Martin Frič stvoril prvú slovenskú filmovú hviezdu

, 17.11.2018 12:00
Vlado Kubenko Dominik Tatarka Martin Frič
Zľava režisér Vlado Kubenko, spisovateľ Dominik Tatarka a režisér Martin Frič na prvom udeľovaní cien Igric v roku 1967. Autor: ,

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme jej významné filmy a osobnosti. Pokračujeme režisérom Martinom Fričom.

„Slovensko mi dalo príležitosť na prácu, ktorá patrí k tým, čo sa vám zaryjú pod kožu. Písal sa rok 1935 a pre filmárov zo spoločnosti Lloydfilm som tu mohol začať nakrúcať svojho Jánošíka. Tomu predchádzali dve mimoriadne šťastné okolnosti. Po prvé som mal tu česť nakrúcať podľa podkladov Jiřího Mahena, vynikajúceho dramatika. Ten sa potom šťastne nechal inšpirovať pôsobivým dokumentom autenticky zachytávajúcim život rybárov kdesi na pobreží – nešlo o túto kulisu, ale o princíp,“ spomína Frič na nakrúcanie československého veľkofilmu, pre ktorý sa zadlžil tak, že potom musel podľa vlastných slov nakrúcať aj zlé filmy, v knihe Rudolfa Miholu Byl to gigant. Frič dodáva, že ich inšpiroval štýl dokumentaristu Roberta Flahertyho a jeho Muž z Aranu. Ďalšou šťastnou okolnosťou bolo obsadenie filmu. „Mali sme šťastnú ruku pri výbere hercov. Za to, že som do hlavnej úlohy obsadil Paľa Bielika, môže Karol Plicka,“ dodal Frič.

Zrod prvej slovenskej filmovej hviezdy

Samotný Bielik, vtedy neherec, neskôr spomínal, ako ho pri výbere do úlohy vyzliekli do pása, obzreli mu hrudník aj zuby, musel behať, skákať či hádzať polená. „Istotne to patrilo k veci, ale mne po odstupe rokov nevymizli z pamäte isté súvislosti s výberom ťažného koňa na jarmoku,“ citoval ho Richard Blech v publikácii S maskou a bez masky. Petra Hanáková vo svojej monografii o Paľovi Bielikovi, ktorý za úlohu dostal 7-tisíc korún, píše, že „Jánošík je naozajstným zrodením prvej skutočnej slovenskej filmovej hviezdy“. Václav Macek zase v Dejinách slovenskej kinematografie upozorňuje, že bez Bielikovho zakladateľského gesta by slovenská kinematografia nebola tým, čím je dnes. „Platí, že Jánošík (1935) je rovnako český ako slovenský film,“ dodáva Macek.

Jánošík slávil úspech nielen doma, ale aj vo svete (hoci v pražských kinách sa kvôli tomu, že sa v ňom hovorilo po slovensky, nestretol až s takým úspechom). Bol súčasťou kolekcie filmov, ktoré sa premietali na festivale v Benátkach, kde vtedy hlavnú cenu získal Kalifornský cisár Luisa Trenkera. „Trenkerov film sa nevyrovná, a to ani zďaleka, Mac Fričovmu filmu Jánošík (…) Podľa jednomyseľného úsudku všetkých, je Jánošík najkrajším filmom predvedeným na festivale,“ písal francúzsky denník Le Matin, ktorého recenziu cituje v knihe Martin Frič – Muž, který rozdával smích, Miloš Fiala. Fiala tiež dodáva, že Jánošíka v roku 1936 predali do 32 krajín sveta a bol jediným filmom z prvej republiky, ktorý sa podarilo predať na všetky veľké trhy.

Okrem Jánošíka prispel Frič do dejín slovenskej kinematografie aj nakrútením snímky Varuj…! (1946), prvého slovenského dlhometrážneho povojnového filmu, pod ktorým je podpísaný spoločne s Paľom Bielikom (režijná spolupráca). Ako uvádza Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie, hoci aj tu zohráva opäť úlohu česká tradícia, prvýkrát sa československá spolupráca stáva slovensko-českou, snímku navyše produkovala slovenská spoločnosť. Varuj…! je adaptáciou divadelnej predlohy Ivana Stodolu Bačova žena. V hlavných úlohách príbehu vysťahovalca, ktorý sa vracia domov, aby zistil, že jeho žena si po správe o smrti svojho muža našla cestu k jeho najlepšiemu kamarátovi, sa predstavili Paľo Bielik, Jiřina Štěpničková a Július Pántik.

Voskovcovi a Werichovi dal filmový tvar

V čase, keď nakrúcal Jánošíka, bol už Frič pomerne skúseným režisérom. Mal za sebou napríklad Švejka (1931) v hlavnej úlohe so Sašom Rašilovom st., niekoľko snímok s Vlastom Burianom (To neznáte Hadimršku – réžia spolu s Karlom Lamačom, Anton Špelec, ostrostřelec, Pobočník Jeho Výsosti) či spoluprácu s Voskovcom a Werichom.

Prvé dva filmy Voskovca a Wericha Pudr a benzín (1931), Peníze nebo život (1932) boli v podstate prenesením ich divadelných výstupov pred kameru (režíroval Jindřich Honzl z Osvobozeného divadla) a ako pripomína Miloš Fiala, v tomto zmysle im vďačíme za to, že sa ich divadelné umenie z tohto obdobia zachovalo v živej vizuálnej podobe. Naozaj filmový tvar dal ich tvorbe až Martin Frič v sociálnej komédii Hej rup! (1934) a antifašistickej satire Svět patří nám (1937). „Frič priniesol do pracovného súručenstva to, čo Honzl nemohol a nevedel: zmysel pre filmovú skladbu celku i detailov a filmové videnie humoru a komediálneho myslenia V a W. A to nie ako obyčajný profesionál, ktorý umne aranžuje v podstate divadelný prvok, ale ako človek a umelec, ktorý sa s humorom V a W naplno vnútorne stotožnil, ktorý s oboma partnermi našiel spoločnú reč,“ píše Fiala v knihe Muž, který rozdával smích.

Snímka Hej rup! mala úspech aj vo svete a podľa Rudolfa Miholu sa premietala nielen vo väčšine európskych krajín, ale aj v Severnej a Južnej Amerike. Okrem toho sa uchádzala o cenu v Benátkach a hlavnú cenu si priviezla z festivalu v Moskve.

S Werichom sa Frič stretol aj pri nakrúcaní výpravnej historickej komédie Císařův pekař, pekařův císař (1951). Werich v tom čase pôsobil na Barrandove a film mal pôvodne nakrúcať s Jiřím Krejčíkom. S režisérom neskôr povestným jeho temperamentom si však nesadli, a tak sa réžie ujal Frič. „Pri nakrúcaní filmu či televízie nie sú diváci. Ale nemusíte ich mať tisíc Stačí jeden. A toho som tam mal. Starého Martina Friča, ktorý režíroval naše filmy už pred vojnou. (…) Keď som videl, ako sa smeje, ako červenie a dusí sa, aby ho nebolo počuť v mikrofóne, hral som ako pánboh. Pre neho. Pretože som vedel, že keď to on berie, vezme to každý,“ cituje Rudolf Mihola Jana Wericha. V snímke, ktorá pre Friča neskôr znamenala dvojročný dištanc, sa na plátna kín vrátila Nataša Gollová a jednu z dvorných dám si v nej zahrala Věra Chytilová.

Martin Frič patril k najplodnejším českým filmovým režisérom. Je podpísaný aj pod snímkami Tři vejce do skla (1937), Škola, základ života (1938), Kristián (1939), Eva tropí hlouposti (1939), Lidé z Maringotek (1966) či rozprávkami Dařbuján a Pandrhola (1959) a Princezná se zlatou hvězdou (1959). Režisér, ktorému v začiatkoch jeho kariéry pomáhal kolega Karel Lamač, sa presadil ešte počas éry nemého filmu, v kariére úspešne pokračoval počas prvej republiky aj protektorátu a k najvýznamnejším tvorcom patril aj po vojne. V niektorých rokoch dokázal nakrútiť aj šesť filmov, celkovo je podpísaný pod 86 snímkami. Chcel to dotiahnuť na stovku, to sa mu však nepodarilo. Po vpáde sovietskych okupačných vojsk v roku 1968 režisér, ktorý mal zakázané piť a mohol ho zabiť aj pohárik alkoholu, siahol po svojom obľúbenom koňaku. Zomrel 26. augusta 1968.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jánošík #Jan Werich #Paľo Bielik #100 rokov vzniku ČSR #Martin Frič
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku