Soňa Maletzová: Ľudí ako Varga stojí za to zaznamenať

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Soňa Maletzová „Chcela som zobraziť bežný život Mariána Vargu, venovať mu čo najviac priestoru,“ tvrdí filmárka Soňa Maletzová.

Prozaická otázka na úvod. Prečo práve Marián Varga?

Už dávnejšie som prišla na to, že obľubujem portréty, či už vo filme, alebo fotografii. Na škole nás vždy tlačili do politických dokumentov, no ja som týmto smerom ísť nechcela. Hľadala som osobnosť, ktorá by zaujala nielen učiteľov, ale hlavne mňa. Aby ma práca bavila a aby to vo výsledku bol film, ktorý by som si aj sama rada pozrela. V najužšom výbere zostal Marián Varga a fotografka Markéta Luskačová. Nakoniec som sa rozhodla pre Vargu. Jeho hudbu som vždy mala veľmi rada a pomoc mi prisľúbil aj priateľ (Vladimír Nosáľ, spevák skupiny Queer Jane, pozn. red.). O Mariánovi už predtým vznikli dva veľmi dobré dokumenty, no boli skôr životopisné, v istom zmysle tam trochu chýbala civilnosť. Pokúsila som sa o akési neoficiálne pokračovanie, ktoré zobrazuje Mariánov bežný život. Chcela som, aby si ľudia, ktorí Mariána Vargu poznali, po mojom filme povedali: Áno, taký presne bol.

Popisnú faktografickosť ste napokon pekne vtesnali do scény, v ktorej pred koncertom uvádzajú jeho krátky profil.

Dokumentarista Robert Kirchhoff ma od toho odhováral. Vraj by som mala diváka nechať viac tápať. No mne tá scénka pripadá humorná. Jeho životopis vtedy čítala pani vo formálnom kostýmčeku, zatiaľ čo Varga tam prišiel v červenej športovej mikine. Bolo to dokonalé stretnutie dvoch totálne odlišných svetov.

Dokument sa niekedy uberá aj vlastnou cestou. Do akej miery ste ho držali pevne v rukách?

Varga nie je scenáristický film, ktorý by sme mali dopredu napísaný. Podmienka Vargu od začiatku bola, že natáčať bude malý tím. A ešte to, že sa vo filme objaví ich pes Sunny. Vlado bol teda zvukárom a ja kameramankou, ktorá zároveň kládla otázky. No nebolo to tak, že by som zavelila: Tak, pán Varga, teraz prejdite odtiaľto sem, ja si vás natočím a potom to prípadne zopakujeme. Jediný štylizovaný záber je ten, ako sedí v Grécku na stoličke a pozerá sa na more. Mnoho natáčacích dní tiež odpadlo kvôli jeho zdravotnému stavu, takže som sa snažila z nášho spoločného času vyťažiť maximum. Hlavne som mu ale chcela nechať veľký priestor. To, že som príliš nemohla režijne zasahovať, teda nevnímam ako negatívum.

Zvykol si Varga na kameru?

Veľmi záležalo aj na tom, ako sa v ten deň zobudil. Niekedy bol naozaj veľmi milý, snažil sa s kamerou komunikovať, inokedy na nakrúcanie nemal vôbec chuť.

Dokument obsahuje aj mnoho archívnych materiálov, ktoré porovnávajú viacero etáp z jeho života. Ako ste s nimi pracovali?

Pôvodne mali byť vo filme použité aj výpovede jeho spolupracovníkov a známych. Je to konvenčná cesta – Varga v situáciách, pričom o ňom sem-tam niečo prezradia kamaráti. To som však rýchlo zavrhla. Keď som takúto verziu videla, mala som pocit, že dynamika filmu sa stráca v momente, keď nevidíme Vargu. Pustila som sa teda do zberu archívnych materiálov, ktoré som chcela vyskladať ako kontrast prítomnosti a minulosti. Aj keď sme našli veľa zaujímavého materiálu, mám pocit, že by archívov s Mariánom malo byť oveľa viac. Zdá sa mi, že na Slovensku akosi chýbala chuť, a v minulosti asi aj možnosti, zaznamenať ľudí, ktorých si vážime. Týka sa to napríklad aj Deža Ursinyho – archívnych záberov s ním je veľmi málo. Ak teraz niekto prípadne premýšľa, o čom by spravil film či napísal knižku, moja rada znie: zvečnite dôležitých ľudí pre ďalšie generácie.

