Terézia mala obrovské problémy s nadváhou.

Nie je to celkom tak. Tie problémy mala v neskoršom živote, no náš film opisuje jej mladosť vo veku 19 až 24 rokov, a vtedy bola ešte pekná a štíhla. Tučná bola až potom – a tým obdobím sa náš príbeh nezaoberá. Samozrejme, že by sa dal film nakrútiť aj o tom, ale to by nebolo atraktívne a divákov by to asi nelákalo. Chceli sme ju zobraziť ako peknú, štíhlu, vtipnú, neústupčivú, niekedy smutnú a preťaženú ženu. Nebolo našou úlohou ukázať jej slabosti, hoci ich mala veľa. Je dosť vecí, ktoré mi na nej nie sú sympatické.

Čo napríklad?

Bola rasistka, netolerantná a svoje deti využívala. Predávala ich do manželstva ako tovar, hoci ju niektoré dcéry na kolenách prosili, aby sa nemuseli vydať za muža, ktorého im vybrala. Jednoducho im to prikázala. Dal by sa o tom spraviť film, ale tohto roku sme oslavovali 300. výročie jej narodenia, a to je asi čas, keď by sa mali pripomenúť skôr jej zásluhy a pozitívne stránky.

Vo filme hrajú herci zo štyroch európskych krajín a pred kamerou každý rozprával vo svojej materčine. Nevznikol z toho chaos?

Práve naopak. Robil som už veľa takých koprodukčných filmov, kde všetci museli rozprávať po anglicky – bez ohľadu na to, či ten jazyk ovládali, alebo nie. Napríklad Rusi, ktorí nevedeli ani slovo po anglicky. To sa potom prejavilo na ich hraní, na ich umeleckom stvárnení. Takúto verziu, kde všetci rozprávali po svojom, som predtým nerobil, a mal som z toho jazykového babylonu obavy. Nakoniec to však dopadlo dobre. Herci boli disciplinovanejší a lepšie ovládali texty, lebo sa museli naučiť aj frázy z cudzích jazykov. Vďaka tomu bola spolupráca oveľa precíznejšia a výsledok získal akúsi dodatočnú mágiu.

Medzi účinkujúcimi sú aj herci zo Slovenska ako Táňa Pauhofová, Zuzana Mauréry, Petra Polnišová, Alexander Bárta či Ady Hajdu. Poznali ste niekoho z nich už predtým? Ako ste spokojný s ich výkonom?

Poznal som Zuzanu Mauréry, ktorá hrala práve Máriu Teréziu v muzikáli vo Viedni. Predtým, ako som ich vybral, som si však pozrel všetkých hercov. S ich výkonom vo filme som viac ako spokojný. Myslím si, že všetci herci, čo tam hrali – rakúski, slovenskí, českí a maďarskí – sú veľmi dobrí. Zaujímavé bolo, že som ich vyberal naozaj nestranne, pretože som nevedel, akí sú doma populárni. To som sa dozvedel až potom.

Zažili ste počas nakrúcania niečo zábavné?

Toho bolo veľa. Keď som v minulosti nakrúcal v Česku film o Anne Frankovej, tak sa mi zdalo, že Česi nemajú zmysel pre humor. Pravdaže, čítal som Švejka, ale mal som taký pocit. Možno to bolo aj tou témou, predsa len na tom príbehu nebolo nič veselé. Teraz to bolo iné. Bolo na čom sa smiať, už len z tých postáv sme si robili žarty. Veď si len predstavte tie ťažké dobové kostýmy a veľké parochne! Už len ísť v takých šatách na toaletu bol výkon. Navyše sme na tých historických miestach a zámkoch nakrúcali v marci a apríli, keď tam bolo naozaj chladno, takže niektorí ľudia pod kostýmami nosili termofor, aby sa zahriali. Ale bolo to veselé a nakrúcalo sa v uvoľnenej atmosfére. Myslím si, že za málo peňazí vznikla veľká produkcia. Keby sa taký film nakrúcal v Rakúsku, stál by – bez preháňania – aj trojnásobok a v Amerike až päťnásobok toho, čo tu.

Prejdime k vám. Narodili ste sa v Rumunsku, ako 13-ročný ste s rodinou emigrovali do Rakúska. Prečo sa vaši rodičia rozhodli ujsť?

Rodičia najprv prežili nacizmus, a keď sa skončila vojna, prišiel do Rumunska komunizmus. Otec ako politický väzeň strávil päť rokov v base, kde ho mali prevychovať na socialistického človeka, rodina prišla o všetko – o dom aj o obchod. Netúžili sme teda po inom, len odtiaľ zmiznúť. Starí rodičia už vtedy žili vo Viedni, lebo sme boli taká typická c. k. (cisársko-kráľovská, pozn. red.) rodina. Môj otec sa narodil v Brne, príbuzných sme mali aj v Maďarsku. Mimochodom, majetok, ktorý našej rodine v Rumunsku zhabali, nám doteraz nevrátili. V našom dome dnes bývajú ľudia, ktorí kedysi pracovali pre tajnú službu Securitate.

Ako sa vám podarilo odísť na Západ? Na prísne strážených hraniciach vtedy utečencov strieľali…

Pre nás to nebolo nebezpečné, pretože v Rumunsku, podobne ako je to dnes, vládla hrozná korupcia. Za úplatok sa dali zohnať i falošné pasy. Pre nás ich zaobstarali starí rodičia z Viedne, ktorí podplatili správnych ľudí na rumunskom ministerstve poľnohospodárstva. Robilo sa to prostredníctvom bravčových bôčikov. Starí rodičia zaplatili za tú bravčovinu, z čoho mali prospech ľudia na ministerstve, a ako protislužbu spolu s kontaktmi na ministerstve vnútra zohnali potrebné pasy. Išlo o veľký obchod. Myslím, že takto sa z Rumunska dostalo na Západ vyše 10-tisíc ľudí. Fungovalo to tak na konci 50. a začiatkom 60. rokov. Organizoval to jeden muž z Amsterdamu.

V jednom rozhovore ste priznali, že ste sa v Rakúsku spočiatku necítili dobre. Malo to niečo spoločné s rasizmom a nevraživosťou voči prisťahovalcom?

Áno. Nebolo to nič príjemné. A žiaľ, ako sa ukazuje, aj teraz v Európe prevažuje nenávisť k cudzincom a intolerancia. Mne pomohlo, že som hrával vodné pólo a dostal som sa do rakúskeho národného družstva. Ale ako ozajstný Rakúšan som sa začal cítiť až neskôr. Na začiatku mi dali pocítiť, že som len Rumun a prišelec.

Po úspechu vášho dokumentárneho filmu The Children of Theatre Street z roku 1977, ktorý vám vyniesol nomináciu na Oscara, ste sa presťahovali do USA. Ako vás privítala Amerika? Mali ste tam lepšie možnosti na uplatnenie ako v Európe?

Nie. Na začiatku to bolo oveľa horšie ako v Európe, prvé dva-tri roky boli veľmi náročné. Ledva som sa držal nad vodou. Vo Viedni som všetko predal, aby som mal peniaze, a myslel som si, že mám najlepšieho umeleckého agenta. Problém bol však v tom, že som nakrúcal dokumentárne filmy. A také Hollywood nepotreboval, takže to s mojou kariérou nevyzeralo dobre. Aj v Amerike som síce získaval ceny, ale to veľmi nepomohlo. Producenti si totiž o takých ocenených režiséroch myslia, že sú príliš drahí a majú málo času. Filmová cena neznamená, že vám automaticky ponúknu prácu. Taká istota neexistuje. Preto aj mňa teraz zaujíma iba to, čo budem robiť ďalej.

V posledných rokoch Európa zažíva ťažké časy – brexit, utečenci, úspech pravicových radikálov… Ako to vnímate zo svojho amerického pohľadu?

Je to hrozné. Som otrasený z toho, čo sa deje v Maďarsku, Poľsku, Česku či v Rakúsku. Je hanba, že sa do vlád dostávajú také pochybné strany a figúrky. Je to povážlivé a obávam sa, že sa rútime do záhuby. Hanbím sa aj za to, aký nemorálny hlupák, gauner a hochštapler vládne v Amerike. Ja osobne nepoznám nikoho, kto by ho volil.

Dvakrát v živote ste zmenili domovskú krajinu. Cítite sa ako Rumun, Rakúšan alebo Američan?

Ani, ani. Cítim sa ako kozmopolita, ktorý zapúšťa korene tam, kde práve trávi dlhší čas. Kvôli práci bývam vždy takmer deväť mesiacov tam, kde robím film. Je to dosť času na to, aby som sa tam trochu usadil a informoval sa o krajine i ľuďoch, čo tam žijú. Myslím si, že vlastenectvo môže byť krásne, ale aj hrozivé. Môžu z neho vyrásť nádherné kvety, no aj také, čo bodajú a zrania. Nacionalizmus prináša vždy len viac problémov a starostí než výhod.

Je niečo, čo dnes ľutujete? Niečo, čo by ste teraz spravili inak?

Myslíte v práci, alebo v živote?

Oboje.

Pri každom filme voľačo ľutujem. Zakaždým. Pri Márii Terézii sa mi po prvý raz stalo, že som spokojný. Možno je to aj nebezpečné, lebo úspechy som mával vtedy, keď som nebol spokojný. Nechcem to preto zakríknuť. Čo sa týka života, samozrejme, že som robil chyby a stále za ne platím. Nemôžem však o nich hovoriť, pretože je to veľmi osobné. Ostatne, človek by nikdy nemal ľutovať, čo spravil, takže ani ja nebudem. Je to môj život a čo sa stalo, už sa nedá vrátiť.