Okrem veľkých filmových archívov sveta vlastní kópiu Plickovej básne v obrazoch aj newyorské Museum of Modern Art. Na festivale v talianskom meste na lagúne ho v roku 1934 ocenili Pohárom mesta Benátky, tlieskala mu slovenská, česká i zahraničná kritika. „Čas potvrdí nenahraditeľnú cenu dokumentárnych hodnôt diela,“ písal Karel Čapek, pre ktorého bol Karol Plicka „objaviteľom krásy a vznešenosti prostého človeka“. Spisovateľ Eduard Bass ho nazval potápačom, ktorý sa vie zriecť pohodlia veľkomesta, na roky ponoriť do hlbín rýdzeho života, aby sa odtiaľ vynoril s bohatou korisťou trvácnych hodnôt.
„Všetci hľadáme svoje kráľovstvo a svoju milenku v ňom. Tou večnou milenkou, ktorá ma znova a znova rozochvieva, je moja pieseň o stratenom raji – film Zem spieva,“ zveril sa Karol Plicka v dokumente, ktorý nakrútil jeho žiak a originálny pokračovateľ Martin Slivka. Autor monografie vynikajúceho etnografa, fotografia, filmára a pedagóga, ktorá sa krátko po vydaní v roku 1982 rozchytala.
„Pôvodne som si na nejaké vlastné filmovanie netrúfal ani pomyslieť,“ spomínal Karol Plicka. Aj pre Maticu slovenskú musel pracovať s fotoaparátom, ktorý si kúpil ešte ako študent. Od roku 1923 putoval slovenským vidiekom, keďže v službách v Martine sídliacej kultúrnej inštitúcie zapisoval ľudové piesne. Ako vášnivý fotograf, ktorý si ako tínedžer vyrobil vlastný aparát, čoskoro pridal k etnografickej práci zberateľa aj fotografovanie. Dôverný znalec slovenského vidieka zachytával rýchlo miznúci svet ľudovej kultúry.
„Okolo roku 1926, keď som už Slovensko prešiel krížom-krážom a hlbšie sa zadíval do života slovenského ľudu na dedinách, vzrastala naliehavosť, aby film dotvoril miznúci obraz jeho tradícií, hojne posvätených umením a genialitou,“ spomínal Karol Plicka. Márne prehováral filmárov z Prahy či tam sídliace pobočky zahraničných spoločností a sľuboval, že im všetko dopodrobna pripraví. „Ale darmo! Nebol to ich svet, nekynul im z toho ani úspešný obchodný artikel – a to rozhodovalo,“ sumarizoval po rokoch.
Od rozcvičky k majstrovskému dielu
Na batizovskom salaši a v rázovitom Važci nakrútil prvé metre filmového materiálu. Pre martinskú divíziu Československého kríža sa mu totiž podarilo kúpiť starú kameru. Neskôr ju vymenil za model, ktorý v roku 1928 daroval Matici „pre Karola Plicku“ prezident T. G. Masaryk. So štedrou finančnou podporou prezidentskej kancelárie sa mohol filmovaniu sústredenejšie venovať. Prvé pokusy, ktoré nazýval „filmovou rozcvičkou“, sa nezachovali. Ani jeho prvý film Za slovenským ľudom, ktorý úspešne premiéroval aj pred zahraničným publikom. Pre zaujímavosť, hudbu k nemu zložil a na klavíri počas premietania hral Jaroslav Ježek.
„V dedinách, kde som filmoval tance, sa s obavami pýtali, či z toho nebudú nejaké nové dane, keď páni uvidia na obrázkoch, aký je tu veselý ľud,“ spomínal Plicka. V inej obci zas niekto rozniesol chýr, že ľudia, ktorí sa „dostanú do mašiny“, nebudú môcť ani poriadne zomrieť. Nečudoval sa, veď kamera so štyrmi objektívmi mieriacimi dopredu pripomínala „hlaveň mašingvéru“.
Plickov ďalší dokument Po horách po dolinách vybrali z dobovej záplavy svetovej produkcie v roku 1932 organizátori 1. ročníka benátskeho filmového festivalu, pre ktorých boli kritériom „umelecké hodnoty“. K Zlatej medaile z Florencie pribudla Zlatá medaila z Benátok. V čase, keď mu svet obdivne tlieskal, už pracoval na filmovej básni Zem spieva. Ani vtedy nebolo možné nakrútiť film bez štedrých dotácií. O financovaní jej ozvučenia uvažoval aj filmový producent Miloš Havel. „Bola by to trefa tak zo stránky mravnej, ale aj hmotnej,“ zveril sa Plicka v liste Mikulášovi Galandovi.
Napokon prišla pomoc predsa len spoza rieky Moravy. Projekt zaujal šéfa filmovej prevádzky v divadle Vlastu Buriana a vedúceho pražskej pobočky Lloyd-filmu Ladislava Koldu. „Tak, ako sa nám film javí dnes po spojení obrazu s hudbou, pozeráme s dôverou na jeho dôstojné predvádzanie kdekoľvek, či už doma, alebo v cudzine,“ napísal Plicka Koldovi. Výsledný tvar výrazne dotvoril Alexander Hackenschmied, ktorý experimentoval s filmovou skladbou. Nebol etnografom, takže mal od materiálu odstup. A tiež skladateľ František Škvor. Na slávnostnej premiére v Prahe boli aj Alica Masaryková, Jan Masaryk a popredné osobnosti zo sveta umenia, ktorí neskrývali nadšenie. Onedlho ocenili Zem spieva na 2. ročníku benátskeho festivalu Pohárom mesta Benátky za réžiu.
Krásny sen sa skončil prirýchlo
Na medzinárodnom kongrese filmovej tlače v Benátkach sa o filme Zem spieva hovorilo v superlatívoch. Podobne o ňom písali v Holandsku, vo Švajčiarsku, Švédsku, v Anglicku, vo Francúzsku či Fínsku. Aj doma ho kritika privítala s nadšením, zdôrazňovala jeho umelecké kvality, výnimočnosť, novátorské postavenie v kontinuite tvorby a v domácom kontexte vytúženú obrodu.
„Číselná bilancia Plickovho filmu v Prahe je smutným dokladom ignorantstva pražského obecenstva,“ písal v časopise Přítomnost renomovaný publicista Jaroslav Brož. Na programe dvoch premiérových kín sa v Prahe udržal ledva týždeň, videlo ho sotva 12-tisíc divákov. „Naše obecenstvo tu znova ukázalo svoj kultúrny analfabetizmus. Keby bol obyčajným operetným gýčom, diváci by sa naň hrnuli,“ pokračoval. Na porovnanie – v 70-tisícových Košiciach videlo Plickovo majstrovské dielo 14-tisíc divákov. Tak ako dnes, ani vtedy sa nerovnala vysoká umelecká úroveň dobrému biznisu s ilúziami publika, túžiaceho sa zabávať.
Čo sa podpísalo pod obchodný krach filmu, ktorý oslovuje cez desaťročia? Hospodárska kríza, finančné suchoty, zmarený sen matičiarov o filme ako výhodnom obchode, absencia osvietených filmových producentov, zvyšujúce sa napätie v česko-slovenských vzťahoch. „Zem spieva mala byť umelecký začiatok národnej kinematografie i začiatok umeleckej cesty tvorcu – a bol to koniec,“ píše v monografii Karol Plicka: Básnik obraz Martin Slivka.
„Už neprezradím, čo som tu zamýšľal – znelo by to pochabo. Vari len toľko, že tu sa po Jánošíkovi mala zrodiť ďalšia úloha pre Paľa Bielika,“ spomína Plicka, čo mu napadlo pri pohľade na Niagaru. Zábery, ktoré tam nakrútil počas cesty s matičnou delegáciou do USA za americkými Slovákmi, si nesmierne cenil. Počas oficiálneho turné, trvajúceho osem mesiacov, plánoval nakrútiť film o ich živote. Projekt Za Slovákmi od New Yorku po Mississippi však ostal len v polohe filmového zápisníka z ciest. Premiéru mal spolu s reportážou o ceste prezidenta po Slovensku v januári roku 1937. Plickove ďalšie filmové sny sa na skutočnosť nepremenili. Neskôr ani neprezradil, akú úlohu to pri pohľade na Niagarské vodopády vymyslel pre Paľa Bielika.
Prestal síce pracovať pre Maticu slovenskú, ale na svet filmu celkom nezanevrel. „Začínať s niečím celkom novým, celkom od začiatku, v tom je veľa tvorivej radosti. Nie je to cesta obzvlášť pohodlná, ale keď vidíte, ako vám veci pred očami narastajú podľa vašich predstáv a prianí, to už stojí za to, aby sa človek trochu potrápil,“ spomínal na čas, keď na bratislavskej Škole umeleckých remesiel zakladal filmový odbor. Podmienky? Štyri holé steny, namiesto reflektorov slnko a ateliérom bola príroda. Politický vývoj koncom 30. rokov znamenal jeho zánik. Plicka odišiel do Prahy, kde v roku 1946 spoluzakladal FAMU. Pokiaľ ide o film, pôsobil ďalej ako pedagóg, fotografii ostal verný až do smrti (1987). Pochovaný je – na vlastné želanie – na Martinskom národnom cintoríne.
