Zuzana Fialová: Radšej brajgel v aute, ale poriadok v hlave

Zuzana Fialová je smršť, príval energie. S rovnakým nasadením hrá, robí porotkyňu, maľuje obrazy a pravidelne chodí oddychovať do Londýna. V Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava hrá alkoholičku Evelyn, zároveň nakrúca film o vile Tugendhat Sklenená izba v angličtine.

18.06.2018 09:00
debata (30)
„Odkedy som pochopila pravidlá šoubiznisu, baví... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zuzana Fialová „Odkedy som pochopila pravidlá šoubiznisu, baví ma,“ vraví slovenská herečka Zuzana Fialová.

Práve ste sa vrátili z výletu v Anglicku. V ktorom meste ste boli?

V Londýne. Mám to tam rada. Chodím tam niekoľkokrát do roka. Vyberiem sa aj na tri týždne, autom si robím výlety po Anglicku. Angličania vôbec nie sú takí strojení a turistov majú radi. Po ceste na raňajky v Hyde Parku roky stretávam jedného pána so psíkom. Vidím na ňom, ako sa mení vzťah domácich k cudzincom. Tesne po Brexite sa mi prihovoril Angličan – sám od seba. Chcel mi dať najavo, že Londýnčania s Brexitom nesúhlasia. Aj minulý rok dal starosta Sadiq Khan rozvešať po celom Londýne plagáty v rôznych jazykoch, na ktorých stálo: Všetci ste v Londýne vítaní. Aj preto chodím do tohto mesta – pozerať sa, ako funguje.

Chodíte aj do londýnskych divadiel?

Pravidelne. Páči sa mi atmosféra Divadla Globe. Rada sa pozerám na technickú precíznosť hercov. Jednu postavu z predstavenia Ako sa vám páči tam naskúšala herečka v posunkovej reči. Na javisku vyzerala jej expresívna gestikulácia, do ktorej bol preložený rým blankvers, fantasticky. Bol to zážitok aj pre nepočujúcich divákov. V Londýne chodím aj na výstavy. Teraz som videla obrazy Francisa Bacona a Luciana Freuda na výstave All too human. Senzácia! Ale aj prierez obrazov Pabla Picassa, ktoré namaľoval za jeden jediný rok. V jednej veľkej miestnosti bol len jún! Bol absolútny magor. Život s ním musel byť neznesiteľný.

Aj vy maľujete. A prirovnávajú vás práve k Picassovi…

Kto? K Picassovi? Prečo? Ale veď mne sa ani nepáčia jeho obrazy! Mám radšej jeho skice. Obdivujem súčasných výtvarníkov, ale nie len jeden štýl. Aj moje obrazy sú vlastne každý iný. Odrážajú to, čo práve prežívam. Nemám vôbec potrebu ich ukazovať. Keďže chodím na výstavy súčasných výtvarníkov, som sebakritická.

Aj pri porovnávaní s inými hercami ste taká sebakritická?

V herectve sa mi nestáva to, čo pri obdivovaní výtvarných diel. Keď vidím niekoho hrať, nepýtam sa, ako to robí. Preboha, veď viem, ako to robí. Dokážem však minúty pozorovať obraz a čudovať sa, ako to umelec dokázal… Vo výtvarnom umení mám ešte mnoho neprebádaného.

V inscenácii Rodáci (SND) si zahrala Angeliku...
S Milanom Lasicom v seriáli Kriminálka Staré...
+2Jej slepá tanečnica Absolut v inscenácii Nevina...

Kedy ste začali maľovať?

Pred rokom a pol. Po tom, čo mi umrel blízky človek. Kúpila som si plátno, akryl a šesť mesiacov v kuse som maľovala. Veľmi mi to pomohlo, moje prvé obrazy sú expresívne, až desivé. Nemám veľmi rada farby, maľujem najmä bielou.

Na biele plátno?

No, aj na čierne. Mám rada monochromatickosť.

Už ste predali nejaký svoj obraz?

Ale áno, keď nemám na farby… A dobré plátna sú drahé. Nemám však potrebu svoje obrazy ukazovať. Stačí, že seba stále ukazujem. Teraz som dlho nemaľovala, na tri alebo štyri mesiace som to zabalila. Nedokážem naraz pracovať na inscenácii aj maľovať. Ale už myslím na nové obrazy. Predstavujem si ich, pripravujem si ich v hlave. Chcem skúšať nové materiály. Maľovanie milujem najmä preto, že mi do toho nikto „nekafre”. V herectve je to inak. Výtvarník, režisér, dramaturg….tí všetci modelujú výslednú inscenáciu aj na svoj obraz. Moja predstava je neraz absolútne vzdialená výsledku, ktorý vidí divák. S tým sa musím stále znova a znova zmierovať.

