Trpký príbeh o vzbure synov proti uzurpátorskej moci otcov na talianskom vidieku Padre padrone vyniesol Vittoriovi a Paolovi Tavianovcom Zlatú palmu na festivale v Cannes, väzenská dokudráma Caesar musí zomrieť Zlatého medveďa na Berlinale, strhujúca vojnová snímka Noc svätého Vavrinca i komédia Kaos zas Zlaté glóbusy. Dve desiatky filmov, ktoré filmársky tandem nakrútil, zozbierali viac ako päťdesiatku medzinárodných i talianskych ocenení. Ďalší titul už filmografiu režisérskej a scenáristickej dvojice nerozšíri. Starší z bratov – Vittorio – v nedeľu po dlhšej chorobe v Ríme zomrel. Mal osemdesiatosem rokov.
„Oni sú dvaja?“ Zaskočil Marcello Mastroianni novinára, ktorý sa pýtal na rozdiely v režijnej práci bratov Tavianovcov. Britský The Guardian pridal ešte ďalšiu perličku. Talianska herecká hviezda, ktorá pod ich taktovkou nakrútila historickú drámu Alonzanfán, ich vraj oslovovala jediným menom Paolovittorio.
„Ak má film takú silu a moc odhaliť človeku jeho vlastnú pravdu, potom chceme nakrúcať filmy,“ pripomína unisono vyslovenými slovami bratov Tavianovcov magazín The Variety okamih, keď sa rozhodli venovať sa filmárčine. Zjavením bola pre absolventa práva Vittoria a štúdií umenia Paola Rosselliniho vojnová dráma Paisa. Jedno z vrcholných diel talianskeho neorealizmu, ktoré zachytáva cestu amerických vojakov od vylodenia na Sicílii až po záverečné boje v Pádskej nížine. „Ako deti sme sami zažili druhú svetovú vojnu a veľmi hlboko. Ale čo sme videli na plátne, nám skutočnosť osvetlilo oveľa jasnejšie. Film rozprával veci, o ktorých sme nič nevedeli,“ cituje bratov Tavianovcov filmový magazín.
V časoch, keď talianskej kinematografii kraľoval neorealizmus, začínali krátkymi filmami. V roku 1954 nakrútili snímku San Miniato, júl '44. O štyri roky neskôr sa predstavili celovečernou drámou Un uomo da brucaire (Muž na zabitie) o mladom odborárovi, ktorý sa po rokoch vracia do rodnej dediny na Sicílii a zorganizuje vzburu miestnych roľníkov proti všemocnej mafii. Film ozdobilo niekoľko vedľajších ocenení v Benátkach. Na medzinárodnej scéne ich preslávili najmä politické a spoločensko-kritické filmy. A kritici ich počastovali prezývkou „poslední titani klasickej talianskej kinematografie“. Príbehy plné fantázie, lásky, túžby i groteskných úkladov rozohrali v historickej dráme Úžasný Boccaccio. Filmovou adaptáciou niekoľkých poviedok z Dekameronu si pred tromi rokmi tiež vyslúžili chválu kritiky aj publika.
