Taktiež každý predstaviteľ svetoznámeho narkobaróna po Beniciovi Del Torovi (Escobar: Paraíso Perdido, 2014) alebo Wagnerovi Mouraovi (Narcos) má v skutku nevďačnú úlohu. Javier Bardem však už v trileroch predznamenal, že sa nenechá zahanbiť. Jeho démonický vzhľad (čo má na svedomí nielen práca vizážistov, ale aj jeho obdivuhodná fyzická premena) a chladnokrvnosť budú u nejedného diváka určite ešte dlho rezonovať.
Napriek tomu, že Escobarov príbeh už dnes pozná skoro každý naspamäť, režisér Fernando León de Aranoa priniesol akýsi nový pohľad, a to vďaka tomu, že adaptoval knihu novinárky (a Escobarovej milenky) Virginie Vallejo Loving Pablo, Hating Escobar (2007).
Práve Virginia je hlavnou rozprávačkou filmu a sprevádza diváka svojou neľahkou cestou, začínajúcou veľkolepými večierkami a končiacou odsudzovaním z každej strany, stratou práce, no najmä strachom o život. Penélope Cruz, ktorá Virginiu stvárnila, skvele sekunduje Bardemovi, ale je škoda, že ich vzťah už nemá takú chémiu ako napríklad vo filme Vicky Cristina Barcelona (2008).
Chýba na to aj priestor, keďže len zopár krátkych scén, pri ktorých hlavná dvojica večeria, háda sa či sa spolu miluje, je na plnohodnotné vykreslenie ich vzťahu pri dvojhodinovej minutáži žalostne málo. Najmä, ak správne (teda uveriteľne) funguje iba jedna z nich.
Skratkovitosť má na svedomí pravdepodobne snaha vyhnúť sa prílišnej opisnosti a opakovaniu niečoho, čo už diváci poznajú, no berie si svoju daň. Sklamaním je tak aj postava agenta DEA, ktorá mala už len vďaka Petrovi Sarsgaardovi veľký potenciál a mohla trocha „zamiešať karty“. Ostala nedotiahnutá, v spoločnosti ostatných zanikla a pôsobila skôr zbytočne.
Hlavným nedostatkom filmu je práve nudnosť a nezaujímavosť. Väčšina divákov, ktorí sa o Escobara zaujímajú, príbeh pozná. Vedia, čo bude nasledovať, čo môžu čakať a v novom filme to nedostávajú v pútavejšej forme, než to bolo napríklad v seriáli Narcos. Film má veľmi pomalý rozbeh a nie je taký akčný ani remeselne úchvatný (napriek jednej famóznej jednozáberovke) ako napríklad Scorseseho alebo Ritchieho gangsterky.
Nie je ani taký silný a autentický ako európske mafiánske snímky typu Gomora (2008) či Čierne duše (2014). Autentickosť kazí najmä angličtina. Prevažnú väčšinu času sa totiž až na pár výrazov baví Escobar so všetkými po anglicky (so španielskym prízvukom). Dokonca aj s vlastnou ženou vo vlastnom dome, v domácej Kolumbii. To pôsobí až nepochopiteľne. Tomuto sa našťastie vyhli práve tvorcovia seriálu Narcos.
Silnejšou a lepšou je až druhá polovica filmu, kde všetko graduje a má rýchlejší spád. Nechýbajú najmä silné, presvedčivé momenty. Vážnejšie a surovejšie scény konečne prebudia v divákoch empatickosť a tak prichádza stotožnenie sa s postavami, ako aj katarzné momenty. A hoci ich nie je veľa, stoja za to a sú zapamätateľné, čo film v konečnom dôsledku najviac zachraňuje pred tým, aby vyprchal z hlavy ihneď po odchode z kinosály.
Najnovšia „escobarovka“ je však predsa len rekapituláciou toho, čo sme už mohli vidieť inde, v kvalitnejšej podobe. Síce s malými, sympatickými zmenami, no bez výraznejšieho a vďaka kontextu témy aj potrebného progresu. Najviac teda film zarezonuje pravdepodobne u tých, čo o kolumbijskom bossovi nemajú toľko napozerané a načítané. Pre tých ostatných bude film miernym sklamaním, ďalšou konvenčnou gangsterkou či možno stratou času.