Peter Kerekes: Ľudia, ktorí si 1968 pamätajú, sú v klišé spomienok

, 20.06.2018 15:03

"Bola to kontrarevolúcia? Neviem, možno sme nemali zasahovať... V tej situácii som protivníka nevidel," uvažuje starý muž.

Filmár Peter Kerekes.
Filmár Peter Kerekes. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Kedysi dôstojník sovietskej armády, ktorá v noci z 20. na 21. augusta 1968 spolu s vojskami bývalej Varšavskej zmluvy obsadila Československo. Vo filme Okupácia 1968, ktorý má vo štvrtok 21. 6. slovenskú premiéru na Art Film Feste v Košiciach. „Je to majoritne slovenský film, ktorý má päť zahraničných koproducentov,“ hovorí hlavný producent Peter Kerekes.

Z piatich príbehov je najdramatickejší bulharský Zbytočný hrdina. V očiach brata i celej dediny bol Nikolov hrdina, ktorého zabili počas plnenia služby. Realita však vyzerala inak.

Bol to radový vojak. Hrozne jednoduchý človek, ktorý ani poriadne nevedel, kde je. Začiatkom septembra v Deň bulharskej armády sa opil. Rozhodol sa, že sa vykašle na celý komunizmus a vybral sa do západného Nemecka. Odišiel aj so zbraňou stopovať. Zastavil mu fekálny voz, v ktorom sa viezli zo zábavy chlapi – tiež opití. Ak by ste takú situáciu dali do hraného filmu, nikto vám neuverí s tým, že to je hlúposť. Označenia na jeho uniforme boli v cyrilike. Opitej posádke auta sa zdalo, že je to ruská azbuka, a rozhodla sa pomstiť sovietskym okupantom. Vraždou sa ešte aj pochválili v krčme. Mali šťastie, že prípad dostali do rúk československí vyšetrovatelia.

„Pomstiteľov“ ste nehľadali?

Hľadali. Chceli sme ich vo filme mať, ale nikto z nich už bohužiaľ nežije. Samozrejme, sovietska propaganda hovorila, že tí traja vytiahli mladého Bulhara zo zákopov, odlákali a zabili, ale podľa všetkých dôkazov to bol dezertér. Jeho spolubojovníci vedia, aká je pravda, ale nikdy by to verejne nepriznali. Príbeh o hrdinovi znie vždy lepšie ako príbeh o opitom dezertérovi. Po revolúcii mu v jeho rodnej dedine postavili pomník, bronzovú bustu však po revolúcii ukradli miestni Rómovia.

„Nech nám odpustia, že sme plnili rozkazy,“ hovorí jeden z pamätníkov v Poslednej misii generála Jermakova.

Počas toho, ako to hovoril, sa rozplakal. Naschvál sme ten roztrasený záber nestrihali. Navyše hovoril to pred Rusmi. Naozaj cíti vinu a je mu to ľúto. Ale zároveň si uvedomuje, že keby nesplnil príkazy, tak ho zastrelia, veď to bol vojnový stav. Medzi prvými točila režisérka Jevdokija Moskvina v Rusku. Priebežne mi posielala materiál a všimol som si, že Sovieti sa často spytujú na možnosť voľby. Či by naozaj boli schopní strieľať do ľudí. Ostatným režisérom som povedal – to by mohol byť leitmotív, skúste sa to pýtať aj vašich respondentov. Linda Dombrovszki mala zas veľa príbehov maďarských vojakov, ktorí boli na juhu Slovenska a našli si tu frajerky. Nemecké jednotky síce hneď v noci z 20. na 21. augusta prekročili hranice, ale hneď sa aj stiahli naspäť.

„Na západe s červenými vlajkami protestujú, na východe ich pália,“ spomína východný Nemec. Východonemecká armáda sa však v Československu dlho nezdržala.

Východoemecké jednotky síce hneď v noci z 20. na 21. augusta prekročili hranice, ale hneď sa aj stiahli naspäť. Mesiace ostali kúsok za hranicami Československa. Ďalší z hrdinov príbehu Hlasy v lese spomína, ako ho zatkli a uväznili, pretože sa ozval. Chcel totiž ostatným ukázať, že odpor existuje. Iný zas spomína, ako si v ťažkých lesných podmienkach, kde sa mesiace ukrývali, tajne čítali zakázané západonemecké časopisy.

Bol to zámer či náhoda, že štyri z piatich príbehov nakrútili ženy režisérky?

