Recenzia: Film o Dubčekovi je premárnenou šancou

Príbeh Alexandra Dubčeka je hodný filmového spracovania. Napriek tomu, že už vzniklo niekoľko dokumentárnych filmov na túto tému, na prvý dlhometrážny hraný film sme čakali až do roku 2018. Dočkali sme sa. No niekedy sa oplatí, keď človek počká ešte trochu dlhšie.

19.04.2018 12:00
Dubček Adrian Jastraban Foto:
Alexandra Dubčeka stvárnil Adrian Jastraban.
debata (9)

Režisér Laco Halama má za sebou bohatú televíznu tvorbu, ale na plátno sa dostal pred Dubčekom len jeden jeho film, Tábor padlých žien (1997). A práve tu sa dostávame k najväčšiemu problému. Na Dubčekovi totiž veľmi cítiť, že mu plátno viac škodí než prospieva. Film trpí viacerými problémami, či už z hľadiska scenára, dramaturgie, hereckých výkonov alebo samotnej réžie, a práve na detailoch sa rozpadá ako celok.

Dubček by veľmi chcel byť dramatickým veľkofilmom, no jeho dramatizácia a pokus o silnú psychologickú rovinu zlyháva práve na tej silenej a prehnanej snahe. Napríklad, keď je Dubčekovi zle alebo je v strese, hneď vidíme schematické veľké detaily tváre, ktoré dopĺňa znepokojivá hudba. Práca s hudbou je celkovo veľmi nešťastná a absolútne bez citu, pretože ju počuť takmer všade, až otravuje či miestami pôsobí až smiešne. Akoby si tvorcovia mysleli, že napätie sa bez nej nedá vybudovať. Absolútne nezmyslene sa narába tiež s archívnymi zábermi, ktorých je síce málo, no rytmus filmu skôr narúšajú, než by mu pomáhali. Sú totiž chaotické, neopodstatnené a v konečnom dôsledku pôsobia zbytočne či ako lacná pomôcka na uľahčenie rozprávania.

Rovnako pôsobí aj rekvizita – fotka ozajstného Dubčeka na stole v nemocnici, na ktorú sa na chvíľu zadíva Táňa Radeva. Aj takýto malý detail pôsobí natoľko rušivo, že prinúti diváka skôr pokrútiť hlavou, než by ho dojal, či zaujal (v tom lepšom zmysle slova), pričom predpokladám, že práve to bolo zámerom tvorcov.

Filmu sa na druhej strane darí byť svižným, divák sa nenudí, dobre to „odsýpa“, takisto všetko vyzerá uhladene, každá postava je precízne nasvietená, kamerové kompozície a preostrovania sú síce občas klišéovité, ale fungujú. Rovnako je to so strihom, ak si odmyslíme striedanie hraných a archívnych záberov. V rámci štýlu tu nie je až tak čo vyčítať, ak si zase odmyslíme prácu s hudbou. Sú to veci, ktoré si tvorovia viac-menej postrážili, ale sú to veci, ktoré by mali byť pri kinofilme absolútnou samozrejmosťou a veci, ktoré nestačia na to, aby bol film dobrý a komplexný.

Z hľadiska scenára tu nefunguje viacero vecí. Napríklad prepojenie pracovnej a súkromnej roviny. Nie sú totiž vyvážené a súkromná pôsobí skôr tak, akoby tam bola len z povinnosti. Dostáva sa jej málo priestoru, vďaka čomu ani divák nedostáva príliš veľa priestoru na stotožnenie sa, či už s Dubčekovým synom, alebo ženou, či práve s Dubčekom vo chvíľach, keď je bez rodiny, a diváka tak míňa nejaká katarzia. Ďalší problém je tiež v prílišnej glorifikácií Dubčeka. Akoby tvorcom chýbal určitý odstup a kritický nadhľad. Chýba istá ambivalentnosť a analytickosť, ktorá by zatienila schematickosť, konvenčnosť a emocionálnosť, s ktorou do veľkej miery tvorcovia pracovali.

Z hereckých výkonov treba vyzdvihnúť Adriana Jastrabana, ktorý stvárnil Dubčeka, pretože je najlepším hercom filmu a ako jeden z mála nepôsobí vyslovene kŕčovito a ako chodiaca bábka. On jediný ťahá film hore. Jeho výber bol dobrým ťahom. Tu sa však končia akékoľvek ďalšie superlatívy.

Dubček je tak trocha premárnenou šancou. Mohol byť celkom dobrým televíznym filmom, skončil však ako podpriemerný kinofilm, z ktorého sa rozhodne dalo vyťažiť omnoho viac. Škoda.

Hodnotenie Pravdy

  • Dubček / SR 2018 / réžia: Laco Halama / scenár: Viliam Klimáček, Ľuboš Jurík / dramaturgia: Roman Brat / kamera: Peter Kelíšek / hudba: Ľubica Čekovská / hrajú: Adrian Jastraban, Táňa Radeva, Vladimír Hrabal, Jiří Zapletal, Radoslav Šopík a i. / premiéra 19. 4.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #dubček #Alexander Dubček #Táňa Radeva #Adrian Jastraban