Ako vám vyhovuje rodina, ktorú máte v seriáli Prázdniny? Vy máte byť vraj trocha „hipisáčka“, manžel má rád pivo, bojuje s fajčením – pardonovali by ste to v skutočnom živote?
Neviem, či sme priam hipisáci, skôr taká sympatická veselá rodinka s ležérnejším životným štýlom. Manžela mi hrá český herec Tomáš Matonoha, a tak je v jeho postave obsiahnuté to české trampovanie, gitarka, pivečko… V skutočnom živote má Tomáš Matonoha päť detí a cestuje s karavanom. Pozná všetky stanovištia karavanov v Európe. Raz ma viezol karavanom do Prahy – bola som nadšená. Taký životný štýl sa mi páči. Tomáš je dobrodruh a to ma na ňom baví. Prenáša sa to aj do seriálu. Dáša má pochopenie pre Lackovo pivko a cigaretku. Takže moja uvoľnená seriálová rodina sa mi páči.
V Prázdninách máte dvoch synov – ako ste sa s nimi zblížili? Pozdávali ste sa im ako mama?
Najprv som sa zoznámila s Markusom Filipkom, ktorý hrá môjho seriálového syna Ondreja. Raz som cestovala vlakom z Prahy do Bratislavy a v kupé sedel chlapec s otcom. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že obaja budeme hrať v seriáli Prázdniny, že ja budem jedna z matiek a on jedno z detí. Potom sa ukázalo, že to bude môj syn. Presnejšie, ten väčší syn. Tak nás dala náhoda dokopy už pred nakrúcaním a upevnilo to náš vzťah.
Druhý syn Miško je okrúhly, ale veľmi šikovný. Vraj sa v ňom vidíte.
Malinký je Samko Kennedy a hovoria o nás , že sme ako rodina. Máme spoločnú spontánnosť a stále nás napomínajú: „Ježiš, Miško, Lucia, vy ste rovnakí! Ticho už!“ On je veľmi vrúcny, dáte mu pusu a on vám ju tri razy vráti. Poviem napríklad „Ľúbim ťa, srdiečko“ a on „Ja teba ešte viac!“ Vôbec sa nezdráha prejavovať emócie. Rada s ním trávim čas, lebo je veľmi múdry. Má starú dušu, pamätá si, cíti. Je pre mňa veľkou inšpiráciou. Jeho mama chodí aj k nám do kabaretu. Pozývala som aj tata, on je Angličan, vraj sa už chystá.
Aj vy ste boli mimoriadne dieťa?
Určite som nebola taká múdra. Bola som blázon, lietala som po vonku celé dni. Bola som trošku tučko, myslím, že som nebola veľmi pekná. Je to vidno aj na fotkách. Držala som sa teda skôr bokom, nikto by ma vtedy nedostal pred kameru. Ale postupne som začala vystrkovať rožky. Nabrala som sebavedomie.
Vtedy ste netúžili hrať v kabarete? Skúšali ste kankán pred zrkadlom či pred rodinným publikom? Ako ste spoznali tento žáner?
Nevedela som, čo je to kabaret. Vraj som len celé dni spievala. To mi príbuzní hovorili. Dedo doniesol z Viedne tranzistor, stále som ho počúvala a čo tam išlo, to som spievala. Môj otec bol muzikant, vyrastali sme s hudbou. Predstavovala som si, že budem spievať na veľkých pódiách, že budem speváčka. A jasné, že americká! O tom som sa ani nebavila, nepremýšľala som o tom, že som zo Slovenska.
Študovali ste však herectvo.
Áno, ale na herectvo som nešla preto, aby som hrala v divadle. Nie som žiadna shakespearovská herečka. Najradšej som sama za seba. Nerada kričím, a keby som mala každý večer pred obrovským publikom vyjadrovať nejakú emóciu, to by som asi zomrela. Každý si musí nájsť svoje pódium. To moje je v kabarete. Na veľkých pódiách som sa videla jedine ako speváčka. A nikdy som nevnímala nijaké hranice, ktoré by ma mohli obmedzovať.
Raz ste sa napríklad vyjadrili: O čo som ja horšia ako Jude Law? Nemáte žiadny komplex obyvateľa malej krajiny.
Ale to som povedala až vtedy, keď som s ním pracovala na filme 360. Robili sme v podstate to isté. Hrali sme spolu, boli sme rovnocenní kolegovia, len on je z Anglicka. Akurát má nevýhodu, že je príliš slávny, čiže nie je taký slobodný ako ja.
Vyskúšali ste už mnohé žánre, ale najviac vám sedí kabaret. Aby ste ho mohli robiť, museli ste si ho vybudovať. Ako ste si vlastne našli priestory, kde je dnes už vyše roka úspešný zábavný podnik Red Cat Cabaret?
Začalo sa to asi pred siedmimi rokmi, keď som chcela kabaret otvoriť, ale vtedy sme nenašli miesto. Okolnosti ani čas tomu nepriali. Všetko bolo veľmi komplikované. Vtedy som mala dokonca donora, ktorý bol ochotný do projektu investovať. Peniaze síce boli, no nepodarilo sa to zrealizovať. Neskôr, keď už peniaze neboli, musela som si zobrať pôžičku a ísť do kabaretu ako jediný investor – a zrazu všetko išlo. Tým chcem povedať, že peniaze sú menej než všetko ostatné. Peniaze sa nájdu, keď všetko ostatné funguje, keď je vízia. Vyhovárať sa na peniaze je hlúposť. S dlhmi je to, samozrejme, ťažšie, treba sa zbaviť strachu, aby človek mohol dýchať…
Vy už môžete dýchať?
Už áno, dýcham, žijem, ale bolo to ťažké.
Porozprávate o samých začiatkoch?
Keď som sa na jeseň 2015 vrátila z Ameriky po jednom šesťtýždňovom výlete, plná inšpirácie a zážitkov, spomenula som si – joj, ten kabaret, môj starý sen! Hovorila som si: Nemám ani frajera, ani deti, mám 35 rokov, ak začať podnikať, tak teraz alebo nikdy. Potom sa mi už nebude chcieť. Myšlienka sa zrodila a onedlho som stretla kamaráta, ktorý mi ponúkol jeden priestor. Predstavovala som si niečo väčšie, ale páčilo sa mi to. Zavolala som kamaráta, multitalentovaného umelca Vaša Púčika, nech sa na to ide pozrieť, a predostrela som mu ponuku, aby išiel do toho so mnou ako dvorný režisér, principál. Bez neho by som to nezvládla. Sme také tvorivé duo. On povedal: Lucka, to je brutálne náročné, čo si si vymyslela… Dal si mesiac na rozmyslenie. Potom sa na niečo naštval a to urýchlilo jeho rozhodnutie ísť do toho, robiť si veci po svojom. Postupne do seba všetko zapadalo. Keď sa má niečo stať, tak sa to stane.
Prvé však asi bolo zrekonštruovanie priestorov.
Áno, riešila som kopec pragmatických vecí. Išla som si do banky vybaviť pôžičku a v kútiku duše som aj dúfala, že mi ju nedajú. Začala som si uvedomovať vážnosť situácie. Pôžičku mi však dali, a tak som si povedala, nech sa deje, čo sa má.
V tomto žánri asi nemáte v Bratislave konkurenciu.
Myslím, že nie. Nestáva sa každý deň, že sa vytvorí komunita umelcov, ktorí žijú pre rovnakú vec.
Našli ste dosť hercov? Podľa čoho ste vyberali?
Potrebujeme všestranných umelcov, lebo naše šou sú plné hudby, spevu, tanca, ale aj zveličenia a humoru. Ľudí v tejto branži poznáme, takže to nebol problém. Okrem toho sme zapojili do kabaretu aj nadšencov, ktorí nie sú úplnými profesionálmi, ale sú nesmierne šikovní a zaujímaví. Dôležité sú pre nás tiež ľudské kvality. Neskúšame dva mesiace ako v klasických divadlách, väčšinou len dva týždne, preto sa musia umelci pripraviť aj individuálne. Musia byť zrelí a zodpovední.
Viete byť šéfka? Stali sa vám nejaké drámy?
Ide to, ale nie som na všetko sama. Manažérka Martina Džačková s prezývkou Nordic Sun je moja pravá ruka. Na začiatku sme zažili všelijaké drámy, hlavne čo sa týka baru a čašníkov. Všetko sa ale vyčistilo, dnes sme skvelý tím.
Mali ste z toho všetkého strach?
Bol to obrovský stres, najmä prvé tri mesiace. Bála som sa, že sa to nikdy neskončí, prípadne že sa to skončí hneď. Našťastie všetko sa zmenilo, rozbehli sme sa, ľudia už chodia, páči sa im, čo robíme, lístky sa predávajú.
Čo teraz máte na kabarete rada?
Že to je osobné, vždy iné, milujem, keď sa diváci nechajú uniesť a zapájajú sa. Je to únik do iného sveta.
Vraj máte aj predpísaný dresscode?
Spočiatku sa to ľudom nepáčilo, ale už si na to zvykli a priam to vyžadujú. Oblečenie má byť v súlade s predstavením, diváci nie sú v rifliach, ale prídu pekne tematicky oblečení. Mám veľmi rada aj extravagantných hostí, dopĺňa to atmosféru, diváci sa tak spolupodieľajú na zážitku.
Takže aj publikum hrá?
Niektoré publikum je tichšie, iné aktívnejšie. Nevedia, čo príde, lebo to nie je klasické divadlo s pevným príbehom. Je to vzrušujúce, pre hostí aj pre nás účinkujúcich.
Ktoré predstavenie je najodvážnejšie?
