Tak, ako maľoval Vincent van Gogh, nemaľoval ani jeden maliar. Navyše nie vtedy! (Narodil sa v roku 1853 v Holandsku, zomrel v roku 1890 vo Francúzsku.) Bol naozaj génius a jeho osud svedčí o tom, ako géniovia často končia: okolie ich nechápe. Za života sa predal iba jediný van Goghov obraz, hoci ich namaľoval stovky a dnes stoja milióny. Van Gogh nielen, že trel biedu, ale sa mu aj posmievali. Bol čudák, vláčil sa po poliach s maliarskym stojanom. Obdivoval žlté lány a slnečnice. Bol bezbranný, krehký, a tak vzbudzoval chuť na šikanovanie. Deti doňho hádzali kamene, mladíci ho zbili. Na ženy si netrúfal, osmelil sa iba s prostitútkami. Jednej potom daroval ucho, ktoré si odrezal… Ani to nikomu inému nenapadlo.
Príbeh slávneho maliara je dnes už všeobecne známy. Sú o ňom knihy, filmy, štúdie. Film S láskou Vincent je mimoriadny, lebo v ňom hrajú samotné van Goghove obrazy. Zdá sa, že maliar prišiel na svoju metódu „čiaročiek“, krátkych ťahov štetcom, v horúčavách, keď sa vzduch chveje. Niekedy sa zdá, že sa všetko chveje s ním – aj rastliny, aj domy… Film nielenže rozhýbal umelcove diela, ale ako keby zachytil aj toto vibrovanie prírody. Divák sa rozochveje tiež. Maľby ho vťahujú, pútajú zrak. Tváre a telá na obrazoch ožívajú a niekedy sa premenia až na skutočnú bytosť. Buď sú to ľudia, ktorých van Gogh maľoval, alebo on sám. Film je pôsobivý. Má moc stíšiť publikum, naladiť ho na spoločnú pocitovú vlnu, aj na pocity samotného Vincenta.
Tvorcovia si kladú otázku, či umelcova smrť (strela do brucha) bola vražda, alebo samovražda. Jedna z postáv – muž v žltom – chodí po Vincentových stopách s jeho posledným listom. Hľadá adresáta. Pri tomto putovaní mu každý, kto umelca poznal, niečo porozpráva. Bolo asi ťažké „našiť“ na sled malieb schodný scenár. Autori filmu (Dorota Kobiela a Hugh Welchman) zrejme chceli, aby to nebol obligátny životopis – čo každý od takýchto filmov čaká – a aby ponúkli aj napätie. Vymysleli si teda pátranie, ktoré miestami pripomína detektívku. Vtipný zámer, museli však kvôli nemu postavy viac „rozrečniť“.
Niektorí diváci by možno radšej pri tomto filme snívali a vstrebávali dej iba vizuálne. Potom by však asi zasa frflali, že film nie je dosť zrozumiteľný a chceli by dej. Film je však tak či tak postavený na obraze. Je to unikátna technika, ktorá (ručne) rozhýbala maľbu. A do tej reálnej ilúzie vstupujú živí herci – v úlohe Vincenta van Gogha napríklad sympatický poľský herec Robert Gulaczyk. Snímka je anglicko-poľská. Z tejto kombinácie vzišlo čarovné dielo o láske. Van Gogh vraj vedel komunikovať iba cez svoje diela. Film umožnil, aby sa – hoci mlčanlivý a uzavretý – prihovoril miliónom ľudí a povedal im, po desiatkach rokov, o svojej láske. A je to láska opätovaná.