Na nedávnej premiére inscenácie Perníková dáma v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava ste dostali tenisky. Nemáte rada kvety?

Tie som dostala od sestry. Je praktická. Mala som aj narodeniny, tak zabila dve muchy jednou ranou. Je pravda, že dostávam veľa kvetov a je mi smutno z toho, keď vidím, ako rýchlo vädnú.

Ako sa vám hralo s hercami, na ktorých nie ste zvyknutá?

Bolo to pre mňa dosť riskantné. Som zvyknutá hrať s osvedčenými kolegami. Viem, čo môžem od nich čakať. Je to ako hrať celý život v jednej kapele – dokážete improvizovať bez prípravy. A tu sa zrazu zišli muzikanti z rôznych žánrov a rôznych kvalít. Trochu sme sa trápili, až sme sa vytrápili ku konečnej, skvelej podobe.

Hra je aj o výmene rolí, keď sa dcéra preberá zodpovednosť za vlastnú mamu. Aký máte vzťah s mamou?

Moja mama bola vždy dospelý človek a perfektne plnila svoju materskú funkciu. Nesnažila sa štylizovať do úlohy kamarátky a mne to vyhovovalo. Aj svojmu synovi som povedala, že nechcem byť jeho kamarátka. Tých môže mať hocikoľko, mamu len jednu. Je dobré mať celoživotný mantinel a hranice, ktoré nám určia dospelí ľudia.

Mali ste ešte niekedy pocit vyčerpania ako pred časom, keď ste si na rok a pol dali prestávku od hereckej profesie?

Nie. Naučila som sa, ako s tým naložiť. Uvedomila som si, že s pribúdajúcim vekom potrebuje môj mozog aj iné stimuly, ako len prácu. V tom čase som to nevedela. Nemala som žiadnu inšpiráciu ani stimuláciu. Treba sa vedieť zastaviť a upratať si vo svojom mentálnom dome. Takže dnes budem mať radšej „brajgel“ v aute a poriadok v hlave.

Vo filme Čiara ste hrali pre vás netypickú submisívnu rolu. Ženu muža, ktorý zabíjal…

Páčilo sa mi to, lebo som si pritom oddýchla. Hovorila som si, aké to majú ľahké ľudia, ktorí si na tom postavia život. Sú takí vláčni, krehkí – môžu byť pokojne vypnutí. Veď niekto to za nich potiahne. A potom sú takí ako ja, ktorí majú od detstva pocit, že keď je niekde ticho, sú za to zodpovední. Musia stále niečo robiť, aby sa niečo dialo. Preto si vždy najlepšie oddýchnem v Londýne a v New Yorku, lebo tam to robia druhí.

„Uvedomila som si, že s pribúdajúcim vekom... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zuzana Fialová „Uvedomila som si, že s pribúdajúcim vekom potrebuje môj mozog aj iné stimuly, ako len prácu,“ tvrdí herečka Zuzana Fialová.

Obdivovali ste niekedy muža, ktorý nebol na obdiv?

Napríklad Churchill bol úplný „prasák“, aj sa tak správal. Napriek tomu som ho obdivovala. Potom Oscar Wilde, cynické hovädo. Naopak, hodní obdivu boli dramaturg Martin Porubjak a kostýmový výtvarník Martin Čorba a stále sú Milan Lasica či režisér Ľubomír Vajdička. To sú láskaví džentlmeni…

Prečo ženy ostávajú vo vzťahu s mužom, ktorý nie je hodný obdivu?

Ženy zostávajú v takom vzťahu aj preto, lebo nemajú inú možnosť. Keď sa narodíte do zlého prostredia, nemáte toľko možností, ako keby ste sa narodili… mne. Robím všetko preto, aby som naplnila študijné sny svojho syna a som ochotná kvôli tomu hrať aj v seriáloch.

Seriály nie sú vašou šálkou kávy?

Kvalita scenárov, aj ich výtvarná zložka sa zlepšujú úmerne so sumou, ktorú na ne televízie dávajú. Našťastie, uvedomelý slovenský divák dáva ignoráciou lacných projektov najavo svoj názor. Nad seriálmi neohŕňam nosom. Naopak, som presvedčená, že príde čas, keď budem smutná z toho, že nehrám v niektorom z nich.

Hráte, maľujete, športujete, ide vám karta. Je niečo, v čom sa vám nedarí?

Neustále musím pracovať so svojimi náladami. Každé ráno musím preto skontrolovať svoj mentálny dom – či ešte stojí. Keď vidím, že to je mrzuté, musím na sebe popracovať. Je to však problém všetkých žien, o ktorom sa málo hovorí.

O čom sa má hovoriť?