Asi najšialenejšie je Las Vegas Varieté. Je to taký divoký revuálny zážitok. Burlesque Show je zmyselná a New York City Night Show je veľmi provokatívna, to sú vlastne inscenované úryvky z mojej knižky Hello. My name is Anča Pagáčová. Ale v každom predstavení balansujeme na hrane a šteklíme predstavivosť a zmysly publika.
Ako často máte nové predstavenia?
Sme otvorení rok a pol a vytvorili sme jedenásť úplne odlišných predstavení. Napríklad Ladies&Gentlemen show, Red Cat Romantique, Party show Studio 34, či Multicolor Show/Farebný svet. To je vtipná šťavnatá šou, kde účinkujú aj cudzinci žijúci na Slovensku. Máme aj zopár činoherných predstavení ako Som žena či Tajomstvo/Kanibali, kde sa riešia rôzne kontroverzné témy. Na apríl chystáme komediálny večer z jednoaktoviek Arnošta Goldflama s názvom Backstage.
Aké publikum k vám chodí?
Veľmi rozmanité. Najviac prichádzajú asi ženy vo veku tridsať-štyridsať rokov, ale hlavne skupiny, čo niečo oslavujú. Už sme tam mali aj osemdesiatnikov, a dobre sa bavili. Inokedy som musela kontrolovať aj občianske preukazy, či sú diváci už plnoletí. Chodia k nám prevažne ľudia, ktorí už niečo o živote vedia a všeličo videli. Celkom kultivované publikum, čo je skvelé, keďže sa u nás pri predstaveniach popíja alkohol. Naši diváci sa vedia odviazať, ale sú vnímaví a inteligentní.
Ku kabaretom sa často viažu príbehy spracované v umeleckých dielach. Napríklad známy film s Lizou Minelli. Často sa v kabaretoch pranieruje aj politika. Aj u vás?
Ľudia sú politikou presýtení, chcú si od nej oddýchnuť, uvoľniť sa a zabaviť. Ale politike sa celkom vyhnúť nedá. Občas ju zakomponujeme aj do deja, ale veľmi nenápadne a vtipne. Napríklad Multicolor show je o emigrácii, ale v podstate o mieri. Nám ide o to, aby sme vyvolali pocit, zasiahli srdce. Pocit je viac než informácia.
V kabarete máte všetci nejaké mená, zvláštne identity. Vy ste napríklad Nefer Nefer, tajomná múza a psyché kabaretu. Vaša kolegyňa Danica Jurčová si hovorí Hard Candy, Michaela Majerníková zasa Short Joy. Ako ste to vyberali?
My sme aj hosťom chceli dávať mená. Niektorí pravidelní návštevníci u nás majú svoju kartičku s kabaretnou identitou. Ani neviem, ako to vzniklo, súviselo to zrejme s únikom do sveta ilúzie.
Na západnom Slovensku sú práve prázdniny. Budete mať aj vy prázdniny? Ako oddychujete?
Bola som nedávno v Južnej Amerike, ale ešte by som niekam išla. V Čechách budem nakrúcať nový seriál, takže budem cestovať najmä tam.
Nedávno ste dokončili český seriál Čierne vdovy. Prezraďte, o čom bude.
Je to čierna komédia, kde sa tri manželky zbavia manželov a myslia si, že si začnú žiť slobodne a veselo. Ukáže sa však, že to nie je také jednoduché. Hrám tam s Jitkou Čvančarovou a Janou Plodkovou. Naspievali sme k tomu aj výbornú pesničku. Bude sa to vysielať zrejme v septembri.
A ten najnovší seriál?
Volá sa Lynč a odohráva sa v malom českom meste, kde zavraždia pred očami verejnosti mladého Cigána. Prípad sa však uzavrie tým, že vrah sa nenašiel. Je to osemdielna sociálna dráma s kriminálnou zápletkou a vyzerá to veľmi sľubne. V príbehu hrám tetu zavraždeného. Hrá tam napríklad Zuzana Stivínová, Pavel Kříž, Marcel Bendig. Už sa teším. To bude moja aktívna dovolenka.
Darí sa vám, máte teraz veľa práce…
Teraz mám úplnú pohodu, keď to porovnávam s tým, čo sa dialo pred rokom. Ale darí sa mi aj v práci, aj v osobnom živote. Už sa neviem dočkať letných prázdnin.
Lucia Siposová
Narodila sa 21. mája 1980 v Bratislave. Vyštudovala hudobno-dramatický odbor na bratislavskom konzervatóriu. Žila v New Yorku, vydala dve knihy o Anči Pagáčovej. Hrala v divadle, ale hlavne pred kamerou, vo filmoch Hlídač č. 47, Na vlastní nebezpečí, Teorie tygra. Je spoluautorkou filmu Tigre v meste. Účinkovala v seriáloch Panelák, Rádio Fresh, Divoké kone. Aktuálne v Prázdninách. Vedie divadelný klub Red Cat cabaret.