Cez svoje videnie a schopnosť pretlmočiť ho výrazovými prostriedkami – mimikou, gestami, artikuláciou – dokázal vyvolať u divákov nevídaný smiech. Jeho správu vždy dokázali dešifrovať. Ukazoval im, v čom sú nedokonalí a občas aj smiešni a oni mu za to boli vďační. A za to som mu bol vďačný aj ja. Ako kolega aj ako divák.
Pamätám si, ako sme sa vždy tešili, keď sme Stana videli v obsadení nejakej úlohy. Bol to naozaj vzácny proces, keď pri prvých čítačkách začal svoju postavu postupne roztvárať. Stano Dančiak v tomto nikdy nesklamal. Ide o taký žargón z hereckej kuchyne, ale hovorili sme, že by bez problémov zahral aj telefónny zoznam. Aj číslam dokázal prisúdiť nejaké charakterové vlastnosti, ktoré potom naplno rozvil v konkrétnej situácii: Povedzme, že dvojka večne závidí jednotke, a tá trojka stále stojí niekde v kúte… Keď nám toto začal hrať, pučili sme sa od smiechu. Mal jednoducho neobyčajný dar, ktorý nedostane do vienka každý. A preto sa stal, už za svojho života, legendou.
