Fantastická cesta Juraja Jakubiska z Kojšova na filmový Olymp

30.04.2018 12:00

Tridsiateho apríla 2018 sa Juraj Jakubisko dožíva významného životného jubilea.

Pre uznávaného filmového tvorcu je to výborný dôvod na oslavu, pre diváka dobrý dôvod na bilancovanie. Oslava je príjemná, bilancovanie náročné, pretože jubilant toho za viac ako päťdesiat rokov stihol naozaj veľa. A tak s vedomím si veľkého rizika sa pokúsim o krátku bilanciu tvorby.

Juraj Jakubisko oslavuje 80 rokov v pondelok...
Juraj Jakubisko oslavuje 80 rokov v pondelok 30. apríla. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Ak niekto chce nájsť primárny zdroj Jakubiskovej filmovej obraznosti, musí ju hľadať v jeho rodnej dedine Kojšov, konkrétne v miestnom gréckokatolíckom kostolíku, kam budúci režisér a scenárista chodil na omše. Keďže sa konali v staroslovienčine, malý Juraj nerozumel ničomu, a tak si krátil čas tým, že k vystaveným ikonám a obrazom si vymýšľal príbehy.

Okrem toho ste v Kojšove mohli stretnúť kravy a kozy, ktoré mali rohy ozdobené staniolovými stužkami. Alebo ste sa mohli stať svedkom toho, ako mladomanželom vešali na spodok postele malé zvončeky, aby všetci vedeli, ako prebieha svadobná noc. Pre Jakubiska Kojšov bol a asi navždy zostane tým, čím je pre Gabriela Garcíu Márqueza jeho magické Macondo, pričom mnohé vizuálne podnety neskôr interikonicky hojne využil v tvorbe filmov.

Na základnej škole si jeho učitelia a otec všimli, že Juraj rád kreslí, a táto záľuba ho priviedla na Strednú umelecko-priemyslovú školu v Bratislave, kde začal študovať v oddelení grafiky. Grafika ho neuspokojovala, a preto prestúpil do oddelenia fotografie. Tu sa stretol s Elom Havettom, s ktorým si v dlhých rozhovoroch ujasnili, že fotografia nie je to pravé orechové, ale film.

Na ŠUP-ke založili "Klub nenáročného diváka“, po skončení strednej školy sa prihlásili na pražskú Filmovú fakultu Akadémie múzických umení, v umeleckých kruhoch známu pod skratkou FAMU. Obaja boli prijatí a začali študovať v období, keď sa o slovo hlásila mladá ambiciózna generácia, ktorá programovo chcela tvoriť iným spôsobom, než predchádzajúca generácia.

Nemuseli to nikomu hovoriť, pretože ich filmy sa tak diametrálne odlišovali od filmov ich predchodcov, že to bolo jasné každému, kto mal minimálny cit pre film. Tieto filmy tvoria základ toho, čo filmoví kritici a historici označujú pojmom "československá nová vlna“, pričom táto estetika a poetika voľne nadviazala na taliansky neorealizmus a francúzsku novú vlnu, ktoré študenti vďaka niekoľkým osvieteným pedagógom dobre poznali.

Zásadný vklad

Jakubisko efektívne využil štúdium a nakrútil niekoľko zaujímavých filmov, za všetky treba spomenúť aspoň filmy Mlčení (1961 – 1962), Déšť (1965), Čekají na Godota (1966). Počas štúdia spolupracoval na filmoch Věry Chytilovej, Ewalda Schorma a Jaromila Jireša.

Pre košické štúdio Československej televízie nakrútil dva pozoruhodné filmy Korytári (1966) a Vysťahovalec (1966). Prvý je dokumentárny film o zanikajúcom remesle. Praktizovali ho Rómovia a z generácie na generáciu si neodovzdávali iba zručnosti, ale aj zaujímavý mýtus o stromoch a ich duši. Tento mýtus napĺňal ich činnosť duchovným rozmerom. Vysťahovalec je hudobnou poémou. Skladateľ Jozef Grešák zhudobnil vysťahovaleckú poéziu slovenských emigrantov a Jakubisko k hudbe nakrútil obrazy. Slová piesní rozprávajú clivé príbehy, hudobný sprievod rytmizuje filmové obrazy, a tie zdvojujú slovné rozprávanie, spolu vytvorili kompaktný celok zložený zo slov, tónov a obrazov.

