Obrovská popularita, ktorú Paľovi Bielikovi prinieslo účinkovanie v Jánošíkovi (1935) režiséra Martina Friča, nemala dovtedy na Slovensku obdobu. „Zjavením sa fotogenického, fairbanksovsky mrštného Paľa Bielika na striebornom plátne mala odrazu i slovenská vizuálna kultúra to, čo jej doteraz chýbalo a čo ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia považovala časť kritiky za kľúčový deficit prípadných iniciatív za slovenský film. Mala odrazu svoju vlastnú ,svetochýrnu filmovú hviezdu',“ píše v monografii Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra Petra Hanáková s tým, že slovenský film získal v Bielikovi svojho Douglasa Fairbanksa či Johnnyho Weissmüllera.
„Zmienka o Weissmüllerovi v tejto súvislosti nie je náhodná. Bielik je totiž podobne telesnou, senzuálnou, doslova nahou filmovou hviezdou ako v tom čase populárny predstaviteľ filmového Tarzana. Je rovnako vyšportovaný, statný a akrobaticky zdatný a takisto má jednoduchý pôvod,“ píše Hanáková a spolu s filmovým historikom Ľubošom Bartoškom dodáva, že hoci československá filmová kultúra mala napomádovaných milovníkov, charakterových hercov aj komikov, tento typ do istej miery exotickej filmovej hviezdy nepoznala.
Čapek videl Tarzána
Paľa Bielika, ktorý s herectvom začínal ako ochotník, objavil pre film Karol Plicka. Odporučil ho režisérovi Martinovi Fričovi, ktorý hľadal herca pre úlohu Jánošíka. Toho chcel pôvodne nakrútiť práve Plicka. Po úspechu Fričovej verzie sa Bielik rozhodol zanechať prácu četníka a venovať sa herectvu. Zmluvu s Lloyd-filmom mal, potreboval však úlohu. A tak sa z Čapkovho Hordubala, ktorého filmovú adaptáciu pripravoval Martin Frič, stali Hordubalové. Postavu Hordubala nemohol mladý Bielik hrať, preto protagonistovi do scenára pripísali brata. „Prosil som vtedy podnikateľov, aby Bielika v Hordubaloch neobsadzovali, že tým jemu aj filmu ublížia. Bielik si zasluhoval po Jánošíkovi, aby sa našiel námet priamo pre neho, na ktorom by sa mohol naplno uplatniť. Nepresadil som to,“ cituje Friča Miloš Fiala v knihe Muž, který rozdával smích.
Hoci pripísaný brat ublížil komplexnosti hlavnej postavy v podaní Jaroslava Vojtu, Hordubalové (1937) mali úspech aj vo svete, napríklad na festivale v Benátkach, kde ich podľa Fialu zaujalo aj exotické prostredie. Čapek o druhom, pripísanom filmovom bratovi hovoril podľa Fialu ako o „Tarzánovi“. Filmové úspechy však Bielika doviedli na dosky Slovenského národného divadla, kde pôsobil v rokoch 1939 až 1942, potom z javiska a spred kamery prešiel za kameru, keď v spoločnosti Nástup pôsobil ako scenárista a režisér. Aj tu bol priekopníkom, tentoraz populárno-vedeckej tvorby.
Zábery z Povstania zakopali na cintoríne
Ako filmár sa Bielik pripojil aj k Slovenskému národnému povstaniu. „Spolu s ďalšími štyrmi kolegami (…) ignorujú telefonický príkaz z Bratislavy stiahnuť sa z povstaleckého územia, kradnú nevyhnutnú filmovú techniku i zostávajúci filmový materiál a prihlasujú sa na vojenskom veliteľstve v Banskej Bystrici, kde sa dávajú k dispozícii ako frontoví filmoví reportéri,“ píše Petra Hanáková. Filmárom sa podarilo dostať priamo do ohniska bojov a z tesnej blízkosti skúmať priebeh Povstania. Nakrútený materiál ochránili pred zničením tak, že ho zakopali na cintoríne v Ponikách. Neskôr z časti materiálu spolu s dokrútkami vznikla dokumentárna snímka Za slobodu (1945).
