Herec Richard Autner: Som trémista

Herec Richard Autner si z vianočných darčekov ťažkú hlavu nerobí. Svojich blízkych obdaruje knihami a teší sa, keď si sadne k svojej obľúbenej Popoluške.

16.12.2018 12:00
Richard Autner Foto:
Herec Richard Autner.
debata

Tento rok si určite pozrie novú rozprávku Vianočné želanie. Aj preto, že v nej hrá – ale nie darebáka, ako zvyčajne na doskách SND alebo v seriáloch. V projekte režiséra Petra Bebjaka dostal úlohu dobráka – slepého kováča.

Čo vás ráno vytiahne z postele?

Väčšinou sú to povinnosti. Divadlo, občas seriál, nedávno to bolo nakrúcanie rozprávky Vianočné želanie. A niekedy ma z postele dostane aj dostatok spánku.

Váš kováč Martin v novej vianočnej rozprávke je slepý, ako ste sa popasovali s týmto hendikepom?

Snažil som získať čo najviac informácií o nevidiacich, o tom, ako fungujú. Musel som si dávať pozor, aby som pohľadom nekĺzal po predmetoch. Bolo to ťažké, najmä pri nakrúcaní scén s koňom. Podvedome som si nohu, ktorú som dával do strmeňa, sledoval. Režisér Peter Bebjak ma musel zastaviť a opakovali sme záber. Potrápili sme sa aj pri nakrúcaní zimných scén v Zuberci pri mínus 25 stupňoch. Bola to brutálna zima! Nakrúcali sme v noci, celý štáb okolo nás chodil zababušený. Hoci som pod kostýmom ukrýval tri vrstvy termobielizne, krk som musel mať odhalený. Z úst, ktoré nám od zimy zdreveneli, nám navyše išla para…

Mohlo by Vianočné želanie dosiahnuť úspech rozprávky Tri oriešky pre Popolušku?

To neviem, ale držím rozprávke palce. To, čo som videl počas postsynchrónov, vyzerá krásne. Peter Bebjak má dobré oko. Premiéra v kinách je druhý decembrový týždeň, v televízii sa rozprávka vysiela na Štedrý večer.

Pozeráte vianočné rozprávky?

Určite nevynechám Tri oriešky pre Popolušku. Bez nej Vianoce nemôžu byť. Snažíme sa pozrieť si vždy aj nové rozprávky, ktoré vznikli na Slovensku alebo v Česku.

Tešíte sa na Vianoce alebo je to, naopak, sviatok, ktorý vo vás vyvoláva smútok a stres?

Veľmi sa teším. Vianoce sú pre mňa jedným z najkrajších období. Mám rád sneh, koledy, perníky aj rozprávky. Ani kupovanie darčekov mi nerobí problém. Snažím sa nad nimi rozmýšľať – chcem každému darovať niečo, čo by ho potešilo, no aj tak vždy skončím pri knihách. U nás doma si nekupujeme zbytočnosti a z darčekov si ťažkú hlavu nerobíme. Veľa ľudí má z vianočných nákupov stres. Čo kúpiť Jožkovi, čím potešiť Ferka… A pritom Jožko aj Ferko by chceli niečo celkom iné.

Aké sú vianočné zvyky vo vašej rodine?

K sviatočnému stolu si sadáme o šiestej. Najskôr začne plakať babka, potom aj maminka. Otec zazvoní zvončekom, zavinšuje, pomodlíme sa a začneme jesť. Máme klasiku – kapustnicu a zemiakový šalát s rybou. Nie s kaprom, pretože ho nedokážeme zabiť ani zjesť. No a na záver, pri tých rozprávkach, jeme koláče, ktoré napečie babka.

Bývate s rodičmi?

Pred pár rokmi som sa osamostatnil, bývam v Starom Meste. Chcel som si vyskúšať žiť sám. A je to na nezaplatenie, napriek tomu, že s rodičmi sa mi žilo veľmi pekne.

Aký máte vzťah k Bratislave?

Mám ju veľmi rád. Hovorím to veľmi zodpovedne, lebo som si vyskúšal život aj v iných mestách. Chvíľu som bol v Prahe, ale najmä v Edinburghu, kam som odišiel po štvrtom ročníku vysokej školy. Upratoval som, pracoval som ako čašník. Dostal som sa k povolaniam, o ktorých som si nikdy nebol myslel, že ich budem robiť. Vďakabohu za tú skúsenosť.

Prečo ste sa rozhodli pre zahraničie?

Chcel som spoznať niečo iné. Iných ľudí, nadýchať sa inej atmosféry, túžil som niečo zažiť. A to sa mi podarilo. Upratovanie nebolo mojou vysnívanou prácou, ale prišiel som pri ňom na iné myšlienky.

Kvôli pobytu v zahraničí ste prerušili štúdium na vysokej škole?

Presne tak. Prišiel som do Edinburghu, so životopisom som chodil od krčmy ku krčme, až kým ma neprijali. Napriek tomu, že životopis bol herecky bohatý, nikoho to tam nezaujímalo.

Mali ste predstavu, že by ste mohli preraziť aj v hereckej brandži?

Bol som naivný. Myslel som si, že by sa také niečo mohlo podariť. Svet je však plný skvelých hercov a rýchlo som pochopil, že by to bolo veľmi ťažké.

Richard Autner v predstavení Elity. Foto: Vladimír Kiva Novotný
Richard Autner Richard Autner v predstavení Elity.

Ako ste sa popasovali so škótčinou?

Tak to bolo náročné. Vedel som, že škótčina bude tvrdý oriešok, ale dúfal som, že keď skočím do najhlbšej vody, niečo sa naučím. Opak bol pravdou. Raz prišla do podniku škótska rodina a ja som pri objednávaní nerozumel ani slovo. Bez preháňania. Prišiel som ku kase a nič, netušil som, čo mám naťukať. Kolega Škót to našťastie pochopil a objednávku vybavil za mňa.

Aký bol návrat na Slovensko, k herectvu?

Ešte pred odchodom ma varovali, že keď raz vystúpim z hereckého kolotoča, bude to ťažké. Našťastie nebolo.

O hereckú šatňu sa delíte s talentovaným Danielom Fischerom. Čo ste sa od neho naučili?

Dano je veľký vtipkár, som veľmi rád, že sme spolu. Naučil som sa od neho práve takému zvláštnemu humoru, ktorý má v súkromí aj v divadle.

Vy dvaja ste na javisku protiklady. Na rozdiel od Fischerových komediálnych úloh vás režiséri obsadzujú do negatívnych postáv, veľmi často hráte rôznych zloduchov. Ušla sa vám aj nejaká kladná rola?

Práve postava kováča v rozprávke Vianočné želanie je kladná, je to taký dobrák od kosti. Spomínam si, že v maturitnom predstavení – Čechovovom Ivanovi – som hral komediálnu postavu Michaila Borkina. Spôsob, akým komunikoval s publikom, bol zábavný, hoci postava sama osebe bola tragická.

Prečo sa k vám dostávajú častejšie takéto komplikované charaktery?

Asi preto, že na niektorých ľudí pôsobím ako arogantný „pako“. Raz mi jedna kamarátka režisérka povedala, že tieto postavy mi lepšie sedia, viem ich lepšie zahrať.

Stálym členom SND ste druhý rok. V čom ste boli iný ako vaši rovesníci, čím ste zaujali?

Mal som veľké šťastie, že ma režisér Michal Vajdička obsadil do inscenácie Bál na motívy poviedok Boženy Slančíkovej-Timravy. Moja postava bufetára Vila, čo je chlapec s jednoduchým zmýšľaním a hendikepom, zaujala, pomohla mi otvoriť tie pomyselné dvere na prvú scénu.

Televíznym divákom ste sa tento rok predstavili v seriáli Pravá tvár, v ktorom ste hrali opäť negatívnu postavu Vladimíra Drába. Aj on mal hendikep – bolo ťažké hrať "bez nohy”?

Vlado po celý čas tvrdil, že prišiel o nohu vo vojne v Afganistane, ale nakoniec vysvitlo, že sa mu stal úraz po páde z motorky. Dali mi ortézu, aby mi pripomínala, že mám krívať, neskôr som to zvládal už aj bez nej.

Vidíte sa v divadle aj o takých desať rokov? Máte bližšie k javisku alebo vás priťahuje film?

Určite by som rád robil aj film. Ten má však inú atmosféru ako divadlo, ktoré je jedinečné vďaka ohlasu publika. Herec cíti, že v sále je 640 ľudí, ktorí si vyhradili svoj vzácny čas na divadlo. Pred kamerou je chyba dovolená a opraviteľná, v divadle ju treba priznať alebo zamaskovať.

Na koho sa pozeráte v hľadisku na konci predstavenia, keď vám diváci tlieskajú?

Hľadám rodinu. Na rodičov sa usmejem, babke musím vždy zakývať. Tá mi občas kýva aj počas predstavenia. Podľa babky som vo všetkom výborný. Počas predstavenia sleduje len mňa, ostatných hercov ani nevníma. Rodičia, tí sú kritickí. Maminka mi veľmi úprimne povie, keď sa jej niečo nepáči. Je výtvarníčka, venuje sa abstraktnému umeniu. Obaja, aj ona, aj otec, majú veľmi citlivé, estetické oko. Ich názor je pre mňa veľmi dôležitý.

Váš umelecký záber je širší – okrem divadla vám učarovala aj fotografia. Fotíte najmä prírodu, portréty ľudí vás nelákajú?

Na fotenie ľudí nemám výbavu. Napriek tomu som to skúšal. Vôbec ma to však nebaví. Uvedomil som si to raz, keď som v prírode fotil stádo sŕn. Musel som sa pred nimi ukrývať, opatrne našľapovať, aby som ich nevyrušil. Potom ma srna zbadala, ale ešte neutekala. Bol to zážitok, v takej chvíli ju zachytiť fotoaparátom. Ľudia sú pri fotení nudní. Štylizujú sa, tak ako ja pred chvíľou, pred objektívom vášho fotografa. Ľudia sa snažia byť pekní a zviera to nerieši. Príroda je úprimná.

Keď ste išli na konzervatórium, nevedeli ste hrať na žiaden hudobný nástroj. Dnes si vaše meno zadám do googlu a zistím, že aj komponujete…

Klavír do môjho života prišiel na konzervatóriu. Bol to povinný nástroj. Nebavilo ma to, noty neboli moje kamarátky. Až neskôr, keď som hľadal nejaký spôsob sebavyjadrenia, mi tento hudobný nástroj učaroval. Začal som muzicírovať, komponovať a už mám päť pesničiek.

Herec Richard Autner. Foto: Robert Hüttner
Richard Autner Herec Richard Autner.

Pod jednou z nich s názvom Odpovede je na hudobnom kanáli diskusia, v ktorej vás prirovnávajú k Dežovi Ursinymu. Je to určite veľká pocta, mne však spolu s ďalšou vašou skladbou Bludár pripomína skôr severské kapely.

Som rád, že to hovoríte. Mne samému sa tento štýl hudby páči a snažím sa k nemu priblížiť. Hľadám v melódii akúsi rituálnosť, ktorá pripomína napríklad bubnovanie pri ohni. Zatiaľ je to len začiatok, ale možno sa raz vypracujem.

Ďalšia veselo-neveselá pieseň o Kláre, ktorá si našla milenca, je však z iného súdka…

Úplne. A pritom je to moja najsmutnejšia pieseň. Chcel som ju však urobiť veselo. Každý sa ma pýta, kto je Klára. Klára neexistuje, je fiktívna.

Odkiaľ pochádza vaše nezvyčajné priezvisko?

Mám predkov z Nemecka. Pradedo prišiel na prelome storočia do okolia Trnavy. Na Smolenickom zámku robil hlavnú bránu, na čo som veľmi hrdý. Vtedy tam boli ešte Pálfiovci a moja prababka bola jednou z posledných slúžok. Často som si to predstavoval: Ona išla s pecňom chleba cez námestie a on stál na rebríku pri tej bráne, bez košele, keď ju zbadal a zamiloval sa do nej na prvý pohľad…. A možno to bolo celkom inak, ale tak prišiel Autner na Slovensko.

Na sociálnej sieti vás možno nájsť aj pod nickom Anders Christian Hansen.

V istom období života som čítal knihy Hansa Christiana Andersena. Požičal som si jeho meno, len som to trochu poprehadzoval. Prečítal som od Andersena takmer všetko, no najviac sa mi páčila jeho autobiografia, útla knižka Rozprávka môjho života. Je to nádherná kniha, aj o tom, ako sa vybral do sveta a dostal sa až do Bratislavy.

Ktorá z vašich divadelných postáv najviac divácky zarezonovala, na ktorú ste mali najväčšie ohlasy, či už pozitívne, alebo negatívne?

Bol to práve spomínaný Vilo z Bálu. Naňho mi prichádzali ohlasy aj od cudzích ľudí. Druhá taká postava je z inscenácie Nepolepšený svätec, kde hrám s mojím bývalým spolužiakom Matejom Marušinom. Mením polohy, hrám diabla, čo je pre diváka veľmi zaujímavé. Aj mne osobne je postava diabla veľmi blízka, vždy sa na ňu veľmi teším.

V predstavení Elity, ktoré mapuje koniec socializmu, hráte eštebáka. Naučili ste sa niečo o nedávnej minulosti, ktorú poznáte len z rozprávania?

