František Krištof Veselý - milovník aj nahrávač pre Oldřicha Nového

, 21.10.2018 12:00
František Krištof Veselý
František Krištof Veselý (vpravo) na archívnej civilnej snímke z roku 1946. Autor:

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme Františkom Krištofom Veselým, ktorý sa v 30. rokoch presadil na Barrandove.

„Kto raz vošiel medzi kulisy a zacítil ten vzduch divadla, fascinuje ho a musí tam zostať. Kto sa raz nalíči a ucíti vôňu mastixu, vôňu líčidla, nedokáže sa toho vzdať. Ja som to tiež nedokázal,“ povedal Večerníku v roku 1973 František Krištof Veselý. Stál pri zrode slovenskej operety a populárnej a tanečnej hudby aj pri zrode divadla Nová scéna. Hoci tento prvý profesionálne vyškolený operetný herec a spevák v slovenskom divadelníctve pôsobil najmä na doskách, ktoré znamenajú svet, v druhej polovici 30. rokov minulého storočia účinkoval aj v jedenástich filmoch po boku najväčších českých prvorepublikových hviezd ako Adina Mandlová, Oldřich Nový či Věra Ferbasová.

Adina Mandlová, konkrétne jej peňaženka, mu vraj dokonca raz aj zachránila život. Pri nakrúcaní filmu Bílá vrána (1938) ho poprosila, aby jej postrážil peňaženku, keďže mala ísť práve na pľac. Krištof Veselý urobil pár krokov k nej a za chrbtom mu zaburácal obrovský rachot. To z výšky siedmich metrov spadol ťažký reflektor a rozbil sa na kúsky. „Mandlová sa snažila odľahčiť situáciu žartom a povedala, že od tejto chvíle patrím iba jej, lebo si ma ,kúpila'. Zažartoval som i ja: Ďakujem, ďakujem, stačil mi jeden šok,“ spomína Krištof Veselý vo svojej autobiografii Moja cesta s piesňou.

Debut prekazila správa z Bratislavy

Vo filme sa mal Krištof Veselý prvýkrát objaviť už začiatkom 30. rokov. Spolu s Ljubou Hermanovou absolvoval skúšobné zábery do filmu Martina Friča s Vlastom Burianom. Filmový debut mu prekazila správa z Bratislavy, kam sa musel okamžite vrátiť, aby prevzal za kolegu úlohu tenoristu v operete Gróf Luxemburg. Paradoxom je, že keď sadol na vlak a prišiel do Bratislavy, s hrôzou zistil, že nemá hlas, spomínal herec vo svojej životopisnej knihe. A tak musel aj za Veselého zaskočiť iný kolega, s ktorým sa, keď sa mu hlas vrátil, v úlohe striedali.

O niekoľko rokov neskôr prišla opäť príležitosť účinkovať vo filme a tá už Krištofovi Veselému neušla. Debutoval vo veselohre režiséra Vladimíra Slavínskeho Uličnice (1936). Snímka vznikla podľa rovnomenného operetného hitu a na scenári so Slavínskym pracoval Otakar Vávra. Na to, aby Krištof Veselý úlohu dostal, musel režisérovi Slavínskemu predviesť, ako vie chodiť, ako sa správa a pohybuje v rôznych situáciách, napríklad aj v opitosti. Poučili ho, že úlohu musí ovládať dokonale, ako by bičom práskal. „To bolo v poriadku, no horšie bolo, že sme ho museli presne kopírovať, každý pohyb, gesto a takisto i mimiku. Ak to niekto nedokázal, pán režisér dostal hysterický záchvat. A beda bolo tomu, u koho režisér zbadal, že sa mu jeho predhrávanie nepáči. Opakoval s úbohým hercom výstup tak dlho, kým doslova neodpadol,“ spomína vo svojej knihe Krištof Veselý s tým, že potom Slavínský vytiahol fľašu slivovice a pilo sa na „zregenerovanie utrápených nervov“.

František Krištof Veselý sa u režiséra Slavínskeho osvedčil, a tak nezostalo iba pri jednom filme. „Slavínský stál v roku 1937 pred otázkou, akú mužskú hereckú star postaví po boku svojej hlavnej hviezdičky Věry Ferbasovej. A predovšetkým, kto z hercov strednej či mladej generácie dôstojne nahradí uvoľnené miesto po Hugovi Haasovi,“ uvádza do kontextu Slavínskeho spoluprácu s Krištofom Veselým Věra Adina Šefraná v texte na portáli 25fps.cz.