Prvý slovenský hraný film po vojne, adaptáciu Stodolovej Bačovej ženy pod názvom Varúj…! nakrútil ešte Frič v spolupráci s Bielikom. Prívlastky prvý a slovenský mala však v českej tlači aj prvá Bielikova samostatná hraná snímka, epos z obdobia SNP Vlčie diery (1948). Nakrúcalo sa v „najmenších ateliéroch na svete“, takzvaných vreckových. „Vzájomne protirečivé a poprepletané osudy štyroch bratov obsahujú okrem dramatických a akčných prvkov vierohodné psychologické zázemie a cit pre rozprávačské umenie,“ píše Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie. Ako dodáva, hoci niektoré epizódy pôsobia dnes komicky, „vznikol film, ktorý na dlhé roky znamenal najvýraznejší čin v slovenskej hranej tvorbe“. Petra Hanáková si v Bielikovej monografii všíma aj to, ako Vlčie diery, ktoré vznikli iba krátko po Povstaní, spoluvytvárali jeho ikonografiu.
Snímka, do ktorej Bielik obsadil Betu Poničanovú, Jozefa Budského, Mikuláša Hubu, Ladislava Chudíka, Magdu Husákovú či Františka Dibarboru ako veliteľa esesákov, mala aj divácky úspech. Petra Hanáková uvádza, že namiesto bežných dvoch-troch týždňov v premiérovom kine ju bratislavské kiná premietali 12 týždňov. Dodnes patrí k divácky najúspešnejším slovenským filmom. „Paľo Bielik vtedy dominoval v slovenskom filme ako prakticky jediný človek, ktorý mal schopnosti režiséra a talent,“ spomínal na toto obdobie niekoľkých rokov po druhej svetovej vojne v projekte Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Oral history dramaturg Albert Marenčin. „Bol dominantnou postavou až do príchodu generácie 60. rokov.“ A mal aj privilegované postavenie, ako prvý skúšal na svojich filmoch najnovšie technické výdobytky.
Po Vlčích dierach nasledovala budovateľská dráma Priehrada (1950), agitka Lazy sa pohli (1951) a komédia V piatok, trinásteho… (1953), ktorej nakrúcanie rozbiehalo prevádzku na Kolibe. A potom v krátkom slede vznikli ďalšie dva Bielikove majstrovské kúsky, protivojnová dráma Štyridsaťštyri (1957) o vzbure vojakov 71. pešieho trenčianskeho pluku proti rakúsko-uhorským dôstojníkom počas prvej svetovej vojny a Kapitán Dabač (1959). Hlavnú úlohu mladého dôstojníka slovenskej armády v príbehu, ktorý sa začína jeho zranením na ukrajinskom fronte a nečakaným návratom domov, kde pristihne manželku pri nevere, stvárnil Ladislav Chudík.
„Zámerom režiséra Paľa Bielika vo filme Kapitán Dabač z roku 1959 bolo nakrútiť divácky atraktívny film, ktorý umožní publiku stotožniť sa s príťažlivým ústredným hrdinom. Ladislav Chudík jeho zámer úspešne naplnil. Rešpektoval princípy moderného poňatia filmovej postavy. Jeho herecký výraz je striedmy, ,nehrá'. Vnútorný svet čierneho pomstiteľa Dabača stvárnil umiernene, len občas dovolí, aby sa v minimálnych intervaloch zviditeľnilo zúfalstvo jeho postavy,“ píše o jeho výkone Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie. Chudíkov výkon chválila aj dobová kritika. On sám pritom jednu zo svojich životných úloh najskôr odmietol.
Jediným bohom je obecenstvo
K Bielikovým najznámejším a divácky najúspešnejším dielam patrí aj dvojdielny Jánošík (1962 – 1963), tentoraz v hlavnej úlohe s Františkom Kuchtom. V hlave ho vraj nosil už od konca 40. rokov. V máji roku 1952 dokonca napísal list námestníkovi riaditeľa Československého štátneho filmu s tým, že si vyberie našetrenú dovolenku, nechce, aby ho zaťažovali a bude pracovať na literárnom scenári o Jánošíkovi. Snímka s rozpočtom 4,5 a 5,5 milióna korún za jednotlivé diely prilákala do kín do konca desaťročia vyše 3 milióny (1. časť), resp. takmer 2 milióny (2. časť) divákov. Divácky nesmierne úspešný bol pre režiséra aj jeho predposledný film Majster kat (1966). Bielik tvrdil, že jediným bohom vo filme je pre neho obecenstvo. „Slovenský film bude žiť dovtedy, dokiaľ bude naň chodiť, bude mu rozumieť a bude ho mať rád slovenský človek. Pre neho film robíme,“ povedal v roku 1964 pre Svět v obrazech.