Na FAMU sa Jakubisko zoznámil so scenáristom Luborom Dohnalom a spolu napísali scenár k hranému debutu Kristove roky (1976). Film ukazuje dvoch bratov. Juraj je výtvarný umelec a dobrodruh života, Andrej je vojenský letec a úplný opak svojho brata. Juraj poletuje medzi dvoma ženami, život chápe ako hru, naproti tomu Andrej je rozvážny človek a plne si uvedomuje riziko svojho povolania. Keď Andrej tragicky zahynie pri výkone povolania, Juraj si uvedomí, že musí zmeniť svoj rozháraný život, ale ako, to sa už divák nedozvie. Napriek tomu, že Kristove roky sú debutom, patria nielen medzi najlepšie slovenské filmy, ale predstavujú aj zásadný slovenský vklad do československej novej vlny.

Po tomto filme nasledoval Jakubiskov poviedkový film Zbehovia a pútnici (1968). Do druhej poviedky s názvom Dominika sú vsunuté zábery invázie okupačných vojsk sprevádzané slovným komentárom, ktorý diváka informuje o tom, čo sa stalo v Československu v auguste roku 1968. V závere komentára zaznie rečnícka otázka, či ešte bude možné vymýšľať príbehy a nakrúcať filmy? Zdalo sa, že áno, veď zakrátko mal premiéru ďalší Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), lenže toto zdanie vystriedala krutá realita roku 1970, keď sa začalo nakrúcanie snímky Dovidenia v pekle, priatelia. Tento film už režisér nemohol dokončiť. Dokrútil ho až po páde komunistického režimu v roku 1990.

Miláčik publika

Nastupujúca normalizácia "ocenila“ Jakubiskovu tvorbu presunutím do Krátkeho filmu v Bratislave. Presun de facto znamenal zákaz tvorby, režisér mohol nakrúcať iba krátke dokumentárne filmy s ideologicky indiferentnou témou či reklamné filmy. Napriek tomuto obmedzeniu sa mu podaril husársky kúsok v podobe filmu Bubeník Červeného kríža. Objednávateľom bol Československý Červený kríž, a hoci ide o propagačnú snímku, ide o zaujímavé dielo.

Dvadsaťosemročný režisér Juraj Jakubisko s...
Dvadsaťosemročný režisér Juraj Jakubisko s herečkou Janou Stehnovou pri nakrúcaní filmu Kristove roky . Autor: ARCHÍV TASR / M. BOGODÁČOVÁ

Na malej ploche sú postupne ukazované smrteľná havária, vojnové besnenie, domáce násilie, nevšímavosť rodičov voči deťom, skrátka udalosti, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do života detí. Mnohé z nich prídu o rodičov a končia v detských domovoch, kde je síce o nich postarané, ale rodičov im nijaký detský domov nemôže nahradiť. Postava bubeníka Červeného kríža diváka sprevádza celým filmom a upozorňuje na to, čo náš svet, predovšetkým svet detí, robí horším. Ku kvalite tohto malého dielka okrem režiséra prispeli aj kameraman Ján Ďuriš a hudobník Dežo Ursiny.

Po viac ako piatich rokoch normalizačná vrchnosť usúdila, že problematického tvorcu dostatočne vytrestala a dala mu možnosť nakrútiť ďalší film Postav dom, zasaď strom (1979). Ako autor námetu oficiálne figuruje Mikuláš Kováč, ako autori scenára sú uvedení Mikuláš Kováč a Lýdia Ragačová, v skutočnosti však scenár z veľkej časti napísal Lubor Dohnal. Žiaľ, v titulkoch nie je uvedený, v tom čase totiž mal zakázanú umeleckú činnosť. Navyše podpísal Chartu 77 a krátko po podpise emigroval do Nemeckej spolkovej republiky.