Náhoda. Od Filipa Remundu som dostal tip na ruskú režisérku Jevdokiju Moskvinu, ktorá robila film v Čečensku a veľmi sa mi páčil. Tvorbu maďarskej režisérky Lindy Dombrovszki som poznal už predtým, vyhrala niekoľko študentských festivalov. Veľmi sa mi páčila jej hravosť, ako pracuje na pomedzí hraného a dokumentárneho filmu. Strašne dlho som hľadal Mariu Elisu Scheidt, lebo bolo ťažké nájsť nemeckého režiséra, ktorý bude mať zmysel pre humor a zároveň aj osobitú poetiku. A Magdalenu Szymków mi navrhol Piotr Stasik, s ktorým som bol dohodnutý, lenže potom išiel nakrúcať hraný film. Z výmeny som mal radosť, pretože Magdalena pracuje s archívnymi materiálmi aj o tom, ako Poliaci nesúhlasili s účasťou svojej armády na intervencii. A intímnym príbehom mladomanželov vniesla do projektu úplne inú optiku.

Prečo ste vyberali režisérov, ktorí si tú dobu nemôžu pamätať, keďže ešte neboli na svete?

Ľudia, ktorí si udalosti roku 1968 pamätajú, sú v tom klišé spomienok. Chcel som viac-menej začínajúcich režisérov, ktorí sa dokážu na tú dobu pozrieť čerstvými očami. Pripadalo mi zaujímavé pozrieť sa na to s odstupom generácie a inak. Veľa vecí, ktoré nám o roku 1968 pripadajú samozrejmé, bolo pre nich úplnou novinkou. Aj preto môže podľa mňa film komunikovať aj s medzinárodnejším publikom. Len bulharský režisér Stephan Komandarev je starší. Má 52 rokov, je slávny, niekoľko filmov mal v Cannes a jeho filmografiu a ceny ani nemôžem uvádzať v našom bulletine, pretože by zabrali niekoľko strán. Ale jeho príbeh Zbytočný hrdina bol vynikajúci a veľmi ho chcel robiť, takže som ho nemohol diskriminovať kvôli veku.

Narodili ste sa päť rokov po okupácii, čo ste o nej vedeli?

U nás to bola súčasť rodinnej tradície. Už len tým, že tatko ostal po roku 1968 režisérom v košickej televízii, čo nebolo žiadne terno. Obdobie étosu Pražskej jari mi sprostredkovali knižky a fotky, ktoré sme mali na poličke libri prohibiti. Keď som sa učil fotografovať a zväčšoval negatívy môjho otca, tak som to videl ten étos cez tmavú komoru. Ako dvanásť-, trinásťročnému chalanovi mi vysvetlili, že na fotografiách sú tanky a podobne, takže ako pubertiak som bol pomerne v obraze a vedel som, čo sa deje.

Ako vlastne prišiel na svet projekt Okupácia 1968?

V Prahe žijúca bulharská režisérka Svetlana Lazarová chcela robiť film o okupácii očami bulharských okupantov. Česká televízia to chcela rozšíriť, ale tak, aby to nebolo veľmi drahé. Režírovať mali aj Poliak a Nemec, ktorí tiež žili v Prahe. Mňa oslovili ako Maďara, Rusov škrtli úplne, a potom to celé zakapalo, lebo nemali peniaze. Rozhodol som sa to oživiť, zmenil som koncept, aby točili režiséri z krajín, ktoré sa na okupácii zúčastnili, a dôležité pre mňa bolo aj Rusko. Námet bol voľný, so Svetlanou Lazarovou sme sa dohodli, aj ju všade uvádzame ako autorku námetu. Zobral som to do vlastných rúk a vznikol z toho megalomanský projekt (smiech).

Dlho trvalo, kým ste zohnali peniaze?

Išlo to strašne rýchlo. V roku 2016 sme dostali podporu na vývoj od Audiovizuálneho fondu, vzápätí ako dôveryhodný partner sme získali podporu z európskeho fondu Media, hneď nato aj financie z českého Štátneho fondu kinematografie a pustili sme sa do vývoja. V lete 2017 sa už točilo a vo februári bol film hotový. Hneď na začiatku mal náročný dokument veľmi dobrú podporu z Audiovizuálneho fondu a RTVS, dohromady na ňom participovalo päť televízií a sedem fondov.

Z Art Film Festu ide Okupácia 1968 na regionálnu tour. Kto s vami uvedie film v Žiline, Liptovskom Mikuláši a Bratislave?

Na Stanici Žilina-Záriečie to bude nemecká režisérka Marie Elisa Scheidt a jeden z protagonistov ruského príbehu – delostrelec Iľja Smolokovskij, ktorý neuposlúchol príkaz. Keď v 1968 zamerali v Rimavskej Sobote vysielač, dostal ústny rozkaz, aby ho zneškodnil. Lenže on bol dôstojník delostrelectva a delami sa ťažko triafa. Aj keď všade očakávali nepriateľa, ktorý bude strieľať, rozhodol sa pre odvážny krok. Išiel tam, kde bol vysielač zameraný, povedal – pozrite sa, mám svoje rozkazy, ale nechcem vás rozstrieľať. Tak to vypnite. A oni to vypli. Možno ho dostanem aj do Mikuláša a Bratislavy. Potom pôjde film do kín a od 21. augusta odvysiela Dvojka RTVS každý utorok o 20. h jeden príbeh.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #Peter Kerekes #dokument #Okupácia 1968
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku