Tak si na zosnulého režiséra Juraja Herza spomína bývalá herečka, dnes profesorka psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave Jana Plichtová.
Foto: archív
Ako ste sa s Jurajom Herzom spoznali?
V jeden neskorý večer, keď som sa vracala domov plná dojmov z Herzovho slávneho filmu Spalovač mrtvol, našla som ho sedieť u nás v obývačke. Prišiel mi ponúknuť hlavnú úlohu v jeho novom filme Sladké hry minulého leta. Pôvodne mala postavu Mušky hrať Iva Janžurová, no tá v tom čase už točila iný film. Herz pozval na kamerové skúšky aj iné herečky, medzi nimi aj moju sestru Barbaru, potom mu však jeho asistent priniesol moju fotografiu z komparzného oddelenia a on sa rozhodol skúsiť to so mnou. Pozval ma do hotela Carlton na pohovor a potom na kamerové skúšky. Priznám sa, veľmi na mňa zapôsobil jeho štýl úctivej a jemnej komunikácie. Hovoril so mnou, ako keby som bola nejaká urodzená dáma. K tomu všetkému na mňa zapôsobil svojím priam démonickým zjavom. Najviac si ma získal tým, že zo seba nerobil žiadneho veľkého umelca, hoci ním v skutočnosti bol. Hneď mi dal prečítať scenár a vyložil karty na stôl. Otvorene sa ma spýtal, či už mám intímneho priateľa a či zvládnem natáčanie dvoch scén, kde som úplne nahá. Nakoľko som dieťa umelecky založených rodičov (môj otec bol režisér, sestra herečka a mamička sa tiež venovala amatérskemu divadlu) – nevidela som to ako otázku morálky, ale ako vec môjho rozhodnutia a odvahy ísť do stvárnenia takejto postavy.
V tom čase ste boli začiatočníčka. Ako s vami ako neherečkou pracoval?
Jemne, citlivo a nie s veľkými očakávaniami, čo sa týka mojej invencie. Jednoducho odhadol moje možnosti a naturel. Keď sme točili nahé scény, musel byť invenčný on. Podrobne to opisuje vo svojej Autopsii (Herzove pamäti, ktoré vyšli v roku 2015, pozn. red.). Ja som sa totiž cítila taká nesvoja, že som kazila, čo sa len dalo. Napríklad jeden záber, kde nahá zatváram skriňu a vraciam sa k svojmu milému v podaní Františka Veleckého do postele, sme robili asi 20-krát. Vždy som zabudla tie zrkadlové dvere skrine zavrieť. Bola som z mojej nahoty taká nervózna, a tak rýchlo som to chcela mať za sebou, že som nedokázala splniť ani jednoduchú inštrukciu. Milé od Juraja Herza bolo aj to, že sa rozhodol strážiť moju nevinnosť a neskúsenosť tak, že všetkým mužom (vrátane hercov) prikázal, aby si ku mne nič nedovoľovali. A pretože ho všetci poslúchli, pre istotu sa so mnou ani nerozprávali. Mne však nič nepovedal. A ja som sa cítila odstrčená a nezaujímavá.
Sladké hry minulého leta slávili úspech aj na festivale televíznych filmov v Monte Carle.
Film bol nominovaný nielen na hlavnú cenu za réžiu, ale aj na tri Zlaté nymfy za kameru, hudbu a za ženský herecký výkon. Nakoniec dostal Veľkú cenu Monte Carla a Zlatú nymfu za kameru. No a pán Herz tvrdil, že monackej kňažnej, bývalej hollywoodskej hviezde Grace Kellyovej, sa zapáčil tak, že si vyžiadala kópiu a premietala ho všetkým svojim známym. Herz mal schovanú aj jednu francúzsku kritiku, v ktorej autor tvrdil, že Sladké hry minulého leta sú najlepšie natočeným filmom podľa Maupassantovej predlohy. (smiech)
Nebola to však jediná spolupráca s Jurajom Herzom…
O pár rokov mi ponúkol ďalšiu úlohu – vedľajšiu postavu slúžky vo filme Petrolejové lampy s Ivou Janžurovou v hlavnej úlohe. Slušne som odmietla, ale Herz sa nevzdal. Napísal mi dlhý, krásny list, aby som mu dôverovala a sľúbil mi, že tentoraz bude dôverovať aj on mne. Svoje slovo dodržal. Pri stvárňovaní Manky mi naozaj ponechal dosť tvorivého priestoru. Potešili ma aj jeho slová uznania, keď našu spoluprácu v Autopsii komentoval.
