Recenzia: Kariéra či rodina? Boxer Creed by chcel oboje

Tak ako v predchádzajúcom filme Creed z roku 2006 v réžii Ryana Cooglera aj tu už Rocky hrá len druhé husle. Hlavným hrdinom je mladý, ambiciózny bojovník snažiaci sa vyjsť z tieňa svojho otca Apolla Creeda, ktorého nikdy nepoznal, keďže zomrel v ringu v súboji s Rusom Ivanom Dragom (Dolph Lundgren). Adonis skúsenosti starnúceho barda s klobúkom stále nevyhnutne potrebuje nielen v ringu, ale aj mimo neho. Stojí totiž na rovnakej križovatke, ako stál kedysi slávny boxer a takisto jeho otec Apollo. Musí sa rozhodnúť, či uprednostní rodinu a všetok čas venuje manželke Biance (Tessa Thompson) a dcére, ktorú spolu čakajú, alebo bude riskovať život a prijme nebezpečnú výzvu Ivana Draga ísť do ringu s jeho synom Viktorom (Florian Munteanu).

Adonis sa ako „horúca krv“, samozrejme, nechá vyprovokovať k myšlienke, že rany minulosti súbojom navždy pochová a verí, že pritom dokáže zvládnuť aj rodinné záležitosti. Ako to už býva zvykom, nič nie je také jednoduché a Creed dostáva tvrdé rany nielen od mohutného súpera, ale aj od života. Psychologická aj nostalgická rovina v scenári takisto funguje. Ide pravdepodobne o zásluhu Stalloneho, ktorý ho písal spolu s Cheom Hodarim Cokerom. Vnútorný boj Creeda je dobre zmotivovaný, vystavaný a drží sa istých mantinelov, aby sa to celé neskončilo ako vo viacerých kultových pokračovaniach – fiaskom.

Funguje aj náhľad do života a vykreslenie motivácie Rusov Ivana a Viktora, aj keď by sa pri ich výraznosti žiadal ešte väčší ponor do ich minulosti. Najväčším problémom je však to, že ako celok sa Creed 2 posúva od civilného a krásne úprimného predchádzajúceho dielu s veľkým srdcom k viac konvenčnejšiemu spracovaniu. Creed 2 chce byť zbytočne epickejším a emocionálnejším filmom, čo má však opačný efekt. Veľká miera pátosu, extra motivačné či pseudohrdinské preslovy v spojení s prehnane dramatickou hudbou tak skôr iritujú, než dosahujú želaný účinok. Postavy sú totiž sympatické a príbeh, aj keď predvídateľnejší, je stále pútavý a napínavý.

V závere režisér zbytočne tlačí na pílu, keď emocionálne vydiera diváka. Na druhej strane niekde v pozadí cítiť, že Steven Caple jr. je veľkým fanúšikom pôvodnej série filmov o Rockym a vkladá do filmu srdce rovnako ako v prvom diele Coogler. Použitie veľkolepej zvučky z Rockyho vo finálnom súboji však už zďaleka nefunguje tak ako kedysi a bolo by lepšie, keby postava Rockyho už navždy zostala minulosťou.