Haas predtým so Slavínskym nakrútil viaceré úspešné snímky ako Její lékař, Madla z cihelny (1933) či Tři muži ve sněhu (1936). „Po tom, čo sa Haas vydal na samostatnú režijnú dráhu a vo filmoch iných režisérov účinkoval obmedzene, potreboval Slavínský získať pre svoje filmy inú výraznú osobnosť, ktorá by zvládla tak komediálnu, ako aj charakterovú hereckú polohu a vyrovnala sa Haasovmu nezameniteľnému espritu. Slavínský sa preto rozhodol osloviť Oldřicha Nového a ako mužského sparingpartnera iného člena svojej hereckej ,stajne', bratislavského operetného speváka Františka Krištofa Veselého. Nahradil tak Vladimíra Borského, ktorý túto úlohu nahrávača plnil vo filmoch s Hugom Haasom,“ dodáva Šefraná. V tejto polohe „nahrávača“ Oldřicha Nového sa Krištof Veselý objavil napríklad vo filmoch Falešná kočička (1937) alebo Dědečkem proti své vůli (1939).

Milovníci a mladé komické postavy

Slavínský bol majstrom rýchleho nakrúcania. Jeho snímky sa nakrúcali dva-tri týždne a za rok stihol uviesť aj tri-štyri filmy. To, že nenávidel improvizáciu, zrejme súviselo aj s tým, ako píše Hana Kučerová v materiáli pražského Národného filmového archívu, že Slavínský pri filme začínal bez odbornej prípravy, zato však bol svojím povolaním úplne posadnutý. „Jedinou jeho učebnou pomôckou boli hotové filmy jeho aj iných tvorcov a obecenstvo. Dokázal jediný film zhliadnuť až dvadsaťkrát. So stopkami v ruke pozorne sledoval rýchlosť vývoja deja. Publikum mu zase slúžilo ako barometer toho, čo je divákovi odporné alebo čomu sa bude smiať,“ píše Kučerová a dodáva, že Slavínský bol od začiatku 30. rokov považovaný za najúspešnejšieho českého režiséra po Martinovi Fričovi. U publika mali Slavínskeho snímky naozaj veľký úspech, kritika im však často vyčítala, že sa prispôsobujú divákom a znižujú tak ich vkus. Slavínskemu tiež kritika vyhadzovala na oči stereotypné obsadzovanie hercov.

K postavám, ktoré v tomto období vo filme Krištof Veselý stvárňoval, patrili najmä milovníci. „Operetní milovníci, prípadne mladokomici a ich populárne šlágre, sa stali jeho najčastejším filmovým údelom. (…) Menili sa iba mená (…), profesie (…) a partnerky (Bušová, Mandlová, najčastejšie Ferbasová s Gérovou), ale základný typ sympatického mladíka, ktorý pri najrôznejších príležitostiach prechádza od slov k spevu, zostal zachovaný,“ charakterizuje jeho typické filmové postavy Viktor Kudělka vo svojej knihe Hvězdy nad Barrandovem – To byl český milovník.

Z jedenástky filmov, ktoré v tomto období Krištof Veselý nakrútil v Prahe, režíroval väčšinu práve Slavínský. Po vyhlásení protektorátu od Krištofa Veselého českí filmári bočili. Slavínský mu oznámil, že pre neho už nemá prácu a po dvoch snímkach v réžii Karla Špelinu (Paní Kačka zasahuje, 1939 a Adam a Eva, 1940), v ktorých bola jeho partnerkou Hana Vítová, odchádza Krištof Veselý do Bratislavy. Na Slovensku už výraznejšie filmové ponuky nedostal, objavil sa v Štvorylke (1955), v poetickej rozprávke Siedmy kontinent (1966) a v niekoľkých televíznych projektoch.

František Krištof Veselý sa tak do dejín zapísal najmä ako divadelný herec a nezabudnuteľný interpret piesní Len bez ženy, Stupavská krčma, Prečo sa máme rozísť, Čo sa mi môže stať, Široká cestička, Najkrajšia hviezdička a mnohých ďalších, ktorými ľuďom rozdával radosť. „Nie som filozof ani teoretik, vždy sa usilujem ľudí rozosmiať, zabaviť. A rozveseliť ľudí, to nie je ľahké. Keď je človek veselý, aj s malým v, dostane sa v živote ďalej, viac dokáže, má viac chuti do života a práce,“ citoval Krištofa Veselého dokument Slovenskej televízie z roku 1994.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oldřich Nový #František Krištof Veselý #film #divadlo #Barrandov #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk