„Vznik Československa a uznanie slovenčiny ako úradného jazyka rovnocenného češtine uľahčili podmienky vzniku pôvodných domácich filmov a ich prípadnú distribúciu do kín,“ píše Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie 1896 – 1969. Prízvukuje však, že pre nerentabilnosť či nedostatok kvalifikovaných filmových pracovníkov sa do podobných dobrodružstiev nepúšťali mnohí. Vznik Československa však podľa Maceka zásadne ovplyvnil formujúcu sa národnú kinematografiu. A nejde iba o to, že po novom sa v kinách už nesmeli premietať filmy bez slovenských alebo českých titulkov. Macek dodáva, že „okrem pozitívnych podnetov sa odkrývali aj postoje, ktoré v konečnom dôsledku neskôr zabrzdili vývoj na Slovensku“. A faktom tiež je, že aj vďaka nedostatočnému zázemiu sa Jánošík nadlho stal jediným slovenským celovečerným hraným filmom.
Foto: Profimedia
S nápadom prišli americkí Slováci
„Na všeobecnú žiadosť, že by prvý Česko-Sloven. film bol Jánošík, vzali sme si na starosť úkol tento previesť čo možná najlepšie, ale i historicky najvernejšie,“ píše sa v bulletine k snímke, ktorá vznikla z iniciatívy amerických Slovákov. Peter Mihálik v knihe Vznik slovenskej národnej kinematografie pripomína, že silná komunita amerických Slovákov vyvíjala agilnú politickú činnosť a veľmi skoro sa prihlásila k myšlienke založenia Československa. „Vznik republiky bol pre mnohých z nich podnetom, aby sa vrátili domov – buď natrvalo, alebo aspoň na krátky čas,“ píše Mihálik.
Nedlho po vzniku Československa založili americkí Slováci v Chicagu spoločnosť Tatra Film Corporation. Vznikla so zámerom nakrúcať „drámy, veselohry, cestopisy a historické deje“. S nápadom na nakrúcanie filmov na Slovensku prišiel majiteľ továrne na premietacie prístroje v Chicagu Andrej Šustek. Ako uvádzajú Dejiny slovenskej kinematografie, založil preto filmovú spoločnosť, ktorá sa neskôr včlenila do Tatra Film Corporation. Tá vyslala do Československa delegáciu, ktorá tu mala nakrútiť Jánošíka. Réžiu dostal na starosť Jaroslav Siakeľ, jeho brat Daniel vycestoval ako kameraman a spolu s nimi prišli aj art director František Horlivý a producent Ján Závodný, ktorý bol zároveň predsedom spoločnosti.
Nikdy predtým nebola v kine
Na filme sa podieľalo aj množstvo českých tvorcov, do štábu pribudol napríklad kameraman Oldřich Beneš, scenár sa inšpiroval populárnou divadelnou hrou Jiřího Mahena a Jánošíka stvárnil český herec Theodor Pištěk. Aj väčšina ostatných hercov bola českých, Jánošíkovu milú však stvárnila martinská ochotníčka Mária Fábryová. Po Fríde Schreiberovej, protagonistke prvého krátkeho hraného filmu na Slovensku Únos (1910), sa stala druhou slovenskou filmovou herečkou.
Niektoré nezazdrojované materiály uvádzajú, že Fábryová, keďže pochádzala z vyšších kruhov, sa musela učiť prať na potoku aj okopávať zemiaky, aby jej postava pôsobila vierohodne. Faktom však je, že skúsenosti s filmom nemala žiadne. Dokonca ani ako diváčka. „Nikdy predtým som v kine nebola. Vlastne toto bolo moje prvé stretnutie s filmom,“ povedala vo Filmovom týždenníku v roku 1957. „V prvom rade musela zasadať rodinná rada, aby rozhodla, či sa to vlastne hodí, aby mladá deva vystupovala vo filme. Rozhodli, že áno, že je to povinnosť, aby sa vytvoril prvý film,“ povedala herečka, ktorú si Jaroslav Siakeľ vybral podľa fotografie z ochotníckeho predstavenia.
Celkovo mal štáb filmu Jánošík aj s komparzistami 402 členov. Ako ďalej v publikácii venovanej 80. výročiu vzniku filmu uvádza Štefan Vraštiak, najvyšší bol honorár Theodora Pištěka – 15-tisíc korún mesačne. Kameraman Beneš mal 10-tisíc korún a študenti, „ktorí hrali všetko“, 1 500 korún mesačne. Nakrúcalo sa štyri mesiace. Podľa materiálov českého ministerstva zahraničných vecí zarábal v tom čase kancelársky úradník 4– až 7-tisíc korún ročne, vyšší kancelársky úradník 20-tisíc ročne. Pivo stálo korunu šesťdesiat, liter mlieka tri tridsať a topánky okolo 216 korún.
Film nie je dokonalý, dielo je vynikajúce
„Film neni síce dokonalý, mohlo byť hocikde hrané živšie, no ako prvý slovenský výrobok hraný slovenskými hercami je to dielo vynikajúce,“ písal pred takmer sto rokmi časopis Slovenský svet o Jánošíkovi. Zdôraznil, že nielen v mestách na Slovensku, ale aj v Česku a v Brne či Moravskej Ostrave sa hral film vo vypredaných sálach, „čo svedčí o jeho umeleckej cene“. Peter Mihálik k tomu dodáva, že napriek niektorým zjavným chybám mohol Jánošík úspešne súperiť s vtedajšou českou produkciou. Film mal premiéru v Žiline 21. novembra 1921, o štyri dni neskôr bola pražská premiéra hneď v troch kinách súčasne a 1. decembra 1921 bola americká premiéra. Hoci na internete kolujú nezazdrojované údaje, že snímka zarobila 19 miliónov korún (v decembri 1922 asi 589-tisíc dolárov), Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie uvádza, že príjmy z distribúcie nepokryli náklady a Tatra Film, ktorý na rozbeh filmového podnikania vyzbieral prostredníctvom drobných akcionárov 30-tisíc dolárov, nenakrútil už žiaden ďalší film.
Spoločnosť Tatra Film Corporation zanikla a po Jánošíkovi sa zľahla zem. Krátko po druhej svetovej vojne začal po filme pátrať filmový historik Ivan Rumanovský. Podarilo sa mu nájsť útržky, ale nie celú kópiu filmu. Neskôr na jeho prácu nadviazal Štefan Vraštiak. Koncom 60. rokov napísali list režisérovi Jaroslavovi Siakeľovi, či nemá náhodou filmovú kópiu. „Napísal, že on, bohužiaľ, nemá, ale aby sme sa obrátili na pána Jána Závodného, ktorý bol producentom toho filmu a premietal ho pre krajanov, keď sa štáb vrátil do Ameriky. Paradoxom bolo, že takúto odpoveď dal aj Ivanovi Rumanovskému, ale jemu sa nepodarilo nájsť kontakt na pána Závodného. Už sa ani nepamätám, ako sme získali adresu pána Závodného, napísali sme mu a on nám v liste z konca roku 1969 napísal: ,To, po čom pátrate, je v mojej garáži.' Takže tých osem kotúčov prudko horľavého filmu bolo v jeho garáži celých päťdesiat rokov,“ povedal už zosnulý Vraštiak pre projekt Oral history Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.
Ako však dostať v roku 1969 film z Ameriky do socialistického Československa? Problém vyriešil Závodný, ktorý sa ponúkol, že film privezie a daruje Slovenskému filmovému ústavu. A tak sa aj v júli 1970 stalo. „Išiel z Chicaga loďou do Hamburgu s tou prudko horľavou kópiou, a keby niekto odhodil ohorok z cigarety, tak by tá loď bola druhým Titanicom,“ spomínal Vraštiak. Obnovenú premiéru mal Jánošík, o ktorého rekonštrukciu sa postaral Ivan Rumanovský, v roku 1975.