Film ukazuje príbeh trúfalého rozkrádača, ktorý si z erárneho materiálu postaví celý dom, jeho kradnutie ukončí tragická autohavária. V roku 1980 bol film uvedený na Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame. V holandskej tlači bola publikovaná recenzia, ktorá vyzdvihovala tento film preto, že ukazuje rozkrádanie štátneho majetku ako esenciu komunistického režimu. Samozrejme, táto recenzia nemohla zostať bez ohlasu. V straníckej tlači sa objavili dve zdrvujúce recenzie, z diela bol vystrihnutý záver, ktorý povyšuje individuálny príbeh na univerzálny kolobeh kradnutia. Ani to nestačilo a neskôr bol film potichu stiahnutý z distribúcie a zákaz nakrúcať filmy s témou pálčivých problémov súčasnosti nedal na seba dlho čakať.

Hoci tento zákaz platil, Jakubiskovi sa aj tak podarilo nakrútiť trojdielnu televíznu komédiu Nevera po slovensky. Ako to bolo možné? Jednoducho tak, že film nakrúcali na Kolibe, ale pre Československú televíziu. Keď sa zodpovedné úrady pýtali, či Jakubisko nakrúca, odpoveď znela nie, pretože pre Kolibu skutočne nenakrúcal. A keď sa tie isté úrady pýtali v Československej televízii, či Jakubisko nakrúca, tak opäť im bolo povedané nie, pretože sa nakrúcalo na Kolibe.

Tak mohla byť komédia dokončená a ďalší tvorivý život problémového režiséra predĺžili koprodukcie so zahraničnými producentmi. Komunistický režim zúfalo potreboval devízy, a preto ochotne súhlasil so spoluprácou západných koproducentov. Vďaka tomu sa smela nakrútiť Tisícročná včela (1983), veľkolepá sága rodu Pichandovcov podľa románu Petra Jaroša. Film zaznamenal v Československu veľký úspech, režisér filmu sa stal miláčikom publika, a treba povedať, že dodnes patrí medzi divácky veľmi obľúbené filmy.

V príbehu sa naplno dostáva k slovu Jakubiskov svojrázny slovenský variant estetiky a poetiky magického realizmu. Divák na plátne vidí z neba padať farebný dážď aj žaby, vidí, ako sa nebožtík v rakve na snehu zošmykne do potoka a odpláva bohviekam, alebo ako sa hlavná postava so svojou milenkou ocitne v bruchu veľryby atď.

Potvrdenie autorského štýlu

Po Tisícročnej včele Jakubisko nakrútil dve rozprávky: Perinbaba (1985), Pehavý Max a strašidlá (1987), pričom druhá má aj svoj dlhší televízny variant, uvádzaný pod názvom Teta. V týchto rozprávkach režisér popustil uzdu svojej fantázie a vytvoril spektakulárne obrazy. Nesporne aj to je jeden z faktorov, prečo patria dodnes na Slovensku k najsledovanejším a sú schopné konkurovať výpravným americkým rozprávkam.

Juraj Jakubisko oslavuje 80 rokov v pondelok...
Juraj Jakubisko oslavuje 80 rokov v pondelok 30. apríla. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Rozprávky akoby vyplnili medzičas, po ktorom sa Jakubisko opäť vracia k nakrúcaniu "vážnych“ filmov, výrazne "zašpinených“ špinou našej minulosti. V roku 1989 má premiéru film Sedím na konári a je mi dobre. Pôvodný názov pripravovaného filmu bol Visím na konári a je mi dobre, lenže to iritovalo vrchnosť, a preto bol názov nahradený neutrálnejším. Iritoval ju preto, lebo film ukazuje príbeh z obdobia konca vojny a nástupu stalinizmu, teda z obdobia, keď popravy obesením neboli ničím výnimočným. Podľa tvorcu je tento film druhou časťou voľnej trilógie osudu a šťastia, prvou časťou sú Vtáčkovia, siroty a blázni. Spoločným prvkom prvej a druhej časti je príbeh, vybudovaný na vzťahu dvoch mužov k jednej žene. V prvom filme sa tento vzťah končí tragicky smrťou všetkých troch postáv, v druhom prípade sa síce vzťah nekončí tragicky, ale ani šťastne. Jednoducho končí, v tomto kontexte, a najmä v tomto období, musí stačiť, že všetci prežili.

Po páde komunistického režimu Jakubisko najprv dokončil film Dovidenia v pekle, priatelia, potom nakrútil muzikál Takmer ružový príbeh (1990). O dva roky neskôr prichádza do kín tretia časť voľnej trilógie s názvom Je lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Divák sa opäť stretáva so známym vzťahovým trojuholníkom, tentoraz však jeden muž osciluje medzi dvoma ženami, ktoré sa majú k sebe ako deň a noc. Film možno považovať za reakciu na udalosti po novembri 1989, predovšetkým na divoký kapitalizmus, nárast nacionalizmu a blízky zánik Československa.

Ďalší hraný film Nejasná správa o konci sveta prichádza do kín až v roku 1997. Jakubisko v ňom opäť rozvíja svoj variant estetiky a poetiky magického realizmu. Cez príbeh hriešnej lásky dvoch milencov sa rozvíja podobenstvo o konci sveta. Predpovedajú ho videnie svätého Jána známe ako Apokalypsa a veštby proroka Nostradama. Zaiste by bolo možné dať tému filmu do súvisu s diskusiami a množiacimi sa proroctvami o konci sveta, vyvolané koncom milénia, ale výhodnejšie a užitočnejšie je interpretovať film ako fiktívny príbeh, ako príbeh malého sveta, v ktorom vládnu iné zákonitosti, než v tom našom. Napríklad, keď sa domy ponárajú do zeme, diváka Jakubiskových filmov to neprekvapí. Naopak, chápe to ako potvrdenie jeho autorského štýlu.

Post coitum (2004) reaguje na všadeprítomnú úzkosť, vyvolanú vlastnou kultúrou. Žijeme síce v spoločnosti, ktorá predstavuje najvýkonnejší ekonomický systém, lenže nedá sa viesť znamienko rovnosti medzi ekonomickým výkonom a šťastím, pretože z tejto spoločnosti sa vytratilo šťastie a s ňou aj láska. Hľadať ju treba, nájsť ju však je nemožné.

Ostáva len držať palce

Nateraz posledným Jakubiskovým filmom je Bathory. Historická osobnosť Alžbeta Báthoryová, údajne jedna z najznámejších masových vrahýň, dlhodobo priťahovala záujem režiséra a scenáristu v jednej osobe. Kto očakáva mysteriózny krvák, bude sklamaný. Bathory totiž nie je film o vyšinutej masovej vrahyni, ale o krehkej žene, ktorá sa po smrti svojho manžela stala obeťou úkladných intríg a na ich základe bola odsúdená a kruto potrestaná. Jediným dôvodom, prečo sa jej bolo potrebné zbaviť, bolo získanie jej majetku.

Je to svojrázna a zároveň originálna interpretácia života a osudu tejto historickej postavy. Autorovi filmovej interpretácie nemožno nič vyčítať a už vôbec ho netreba kritizovať za nerešpektovanie historických faktov. Koniec koncov, aj keby to chcel niekto urobiť, jeho kritika sa dá odbiť tvrdením, že je to iba umelecké dielo a v mene príbehu možno fakty meniť či dokonca si možno vymýšľať. Podstatné je, aby film dokázal poskytnúť estetickú slasť, a to sa zrejme podarilo, pretože film mal rekordne vysokú návštevnosť.

Na tomto mieste sa moje bilancovanie končí. Nekončí sa však tvorba, pretože v súčasnosti Juraj Jakubisko nakrúca voľné pokračovanie Perinbaby. Ako bude pokračovať príbeh, to vie len málokto.

Nám divákom nezostáva nič iné, než držať režisérovi palce, aby sa mu film podaril a mal aspoň taký úspešný život, ako príbeh, ktorý nakrútil pred viac ako tridsiatimi rokmi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#výročie #juraj jakubisko #Tisícročná včela #Perinbaba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku