Film je nakrútený podľa knihy Zase zúfalé ženy robia zúfalé veci, ale nesie názov debutu Haliny Pawlovskej, ktorý sa stal v čase svojho vyjdenia pred dvadsiatimi piatimi rokmi bestsellerom. Čítali ste tieto knihy?
Nie, knihy som vôbec nečítala. V čase, keď sa mi dostal do rúk scenár, som mala viacero ponúk a táto sa mi páčila najviac, aj keď som vedela, že to bude pre mňa veľmi ťažká úloha – stvárniť postavu, ktorá počas hodiny a pol zostarne o dvadsať rokov. Zvládnuť aj osemnásťročné dievča tak, aby mi diváci uverili, že som rovnako mladá a naivná. Podstatné bolo pre mňa stretnúť sa s Halinou a s režisérom Filipom Renčom. Zašli sme na kávu, zapla som diktafón a nahrala som si hodinové rozprávanie o postave a o celej komédii, ako to videla Halina. To isté sme zopakovali s Filipom. Chcela som sa čo najviac dozvedieť o postave Oľgy, zistiť, ako ju vidia a vnímajú oni, aké má plány režisér. Spolu s mojou predstavou po prečítaní scenára som si urobila obraz. Potom som sa už mesiac venovala samotnej príprave, pretože postava nielen starne, ale je aj veľmi rozmanitá.
Aj vám Oľga tak trochu pripomína Bridget Jonesovú?
Sú si podobné. Obe večne hľadajú lásku, konajú bez rozmyslenia a tiež často riešia svoje problémy s jedlom.
A tiež túžia po dokonalosti – v práci, v domácnosti, vo vzťahoch a, samozrejme, aj po tej fyzickej dokonalosti. Prečo sa niektoré ženy oddajú tejto túžbe?
Ženy sú naučené veľa zniesť a nežiadať o pomoc. Chcú byť silné, všetko sa snažia zvládnuť samy. A potom vlastne prestanú potrebovať mužov. Ak však nedáme mužovi priestor, aby pomáhal, berieme mu jeho rolu. Rozdiel medzi mužmi a ženami sa postupne stráca. A potom sa vzťahy rozpadávajú.
Foto: Schmiedberger
Na plátne začínate ako sedemnásťročná tínedžerka a končíte ako takmer štyridsiatnička, čo je váš súčasný vek. Ako ste sa vyrovnali s pribúdajúcimi rokmi Oľgy?
Ku každému veku a nosnej situácii som si vymýšľala, čo asi v tom svojom živote Oľga prežívala. Veľmi ma bavilo predstavovať si, aké sny mohla mať v osemnástich rokoch či akú hudbu počúvala. Aké sú jej kladné aj záporné vlastnosti alebo komplexy. Čo má rada, v čom si verí, aké sú jej želania a túžby. To všetko mi pomáhalo dostať sa do obdobia, ktoré sme práve nakrúcali. Jednotlivé obdobia sa totiž menili aj počas dňa.
Aká ste boli v sedemnástich rokoch?
Šialene naivná. Nestála som nohami na zemi. O živote som viac snívala, ako som ho žila. Občas som narazila na tvrdú realitu a potom som bola nešťastná z toho, prečo sa to tak deje a prečo sú ľudia takí. Dnes som nad tým pousmejem, ale o to viac rozumiem mladým dievčatám, ktoré sú v čase dospievania veľmi krehké. Ja som začala pracovať pomerne mladá. Počas nakrúcania Indiánskeho leta som mala pätnásť rokov. Potom nasledovali rozprávky a v šestnástich Jakubiskova Nejasná správa o konci sveta.
Kedy vás život prvý raz prefackal?
Tých momentov bolo veľa a z dnešného pohľadu už ani nechcem byť konkrétna. Aj vďaka tomu som zmúdrela. Niečo som sa naučila o sebe aj o ostatných, pochopila som, čo robím zle, a začala som na sebe pracovať. Myslím si, že to sa nikdy neskončí, je to neustály vývoj, ktorý ma bude sprevádzať celý život. S tým sa treba zmieriť.
„Klára je srdečná, jemná, inteligentná. Nemala som konkrétnu predstavu, koľko má vážiť, aké veľké má mať prsia a zadok. Vedela som však, že musí mať zmysel pre humor a oči, ktoré vás chytia za srdce,“ povedala Halina Pawlowská. Aká bola vaša cesta k filmu?
V tom čase som mala tri ponuky na český film a to bola jedna z nich. Producentov som už poznala z nakrúcania filmu Všetko alebo nič, ale aj tak som si chcela spravodlivo prejsť všetky scenáre a až potom sa rozhodnúť. Pôvodne som si myslela, že do nakrúcania nepôjdem, ale nakoniec sa mi scenár páčil a ja som prikývla. Pritom s komédiou nemám veľké skúsenosti. Treba však skúšať nové veci. Po Indiánskom lete som počúvala, že budem hrať len princezné. Nemám rada, keď sa dávajú hercom a ľuďom všeobecne nálepky. Protestovala som a hľadala som úlohy silných a drsnejších dievčat, a nielen vo filme. Proti predsudkom som bojovala aj tak, že sme ako dvadsaťročné s kamarátkou vyprodukovali divadelné predstavenie Slúžky.
Foto: ČT
Nosnou témou filmu je zúfalé konanie zúfalých žien. Kedy ste boli naposledy zúfalá?
Robím stále nejaké zúfalosti a určite sa im nevyhnem ani v budúcnosti. Nálady človeka sa menia, občas sa aj ja cítim bezmocne, ale to je prirodzené. Najlepšie tieto pocity zahojí čas. Vždy som na svojich slabostiach vedome pracovala – chodila som na rôzne vzdelácie kurzy, čítala som ezoterickú literatúru. Snažím sa vo chvíľach zúfania upokojiť, lebo viem, že keď popustím uzdu emóciám a budem to prežívať, zomelie ma to. Dnes sa už sebazdokonaľovaniu toľko nevenujem. Informácií je veľmi veľa a ja sa nimi nechcem dať zahltiť. Už je čas, aby som začala veriť sama sebe, nie okoliu, a spoľahla sa na svoju intuíciu.
Po láske túžiaca Oľga urobí v snahe získať toho správneho muža takmer čokoľvek. Čo by ste boli ochotná urobiť vy?
Čaro a pravdivosť tohto filmu je práve v tom, že každý človek v niektorej fáze života zažije určitú urputnosť, chcenie či snaženie. Robí to stále dookola, pokiaľ nezistí, že mu to nič dobré neprináša. Snaha vyhovieť ostatným, rodine či akýmsi spoločenským predsudkom, ako by to malo byť, nakoniec vždy vedie k smútku. Dovtedy, až to človeka jedného pekného dňa prestane baviť.
Vo filme sú aj nebezpečné scény – jazdíte na koni, padáte do rieky, dokonca z bicykla rovno na hlavu. Zastúpila vás dablérka?
Som dobrodruh a rada takéto scény nakrúcam sama. Tu však tých karambolov bolo veľa a niektoré z nich boli skutočne nebezpečné. Pád z bicykla a jazdu na koni robila v samom závere scény kaskadérka. Predtým som s kaskadérmi celú scénu naskúšala, osvojila som si, čo mám presne robiť a kam mám padať. Pri takýchto scénach je príprava najdôležitejšia.
Zdá sa, že adrenalínové výzvy máte rada aj v súkromí. Venujete sa na prvý pohľad pre krehkú ženu nezvyčajnému športu – boxu.
Športujem každý deň. Behám, cvičím jogu. Keď sa fyzicky unavím, doslova zničím, moja psychika sa upokojí. Odmalička je vo mne istý nepokoj, za ktorý pravdepodobne môže temperament zdedený po otcovi. Aj preto som začala chodiť na box a k tomu som pridala súkromné hodiny thajského boxu.
Foto: Indigo film
Do radov komediálnych herečiek ste vstúpili úlohou bláznivej Vandy vo filme Všetko alebo nič. Bola to po vážnych, dramatických úlohách veľká zmena?
Mala som veľké pochybnosti a veľký rešpekt ku komédii – pre mňa novému žánru, ktorý nie je vôbec jednoduchý. Bola som rada, že to dopadlo dobre, pretože film bol divácky úspešný. V tom čase som mala skúsenosti s komédiami len v divadle a robiť tento žáner je skutočne výzva. Pri nakrúcaní, keď herec opakuje jeden fór desiatykrát, sa už smiech spoza kamery neozýva. Môže to byť preňho frustrujúce, ale nesmie si to brať osobne.
Vaša cesta k zahraničným produkciám bola náhodou alebo dobre premyslenou stratégiou?
Nebolo to zo dňa na deň. Vždy som sa zaujímala o zahraničné filmy, ktoré sa u nás nakrúcali, a hrala som menšie úlohy. Už v dvadsiatich rokoch som vycestovala na svoj prvý kasting do Londýna, v ktorom som uspela. Nakrúcala som britský krimiseriál Rose and Maloney. V tom čase bez internetu bolo odlúčenie od domova náročné. Pre pár rokmi sa mi podarilo získať agenta v Londýne aj amerického manažéra. S týmto zahraničným zázemím sa mi darí získavať aj väčšie úlohy.
Vaša angličtina musí byť v tom prípade na výbornej úrovni…
Najviac mi pomohlo šesť týždňov, ktoré som strávila v Los Angeles, a kvôli kastingom ďalšie tri mesiace. Rozrozprávala som sa a sama na sebe som cítila pokrok. Jazyk sa učím aj sledovaním filmov v angličtine. Som však k sebe veľmi kritická, lebo si uvedomujem, čo všetko sa musím ešte doučiť. Dôležitejšie pre mňa je, že v angličtine dokážem plynulo konverzovať, nehanbím sa. Je to príjemný pocit, keď sa človek dokáže dorozumieť.
V ďalšom americkom seriáli Génius o Albertovi Einsteinovi hráte Marie Curie-Sklodowsku ako mladú aj ako sivovlasú babičku. Ako dlho vám vyrábali vrásky a sivé vlasy?
Bolo vtipné prísť o tretej ráno do maskérne, po dvoch hodinách otvoriť oči a byť o tridsať rokov staršia. Zaujímavé bolo tiež vidieť, ako budem vyzerať vo veku babičky. Pri „zúfalkách“ to však bolo oveľa ťažšie, pretože postava je na plátne od začiatku do konca.
Ktorá z premien vo filme Filipa Renča vás šokovala najviac?
Maska, v ktorej sa ocitnem vtedy, keď Oľga leží na nemocničnom lôžku po páde z bicykla. Mám opuchnutú tvár, nepríjemne krvavé oko, modriny a sadru na ruke. Vyzerala som ako múmia, na čom sa štáb celkom zabával, aj keď spočiatku ma nikto pod tými obväzmi nespoznal. Zábavná bola aj maska mladej Oľgy – tupé s ofinkou a príšerné modely šiat. Keď som nakrúcala film Anděl Exit, mala som oholenú hlavu a občas mám chuť si to zopakovať. Pri „zúfalkách“ som poprosila produkciu o vlastnú maskérku, ktorú som si sama vybrala. Líčili ma Gábina Burešová a Adéla Robová, ktoré so mnou spolupracovali aj na americkom seriáli Legendy. Rola Čečenky Ilyany v tomto seriáli mi pomohla k tomu, aby som si v Amerika našla manažéra.
Okrem nakrúcania filmov a seriálov nahrávate audioknihy, napríklad v Malom princovi ste nahovorili líšku. Audioknihy aj počúvate?
Trochu áno a mám ten čas strávený s hovoreným slovom veľmi rada. Ich nahrávanie je zaujímavá, iná práca. Nedávno som nahrávala aj meditácie. Sú určené sociálnym pracovníkom, aby predišli vyhoreniu, upokojili sa, zastavili sa a mohli pokračovať vo svojej náročnej práci.
Klára Issová
Česká herečka sa narodila 26. apríla 1979 v Prahe. Po štúdiu hudobno-dramatického odboru na Pražskom konzervatóriu získala stále angažmán v pražskom Divadle pod Palmovkou, v súčasnosti je na voľnej nohe. Od roku 1995 účinkuje vo filmoch, v televíznych filmoch a seriáloch. V roku 1997 získala Českého leva za najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe za stvárnenie Veroniky vo filme Nejasná správa o konci sveta (r. J. Jakubisko). V roku 1995 bola nominovaná na Českého leva v kategórii najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe vo filme Indiánske léto (réžia S. Gedeon) a v roku 2000 v rovnakej kategórii za film Anděl Exit (r. V. Michálek). Získala úlohy aj v niekoľkých zahraničných filmoch, ktoré sa nakrúcali v Česku – Johanka z Arku, Duna a Deti Duny, Denník Anny Frankovej. V roku 2005 nakrúcala v Londýne britský seriál Rose a Maloney, zahrala si tiež v amerických televíznych seriáloch Legendy a Génius. Vo filmoch Všetko alebo nič (2017) a Zúfalé ženy robia zúfalé veci (2018) si vyskúšala komediálnu polohu.