Máme problém s hormónmi. A slovo hormóny sa nahlas nepoužíva. Od trinástich až po vysoký vek sa žena pravidelne nebudí vo svojom prirodzenom mentálnom prostredí. Je ovplyvnená chémiou, ktorú vylučuje jej mozog. To je obrovská pasca. Musím sa preto každé ráno skontrolovať. Či som v poriadku, či nezačnem na ľudí štekať alebo nebudem plakať, keď uvidím rozkvitnutú margarétu. Pomáha mi šport. Debata o tomto probléme by sa rozhodne mala otvoriť. Veď hormóny ovplyvňujú nielen ženy samotné, ale aj ich vzťahy a rodiny.

Čo by ste urobili inak, aby ste boli spokojnešia?

Mohla by som mať vlastný ateliér. Pri maľovaní sa totiž narobí hrozný bordel, nedá sa to robiť doma. Možno majú niektorí výtvarníci okolo seba poriadok, ale ja som proste expresívny natierač.

Ako to vyzerá u vás pri maľovaní?

Keď sa mi niečo nepodarí, plátno „vywapkujem“ a idem znovu. Keďže nemám výtvarné vzdelanie, nie som zviazaná žiadnymi predsudkami. Páči sa mi však technika kresby ceruzkou. Mám nakúpené knihy, niekedy si sadnem a poctivo „šolichám“ postavy a ruky. Aj teraz, pri nakrúcaní seriálu Delukse som celé minúty v prestávkach dokázala kresliť len čiary.

Aké sú herecké úlohy pre ženy v zrelom veku?

Postavy pre ženy v zrelom veku musia byť z neznámych dôvodov nejako postihnuté – aby boli pre autora zaujímavé. Napríklad žena – klaun, ktorá nechce dospieť, ako Evelyn v Perníkovej dáme. Dievčenským postavám, ktorých som hrala na kvantá, dávajú ešte autori šancu byť čistými a túžiť po láske. Zaujímavá štyridsaťročná žena však musí byť alkoholička, zlomená osudom, vrahyňa alebo zlodejka. Nepáči sa mi to. Čakám, kedy muži v strednom veku prestanú vnímať zrelú ženu ako triedneho nepriateľa a pochopia, že je to neuveriteľne zaujímavá bytosť.

Akú ženu by ste si teda s chuťou zahrali?

Takú, ako som ja. Ženu, ktorá zaujíma mužov (to nemôžem zatajiť) a zároveň má veľa záujmov. Poletuje po svete, a muži netušia, v ktorej krajine sa práve nachádza. Angelina Jolie si nakrúca vlastné filmy, zachraňuje svet a všetko robí s neuveriteľným zápalom. Nie, že by bola mojím veľkým vzorom – je príliš teatrálna vo všetkom, čo robí. Kým som sa nedostala do veku štyridsať rokov, netušila som, že ženy strácajú herecké príležitosti. Nechápem, prečo o tom moje predchodkyne nehovorili… Nepoznám nič zaujímavejšie ako mňa v tomto veku. V dvadsiatke som nebola zaujímavá pre seba ani pre svoje okolie.

Zaujímavú rolu ste dostali v predstavení Nevina. Slepá tanečnica Absolut bola drzá a bez predsudkov, napriek tomu, že mala hendikep…

Nevina bolo najlepšie predstavenie minulého roka. S režisérom Edom Kudláčom sme veľa diskutovali o tom, ako mám Absolut hrať. Nechcela som vzbudzovať prvoplánovo súcit. Poradil mi, aby som si pozrela film od Jima Jarmuscha Noc na zemi. V jednej z piatich poviedok slepá žena nastúpi do taxíka. Nadáva taxikárovi, hovorí mu, že zle šoféruje. Tento režisér depatetizoval jej postihnutie. O to som sa snažila aj ja, ale Absolut je zároveň drzá aj krehká, a túži po láske. Podobne Evelyn v Perníkovej dáme je troska, ale ani na sekundu sa neľutuje. Inteligentne pomenúva svoj problém, vie, že si za všetko môže sama. Nevzbudzuje súcit. Rozosmieva. Plakať na javisku je také hrozne jednoduché…

Jej slepá tanečnica Absolut v inscenácii Nevina... Foto: Braňo Konečný
Zuzana Fialová Nevina Jej slepá tanečnica Absolut v inscenácii Nevina (SND) rúcala predsudky.

Neplačete ani v kuchyni?

Nie. Radšej sa nahnevám a začnem variť a piecť na všetkých horákoch. To ma upokojí. Hnev je konštruktívnejšia emócia ako sebaľútosť. Nesedím a neručím kvôli sebe – Ó chudera Zuzka… Vždy si dokážem uvedomiť, že niekto sa má horšie ako ja. Kedysi sme mali loď, najmä kvôli synovi, ktorý mal atopický ekzém a more mu robilo dobre. Neskôr sme mali väčšiu a ešte väčšiu loď. Vtedy môj bývalý muž povedal: Nech máš akúkoľvek loď, vždy do toho prístavu príde väčšia. Vždy. Môžeš si kúpiť obrovskú jachtu a príde Abramovič na tej svojej plávajúcej planéte… Vtedy sa pozri na breh, kde sa ľudia tlačia na osuškách.

Čo vás dokáže dojať?

Naposledy v Londýne právnici. V kráľovskom parku, pred Buckinghamským palácom som videla skupinky ľudí v rôznych farebných tričkách s nápismi, ktoré mi nič nehovorili. Myslela som si, že sú to petangové družstvá. Keď už kráčali hodinu, odvážila som sa so svojou angličtinou opýtať, o čo ide. Boli to právnici. Štrnásťtisíc právnikov pochodovalo desať kilometrov za to, aby ich mali ľudia, ktorí si nemohli dovoliť právne služby, k dispozícii. U nás podáte ruku právnikovi a hneď vám príde faktúra na 50 eur… To ma dojalo. Slzila som a hovorila som, že to je super, keď sa právnici stávajú altruistami, že svet má šancu. Tiež ma dojala fotka mladej Pakistanky, ktorej sa vyhráža rozzúrený „nácek“ a ona sa na neho pekne usmieva…

Práve nakrúcate film o vile Tugendhat Sklenená izba. Vaša angličtina je už taká dobrá?

Hrám tam Češku, ktorá hovorí po anglicky. Nakoniec, viem oveľa lepšie po anglicky ako Angličania po slovensky. Minimálne tí, s ktorými sa rozprávam, takže ma môžu obdivovať. Púšťam sa do dlhých viet s prapodivnými časmi a oni mi šťastne odpovedajú. Už viem, ako sa povie obuvák. To vás pesničky nenaučia. Aj keď vďaka nim dokážem o tom, aká hlboká je moja láska, rozprávať nekonečne.

Uvidíme vás v porotcovskom kresle ďalšej série Tvoja tvár znie povedome?

Áno, a veľmi sa na to teším. Odkedy som pochopila pravidlá šoubiznisu, baví ma. Keďže ich poznám, môžem ich narúšať, takže som taká čierna ovca šoubiznisu. Baví ma formulovať vety na hrane, aby vyvolávali záujem a zároveň nikoho neurážali. Veľmi si vážim ľudí za odvahu súťažiť – skúsiť niečo iné, ako je ich profesia. Oceňujem, že sú ochotní ísť s kožou na trh. Som pozitívna, láskavá porotkyňa. Je to oveľa ťažšie ako byť katom. To vie každý, ale pozrieť sa na ľudí a povedať, čo urobili dobre…

Ste súťaživá?

Asi áno. Veď Let's Dance som koniec-koncov chcela vyhrať, aj som vyhrala. Len na záver sa mi nechce preberať cenu. Chcela by som byť víťazom v úzadí. To znie čudne, však? Je trápne, že nás spoločnosť tlačí do porovnávania neporovnateľného. Mne sa páči pestrosť, na každom niečo iné. Ako sa môžu porovnávať herečky v anketách? Veď to nie je beh na sto metrov so stopkami. Je dobrá alebo zlá herečka, ale nemôže byť jedna herečka prvá, druhá alebo tretia… V týchto anketách nerada súťažím.

Zuzana Fialová

Narodila sa 17. mája 1974 v Bratislave. Ukončila hudobno-dramatický odbor na Konzervatóriu v Bratislave a v roku 1998 herectvo na činohernej fakulte VŠMU. Ako prvá získala ocenenie Talent roka 2003 a za postavu Fatimy v inscenácii Arabská noc jej udelili Divadelné Dosky (2004). V roku 2006 sa stala víťazkou tanečnej súťaže Let's dance. Neskôr si vyskúšala úlohu moderátorky a porotkyne aj v iných šou. Hrala vo filmoch Medvídek, Obsluhoval jsem anglického krále, Zostane to medzi nami, Zločin nevernej Kláry, Jahodové víno, Lidice, 8 hlav šílenství, v seriáloch Záchranári, Ordinácia v ružovej záhrade, Keby bolo keby a Kriminálka Staré mesto. Hrala v divadelných inscenáciách Hypermarket, Iluzionisti, Tak sa na mňa prilepila, Veľké šťastie, Tri sestry, Faust I., II., Bratia Karamazovovci, Nevina, Arkádia, Jana Eyrová, Rodáci a Richard III. V MDPOH si zahrala v predstavení Perníková dáma. Pred pár týždňami vyhrala na festivale Festival du Film Policier de Liège cenu za najlepší ženský herecký výkon (film Čiara). Je rozvedená, so synom Davidom žije v Bratislave.

© Autorské práva vyhradené

30 debata chyba
Viac na túto tému: #Londýn #herectvo #seriál #Zuzana Fialová #film Čiara