Vo filme vás vidno v odraze zrkadla, no diváci vás môžu aj počuť pri konverzácii s Mariánom Vargom. Chceli ste sa ako autorka priznať, vstúpiť do diania?

Vôbec som tam nechcela byť. Dokonca ani nemám rada filmy, v ktorých autor vystupuje. V predchádzajúcej verzii, ktorú som do školy spracovala ešte s iným strihačom, to tak aj bolo. Neboli tam ani moje otázky, ktoré som Vargovi kládla. Potom do filmu vstúpil strihač Marek Šulík. Vravel, že dialóg má byť priznaný a moje otázky tam patria. Teraz som rada, že som ho poslúchla.

Práve za otázky, ktoré pôsobili triviálne, ste si vypočuli aj mnoho kritiky. Ja som ich, naopak, vnímala ako zámer.

Dalo sa to očakávať, no ľudia si podľa mňa vôbec neuvedomujú, v čom spočíva veľkosť Vargu. Aj na jednoduchú, priam banálnu, otázku dokáže vygenerovať krásnu a duchaplnú odpoveď. Mnohí mi vyčítajú tiež otázku, čo pre neho znamená láska. Takisto som ju tam pôvodne nechcela nechať, ale nakoniec som rada, že mi to Marek Šulík vyhovoril. Aj keď som film videla už asi 40-krát, toto je scéna, pri ktorej mi vždy stiahne hrdlo. Povie „Všetko je láska,“ a po tele mi prejdú zimomriavky. Ľuďom prekáža, že film často skĺza do filozofických tém a nevenuje sa viac jeho hudbe. Ale Varga taký bol. Rozprával tak celkom prirodzene a o hudbe sa veľmi rozprávať ani nechcel. Mal pocit, že o nej už všetko povedal v rozhovoroch z minulosti. Veta o láske od neho navyše nebola celkom tradičná, pretože často pôsobil, akoby neprežíval pocity bežných ľudí. Ale nebolo to tak. Mám pocit, že všetko preciťoval omnoho intenzívnejšie.

Foto: Soňa Maletzová

Vladimír Nosáľ Marián Varga Soňa Maletzová Spolutvorca scenára Vladimír Nosáľ, Marián Varga a režisérka Soňa Maletzová.

Je teda Varga osobný dokument?

Skôr autorský. Osobný, samozrejme, tiež, pretože už zrástol s mojím životom. Venovala som mu tri roky a za ten čas sme s Vargovcami strávili veľa času. Určite to z mojej strany prerástlo až do srdečného vzťahu, čo sa vo filme, dúfam, odzrkadlilo.

Ako ste reagovali na situáciu, keď vám Varga oznámil, že má rakovinu? Dokonca ste ten záber aj použili.

Samozrejme, to bol strašný šok. Aj to, ako bezprostredne mi to oznámil priamo do kamery. Ja som však stále musela byť hlavne pozorovateľ, ktorý sa mohol vystrašiť iba vo svojom vnútri. Keď som potom prišla domov, sedela som na gauči a rekapitulovala som. Tiež som si myslela, že je koniec natáčania. Keby som na začiatku vedela, že Marián umiera, film neurobím. On to však zobral z presne opačného konca. Sám zavolal a pozval nás domov točiť. Mal pocit, že ešte nepovedal všetko.

Z jeho úst raz v dokumente odznelo: Odkedy som sa stal známym, už ma nikto skutočne nepozná. Mal pocit, že chce ľuďom na sklonku života ukázať, kým skutočne bol?

Zo začiatku tak podľa mňa vôbec nepremýšľal. Toto precitnutie prišlo práve v období, keď sa o chorobe dozvedel. Mal pocit, že chce ešte niečo zanechať, niečo, čo by sa o ňom ľudia mali dozvedieť. Trvalo to asi dva-tri mesiace a potom sa opäť vrátil do svojho starého sveta. No nemyslím, že sa mi ho podarilo naozaj spoznať. Na pár momentov sa otvoril, no potom sa znovu uzavrel.

Ako prijal fakt o svojej chorobe? O smrti sa v dokumente zmieňuje niekoľkokrát.

