Recenzia: Náhľad do pekla

Je jasné, že to nezostane bez následkov. Príbeh, ktorý sa odohral vo Francúzsku v roku 1996, bol stvorený na to, aby ho nakrútil práve argentínsky lišiak Gaspar Noé. Živelnosť, pudovosť, agresivita, prízemnosť, žiarlivosť, hlúposť, hysterickosť. Vlastnosti odnepamäti späté s človekom, ktoré ho často privedú rovno do záhuby. Práve človek ako bytosť a jeho deštrukčná a sebadeštrukčná povaha kolujúca v jeho DNA je ústrednou témou Noého najnovšieho filmu Climax.

Je viac než isté, že Noé nemá rád ľudí. To, čo však zo srdca miluje, je kinematografia. Obe veci cítiť z každého jeho filmu. Preto svojim najnovším kúskom opäť „nečakane“ terorizuje divákov, pričom najslabších jedincov núti migrovať z kina rýchlosťou svetla. Ostatných však opäť núti zamyslieť sa, pozrieť sa do pomyselného zrkadla, aby mohli na konci projekcie ostať čo najviac deprimovaní, zničení, frustrovaní. A aby pochopili, prečo vlastne Noé nemá rád ľudí. Málokto totiž vie tak chladnokrvne, rafinovane, s odstupom skúmať a vyobraziť tak presne, výstižne a komplexne ľudskú rozmanitosť.

Spomenuté aspekty však majú za následok, že Noé je aj tak trocha predvídateľný, čoho si je aj sám vedomý. Preto šokovať a prísť s niečím novým, zaujímavejším je preňho už omnoho náročnejšie. V Climaxe sa to pekne ukazuje. Už totiž nejde o žiadne prelomové dielo, akým rozhodne boli jeho prvotiny Zvrátený (2002) a Vojdi do prázdna (2009), ktoré boli famóznym, aj keď nie práve príjemným zážitkom, na aký sa len tak ľahko nezabúda. Či už ide o formálne spracovanie, alebo príbeh a jeho hĺbku. Aj z hľadiska jeho obľúbených prvkov – sex a násilie – ide o umiernenejšie dielo, no miestami riadne zapáchajúce samoúčelnosťou a vykrádaním samého seba. Hlavne pri jednotlivých motívoch, ktoré bádať v celej tvorbe, ako napríklad tehotenstvo či závislosť.

Noého dvorný kameraman Benoît Debie opäť zvolil „plávajúcu kameru“ snímajúcu postavy ako neviditeľný duch náhodne si vyberajúci svoje obete. Nechýba ani psychedelická atmosféra, výrazná farebnosť v rámci osvetlenia (červená, čierna, zelená), čím evokuje temnosť miesta a vzniknutý chaos. Ten ešte viac zdôrazňuje dunivá hudba a jej stupňujúce sa tempo a rytmus. Režisér si opäť vybral výrazných hercov s ich špecifikami, aby mohol čo najjasnejšie vykresliť bez zdĺhavých cestičiek jednotlivé typy a charaktery a stavil na istotu, keď ich nechal miestami viac-menej improvizovať a „vyblázniť sa“. Ukotvením na jedno miesto zase vytvoril stiesnený klaustrofobický pocit, stupňujúci u diváka nepokoj a nervozitu.

Najviac sa mu však darí vygradovať film až na hranicu znesiteľnosti, čím najmä náročnejšieho diváka drží v šachu a nedáva mu priestor na vydýchnutie. Akoby šlo o spánkovú paralýzu, ktorá sa nechce skončiť a režisér sa maximálne vyžíval v zobrazení sveta, v ktorom sa neradno ocitnúť. Ide o náhľad do samotného pekla. Climax je výsostne egoistickou a hedonistickou, ale predsa sebareflexívnou jazdou s „cool“ vizuálom a so skvelou atmosférou, ale tentoraz, bohužiaľ, bez väčších presahov aj napriek tomu, že sa Noé drží stále Nietzscheho filozofie. Sila a rafinovanosť, ktorá prenikavo sršala z jeho predošlých diel ako Sám proti všetkým (1998) či Láska (2015) už mierne absentuje, čo je škoda.

Hodnotenie Pravdy