Peter Bebjak: O budúcnosť slovenského filmu sa nebojím

, 31.12.2018 09:00
Peter Bebjak
„Je dobré, keď vznikajú filmy snažiace sa nastaviť zrkadlo spoločnosti,“ tvrdí režisér Peter Bebjak. Autor: ,

Aj keď sa preslávil najmä kriminálkami, je doma aj v iných žánroch. Každým filmom sa snaží priniesť niečo iné, nové, výnimočné. Slovenský filmový a televízny režisér a pedagóg na Vysokej škole múzických umení Peter Bebjak porozprával pre Pravdu o svojej ceste k úspechu, svojich dvorných spolupracovníkoch, mladých talentoch, ale aj o budúcich projektoch.

Mali ste veľmi produktívny rok. Ako to všetko stíhate popri iných povinnostiach?

Aj predchádzajúci rok bol taký. Je to tým, že teraz je obdobie, keď je viac práce, ktorá ma baví. To obdobie sa raz skončí. Ale pokiaľ ma tá práca baví, nie je pre mňa problémom plynule prejsť z pedagogickej činnosti k nakrúcaniu rozprávky, apokalyptického príbehu či príbehu z druhej svetovej vojny.

Čo vás vedie k tomu skúšať stále nové žánre?

Je to pre mňa výzva. Vždy sa musím niečo nové naučiť, niečo nové si osvojiť, hľadať nové postupy a princípy. Nechcel by som prejsť do nejakej rutiny, robiť niečo, čo už som predtým spracoval. Preto ma baví osvojovať si nové žánre a spôsoby rozprávania.

Nie je to aj tým, že ako tvorca nechcete byť novinármi a kritikmi zaškatuľkovaný?

Takto nad tým nerozmýšľam. Nerobím to kvôli tomu, aby ma iní tak vnímali, robím to v prvom rade kvôli sebe. Každopádne ľudia fungujú na základe nejakých princípov a keď si zafixujú v hlave, že spolu s Rasťom Šestákom (producent a kolega v DNA Production, pozn. red.) sme robili kriminálne seriály, myslia si, že sme dobrí len v tomto danom žánri. To však neznamená, že by sme nechceli robiť aj niečo iné. Predsa len v našej tvorbe nájdete napríklad aj melodrámy.

Váš najnovší film Vianočné želanie, ktorý diváci videli na Štedrý večer, je rozprávka. Aké to bolo prejsť po všetkých temných kriminálkach do takéhoto žánru, v čom to bolo iné?

V prvom rade to bolo iné tým, že šlo o vianočnú rozprávku. Viete, kto je cieľová skupina. Teda pravdepodobne celá rodina, ktorá sedí počas Vianoc pred televízorom a chce sa zabaviť a vidieť niečo magické. Tento film teda nie je náročný na pozeranie, je skôr klasický, ale má v sebe istý presah do súčasnosti. To sme hľadali a snažili sa, aby sme tam všetky tieto atribúty dostali.

Do úlohy princeznej ste vybrali Simonu Kollárovú, ktorá je ešte len druháčkou na herectve na VŠMU a bol to pre ňu prvý väčší projekt. Čím vás zaujala?

Na túto postavu sme robili veľký kasting, volali sme tam veľmi veľa dievčat, či už z konzervatória, alebo z VŠMU. To, čo ma na Simone najviac zaujalo a očarilo, bolo, že je nielen fotogenická, ale najmä veľmi prirodzená. Zrazu akoby vystúpila z celej tej plejády dievčat.

Simona Kollárová v rozprávke Petra Bebjaka...
Simona Kollárová v rozprávke Petra Bebjaka Vianočné želanie. Autor: RTVS

Ako vy osobne vnímate obdobie Vianoc? Čo pre vás znamenajú?

Páči sa mi, že sa na Vianoce stretávajú rodiny, že si v ten deň sadnú za jeden stôl a trávia spolu čas. Darčeky sú už len pridaná hodnota. Páči sa mi aj pokoj, ktorý vtedy nastane. V Bratislave je zrazu kde zaparkovať. Je to super obdobie.

A čo vianočné rozprávky?