Pri tvorbe inscenácie sme nazerali do spisov ŠtB, pozerali sme aj dokument o tej dobe. Pri skúšaní inscenácie Nepolepšený svätec som zase prečítal knihu Pravdou proti moci od Silvestra Krčméryho, ktorý bol štrnásť rokov vo väzení ako politický väzeň. Veľa som sa dozvedel o tej dobe, ktorá určite nebola jednoduchá.

Silvestrovi Krčmérymu pomáhala vo väzení viera, čo pomáha vám počas predstavenia, keď ste s Matejom Marušinom takmer dve hodiny na javisku sami?

Obaja sa pred každou reprízou, ktorých bolo už vyše štyridsať, prežehnáme. Utiekame sa k Bohu, lebo je nám obom jasné, že to, čo pomohlo prežiť Silvestrovi Krčmérymu 14 rokov vo väzení, bola práve viera. Ja osobne verím v jedného Boha, no mnohé odpovede a inšpirácie nachádzam aj vo východných náboženstvách. Konkrétne v budhizme. Lákajú ma aj krajiny, kde ľudia vyznávajú budhizmus. Raz by som chcel navštíviť Tibet a Nepál. Zatiaľ čítam cestopisné knihy. Prečítal som Sedem rokov v Tibete aj cestopisy od prvých európskych mníchov, ktorí boli v Tibete.

O ďalšom predstavení Zo života ľudstva, v ktorom účinkujete, ste písali diplomovku. Čo ste v nej rozoberali?

Musel som obhájiť prístup, ktorý som zvolil pri tvorbe postavy Andreja. Jeho zmýšľanie, konanie, jeho vzťahy k ostatným postavám. V každom jednom obraze. Snažil som sa spájať môj názor s názormi režiséra Dina Mustafica a autora Petra Weissa.

Aká bola práca s bosnianskym režisérom?

Perfektná. Dino Mustafic bol veľký "pohoďák”, ani raz nezvýšil hlas. Presne vedel, čo chce, a keď mal nejaký problém, nemusel hulákať po hercoch, aby si vydobyl rešpekt. Má takú zvláštnu iskru v oku, ktorou nás vedel korigovať.

Sú predstavenia, ktoré si herci vybudujú sami. Už sa vám to stalo?

Nemôžem to povedať. Zatiaľ som pracoval len na predstaveniach, ktoré sme tvorili vždy v spolupráci s režisérom. Niekedy je opora režiséra väčšia, inokedy menšia.

Ktorý prístup máte radšej?

Pri tvorbe mám rád slobodu, ale najlepší je taký zlatý stred. Priveľká sloboda môže byť v herectve problém. Ak režisér neurčí cestu, kadiaľ sa pôjde, potom chce ísť jeden tam a druhý iným smerom. Výsledok sa tak môže rozbiť.

Neautoritatívna réžia Michala Vajdičku vám potom asi vyhovuje…

Michal Vajdička je veľmi dobrý režisér. Vie perfektne analyzovať vnútro, psychológiu postavy, čo je pre herca vzácne.

S ktorou postavou ste sa doteraz najviac potrápili?

S postavou mladého chalana Andreja v inscenácii Zo života ľudstva. Andrej mi mal byť sympatický, a pritom vôbec nebol. V niektorých scénach to mal byť prirodzený suverénny chalan, s čím som mal problém, lebo som trémista. Andrej hneď v úvode rozbíja auto a tvári sa pritom veselo, no moje vnútro bolo v napätí, aj preto, že to bola prvá inscenácia, ktorú som robil ako stály člen SND. Spočiatku, kým som sa neuvoľnil, to bolo skutočne ťažké. Náročná bola aj moja postava v Nepolepšenom svätcovi, kde vlastne hrám deväť rôznych charakterov. Každý z nich som musel odlíšiť a každý jeden naplniť.

Richard Autner

Richard Autner ako Nikolaj Rostov v hre Vojna... Foto: Ľuboš Kotlár
Richard Autner Richard Autner ako Nikolaj Rostov v hre Vojna amier.

Narodil sa 3. apríla 1992 v Bratislave. Študoval herectvo na Konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU. Jeho ročníkovými pedagógmi boli Zuzana Kronerová a Emília Vášáryová. Absolvoval postavou Andreja v inscenácii Zo života ľudstva v roku 2017. Už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení hosťoval v SND (Čajka, Bál, Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch). Účinkuje tiež v inscenáciách Elity, Vojna a mier, Antigona a Veselé paničky windsorské. Okrem divadla sa venuje foteniu prírody, komponovaniu a spevu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #SND #Richard Autner #elity #Vianočné želanie #Vojna a mier