Boli momenty, keď ho to dobehlo. A potom sa zase vrátil k tomu, že každý predsa raz umrie. V dokumente vraví, že zomrel aj Bergman, aj Ferlinghetti. Krásne na tom je, že v skutočnosti Ferlinghetti stále žije. Zmieriť sa so smrťou musí byť strašná a neveselá situácia, no napriek tomu si Marián vždy dokázal udržať humor. Aj tie najzávažnejšie veci dokázal povedať tak, že sa človek nemohol neusmiať.

Necítili ste ešte väčší tlak, prípadne očakávania zo strany verejnosti, po tom, čo Marián Varga v lete zomrel?

Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby film prijala Janka Vargová, čo sa chvalabohu stalo. Trošku sme sa báli aj reakcie Fedora Freša (bývalého basgitaristu Collegium musicum, pozn. red.), no odľahlo nám, keď povedal, že ide o „sakramentsky dobrý film“. A potešili ma aj priaznivé slová ďalších Vargových priateľov – Vladimíra Godára či Dušana Dušeka, ktorým sa zdalo, že film Mariána naozaj vystihol. Zaujímavé to bolo v Čechách – príliš ho tam nepoznali, dokonca ani moji učitelia. Po zhliadnutí filmu sa pre nich stal akousi ikonou. Jeden z nich Karel Vachek Vargu pre jeho filozofický rozmer dokonca prirovnáva k veľkým slovenským osobnostiam ako Kollár, Štúr či Štefánik.

Mali ste pocit, že sa mu doteraz nevenovalo dostatok pozornosti?

Našu spoločnosť si neromantizujem, ale aj tak som prekvapená, že takému veľkému kultúrnemu dedičstvu, akým Vargova hudba bezpochyby je, sa nevenuje v médiách väčšia pozornosť. Minimálne jeho pesničková tvorba by mohla znieť z akéhokoľvek slovenského rádia a čudujem sa, že sa celkovo jeho odkazu viac nevenuje Rádio_FM, ktoré inak hráva aj alternatívnu hudbu pre náročnejšieho poslucháča. Okrem Rádia Devín sa skrátka Mariánovej hudbe venuje rozhlas iba okrajovo.

Čo čaká film Varga teraz?

Obyčajne je to taký reťazec. Film sa najskôr objaví na festivaloch, nasledujú kiná a televízia a potom si ho prípadne budú môcť ľudia pozrieť za poplatok na internete. My však ideme zvláštnou kľukatou cestou. Na festivaly sme film ani nestihli poposielať, potom Vargu hralo pár kín, a na Nový rok prišla televízna premiéra na Dvojke. Film Varga by podľa mňa mal byť súčasťou obývačkovej kultúry. Teraz bude možno nasledovať Česká televízia, príležitostné premietania spojené s koncertom, poprípade streamovanie za poplatok. Radi by sme tiež film vydali na DVD. A potom budeme už len tŕpnuť, kedy to niekto dá na Ulož.to.

Venujete sa aj fotografii. Nedávno ste sa dokonca stali víťazkou súťaže Slovak Press Photo. Znamená to, že už sa podobným portrétom nebudete v budúcnosti venovať?

Išlo o môj filmový debut a cítila som veľký tlak. Pracovala som na ňom dlho, a tým, že nás Marián Varga tesne pred uvedením opustil, som sa s filmom ocitla vo zvláštnej situácii. Psychicky ma to vyčerpalo. Navyše tento film z veľkej časti financovali moji a Vladovi rodičia, za čo som im nesmierne vďačná. Práve z finančných dôvodov však nemôžem ďalšie tri roky fungovať podobným spôsobom. Samozrejme, stále sú tu ľudia hodní zaznamenania, a slovenská spoločnosť by sa kultivovala, keby sa na nich pozerala. Zatiaľ som ale neprišla na to, ako sa dá dokumentárnym filmom uživiť. Preto sa teraz hlavne musím dať dokopy a nájsť si prácu. No ak príde niekto, kto ma naozaj chytí za srdce, vôbec sa nebránim ďalšiemu filmovému portrétu. S fotografiou je to úplne iné – mám k nej ozaj hlboký vzťah a plánujem sa jej venovať za akýchkoľvek okolností.