Každá spoločnosť si vytvorila typické vianočné rozprávky, u nás je to napríklad Mrázik, Perinbaba, Tri oriešky pre Popolušku a podobne. Vnímam to tak, že patria k vianočnému rituálu a bez nich by asi Vianoce neboli Vianocami. Neviem si napríklad predstaviť, že by sa tieto rozprávky púšťali napríklad v máji. Nehodilo by sa to.

Vráťme sa teraz na chvíľu k vašim začiatkom. Čo vás ako tvorcu najviac formovalo?

Boli to pravdepodobne Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Bol to projekt pre Slovenskú televíziu. Prišli sme s novým žánrom, pri ktorom bola diera na trhu. Vtedy na Slovensku neexistovalo nič podobné. Keď som začal listovať a študovať spisy, podklady k seriálu, začalo ma fascinovať to, ako sa z často obyčajných ľudí stali vrahovia, zločinci. Zaujímalo ma najmä to, čo tomu predchádzalo, aký bol dôvod.

Viacero mladých filmárov, ktorí dnes absolvujú réžiu na VŠMU, často najskôr zakotví v televízii s tým, že práve tam si vybudujú určité portfólio a kapitál na to, aby neskôr mohli tvoriť vlastné, autorské projekty. Mali ste to tak aj vy?

Školu som skončil v roku 1999 a v roku 2001 sme si s Rasťom Šestákom založili firmu. V tom období to bolo tak, že sa vytvoril jeden film ročne a v rámci televízie takmer vôbec nič, možno jeden seriál na Markíze. Slovenská televízia vtedy nevyrábala nič, JOJ-ka ešte neexistovala. Začínali sme s reklamami, pretože vtedy to bol jediný produkt, na ktorom sa dalo vyžiť. Potom nastala zmena, z Eurotelu sa stal T-Mobile, zmenila sa reklamná agentúra, pre ktorú sme robili, a tým aj produkcia. Zrazu sme zostali bez práce, a to bol prvý impulz k tomu, aby sme začali s televíznou tvorbou. Najväčšie kriminálne prípady Slovenska boli pre nás odrazový mostík. Keby ten projekt nedopadol dobre, keby nezaujal, či už televíziu alebo divákov, možno by sme nič už nevyrobili a nedostali ďalší pokus. Najpodstatnejšie však bolo založenie spoločnosti, kvôli tomu, aby sme mohli ponúkať to, čo chceme robiť, vytvárať svoje predstavy. Televízna výroba sa totiž viac menej spustila až od Ordinácie v ružovej záhrade. V tom čase sme robili Mesto tieňov, ktoré bolo tiež úspešné. A tu sa dostávame k ďalšiemu princípu, ak je niečo úspešné, ľudia to začnú kopírovať. Na tomto princípe to začalo v televízii fungovať.

Vaša posledná kriminálka Za sklom sa však snaží trocha odlíšiť od sivého priemeru či už tematicky alebo štýlom. Výrazne tiež reflektuje spoločensko-politické dianie na Slovensku.

Áno, spolu s Trhlinou, ktorá ešte len príde na obrazovky, sú to seriály ktoré sa trocha vymykajú z radu a tiež svojím spôsobom budujú imidž a smer danej televízie. Som rád, že nám JOJ-ka dala priestor. Celý projekt vznikol z iniciatívy Rola Kubinu. Nakrútiť príbehy skutočných policajtov, ktorí bojovali proti organizovanému zločinu. To bol predobraz dvoch hlavných hrdinov.

Režisér Peter Bebjak a Jozef Karika počas...
Režisér Peter Bebjak a Jozef Karika počas nakrúcania filmu Trhlina. Autor: Stana Topoľská/TV JOJ

Čo môžu diváci očakávať od tretej série Za sklom? Bude to opäť spoločenská kritika opierajúca sa o reálne udalosti v krajine?

Bude. Osobne si myslím, že je totiž dobre, keď vznikne seriál, ktorý mapuje tieto veci.

V seriáli hrá rovnako ako vo vašom filme Čiara Tomáš Maštalír a dalo by sa povedať, že to bola prelomová spolupráca. Na obrazovkách bol známy skôr z komediálnych seriálov alebo hral skôr obyčajnejšie postavy. Tu si zahral pomerne vážnu úlohu.

Vnímam ho ako skvelého a inteligentného herca, ktorý naozaj premýšľa o danej postave. Snaží sa teda vždy postavu istým spôsobom dotvoriť. Zaujíma ho všetko okolo a páči sa mi aj, že má rád výzvy. Začali sme spolupracovať už pri seriáli Dr. Ludsky. Tomáš hrá aj vo Vianočnom želaní černokňažníka, hrá tiež v Trhline. Stal sa z neho taký náš „maskot“. Ale samozrejme v dobrom. Páči sa mi, ako nenásilne a prirodzene hrá. Dáva postavám naozaj život a cíti, čo kamera potrebuje. Je tiež veľký rozdiel sledovať ho na javisku a pred kamerou. A on si to uvedomuje a vie s tým narábať.

Ďalší herec, ktorý sa objavil v nejednom vašom filme, je aj Noël Czuczor. Je to vďaka akémusi tajomnu, ktoré z neho vyžaruje?

Noel je zase ten typ herca, ktorý ide úplne pod kožu danej postavy. Chce sa jej úplne zmocniť, prežiť ju. Aj teraz, keď s ním nakrúcam film Správa o úteku Wetzlera a Vrbu z koncentračného tábora, schudol kvôli postave 13 kíl. Keď sme boli v Osvienčime, stretával sa s ľuďmi, čo skutočne pobyt v tábore prežili. Je to Stanislavského typ herca, ktorý sa potrebuje čo najviac dotknúť toho miesta, času a jednotlivých postáv aby im uveril a vžil sa do nich. Patrí tiež k hercom, ktorí majú radi kameru, a vie ako pred ňou treba pôsobiť.

Ako ste už naznačili, váš film Správa sa odohráva počas druhej svetovej vojny. Prečo ste si zvolili túto tému?

Táto téma je dôležitá, pripomína čas, keď ľudstvo zlyhalo. Keď zlyhala Európa, politické špičky, intelektuáli. Keď ľudstvo dovolilo, aby skupina ľudí ovládla svet a vyvolala genocídu. Treba to pripomínať, pretože ľudia sú nepoučiteľní a často opakujú svoje chyby. Bol by som naozaj nerád, keby som sa dožil toho, že by sme zopakovali tú istú chybu.

V Osvienčime ste boli kvôli zberu materiálu k nakrúcaniu?

Áno, stretli sme sa tam s historikmi, s ľuďmi, ktorí nám vysvetlili, ako to tam fungovalo. Ďalej nás zaujímalo prostredie, štruktúra tábora. A tiež sme sa dozvedeli aj viacero podrobností a počuli viaceré príbehy a osudy jednotlivých väzňov. Z tých informácii sme potom čerpali, upravovali ich a prispôsobovali ich príbehu.

V akom štádiu je tento film?

V marci bude druhá fáza nakrúcania, venovaná úteku Wetzlera a Vrbu z tábora až do Žiliny, kde spísali svedectvo, ktoré sa potom rozšírilo.

Do tohto filmu ste tiež okrem Noëla Czuczora obsadili mladého Petra Ondrejičku, pre ktorého to bude prvá veľká filmová úloha. Prečo práve on? Ako ste sa k nemu dostali a čo vás na ňom zaujalo?

Vychádza to tak z príbehu. Vrba mal počas pobytu v tábore 19 rokov a Wetzler 24 rokov. Petra som si všimol na Novej scéne v jednom divadelnom predstavení a na základe toho som ho obsadil do seriálu Dr. Ludsky, kde hral malú postavu študenta a veľmi sa mi páčil jeho herecký prejav. Neskôr som sa dozvedel, že študuje na VŠMU, videl som ho v ďalších predstaveniach. Upútal ma najmä tým, že oproti Noëlovi je veľmi živelný človek. Úplne inak pracuje, ide z neho úplne iná energia. Spojenie týchto dvoch charakterov, ľudí – vážneho stoického Wetzlera a živelnejšieho, nespútaného Vrbu sa mi páčilo.

Je táto citlivosť na výber hercov podmienená aj tým, že vy sám ste vyštudovali herectvo?

Samozrejme. Pamätám si, ako som vnímal všetky pripomienky, čo som potreboval zmeniť, ale každý herec je úplne iný. Niekomu stačí povedať predstavu a rozumie vám, inému musíte viac vysvetľovať, čo treba urobiť. Potom to už je o akejsi mágii a psychológii medzi nami. O medziľudskom porozumení, pretože s tým hercom nenarábate, ale spolupracujete s ním.

Musí tam byť teda aj určitý priateľský vzťah?

Musí tam byť dôvera. Oni nám dávajú svoj talent na to, aby sme ho využili a vy ich nesmiete sklamať. Ak je výsledok, ktorý nakoniec uvidia, iný, než očakávali, je napríklad zlý, môžu vám prestať dôverovať. Keď máte ich dôveru, je jednoduchšie ich aj neskôr znova osloviť. A tiež čím viac vám dôverujú, tým viac zo seba vedia dať na pľaci.

Ste tiež pedagógom na VŠMU a vaším študentom bol aj režisér Michal Blaško (Atlantída, 2003), s ktorým ste už počas štúdia spolupracovali na niekoľkých seriáloch. Čo vás na ňom zaujalo a ako ho vnímate ako tvorcu?

Michal je veľmi talentovaný. Jeho najväčším prínosom je, aké témy vyhľadáva. Ako ich spracúva, aký má nadhľad. Akoby sa vymykal z nášho slovenského pomedzia. Myslím si, že má veľký potenciál stať sa veľmi dobrým európskym režisérom.

Aj vy sám ste zožali úspech v zahraničí. Film Čiara je váš najúspešnejší film nielen na Slovensku, ale aj vonku. Čo k tomu prispelo?

Niekedy vás prekvapí, ako sa veci vyvinú. Toto bol ten prípad. Ale v rámci Slovenska bolo viacero atribútov, ktoré do toho zasiahli. Hovorím tomu šťastné rozhodnutia. Myslím si, že ten film bol trocha iný než ostatné slovenské filmy v kinodistribúcii. Verím, že bolo zaujímavé to, že Čiara je zmesou viacerých žánrov, že tam boli známi slovenskí herci. To prvé, myslím, mohlo byť práve najzaujímavejšie pre zahraničie. Tiež určite zarezonovala vizuálna stránka, s Martinom Žiaranom sme si dávali veľmi záležať na tom, aby jednotlivé dejové línie boli vyrozprávané iným spôsobom, štýlom. Samozrejme, film mal aj dobré PR a marketing, vďaka čomu sa o ňom viac rozprávalo.

Tomáš Maštalír a Emília Vášáryová vo filme Čiara.
Tomáš Maštalír a Emília Vášáryová vo filme Čiara. Autor: Wandal Production

Martina Žiarana by sme už mohli označiť za vášho dvorného kameramana, čím je výnimočný?

Ide o súhrn viacerých vecí. Najviac na ňom obdivujem, že má skvelé kameramanské oko, teda vie vidieť vopred daný záber a vie tiež vytvoriť skvelú atmosféru. V neposlednom rade vie skvele pracovať so svetlom. A to najpodstatnejšie, vie byť aj dramaturgom. Snaží sa tak akoby dotvoriť kamerou príbeh. Hľadá spoločnú reč, názor, cestu. Vie ponúknuť nápad, ako čo spraviť a vie, čo môže byť pre daný príbeh prínosné, nové, zaujímavé. V neposlednom rade ho vnímam aj ako priateľa, čo má podľa mňa tiež zásluhu na tom, že tá spolupráca je taká silná.

Práva na váš seriál Spravodlivosť kúpila spoločnosť Bena Afflecka a Matta Damona. Čo to pre vás ako tvorcu znamená?

Je samozrejmé, že to poteší a ukáže vám, že spôsob, akým premýšľate, vie zaujať aj niekde inde ako len doma.

Musí to byť určite aj inšpirácia pre ďalších tvorcov, no vedie ma to k otázke, čo teda podľa vás chýba slovenskej kinematografii?

Neviem, či jej niečo chýba. Asi len ten veľký úspech. Myslím, že to je všetko správne rozbehnuté a potenciál tam určite je. Tiež by sa mohol dávať väčší priestor debutantom, teda ľuďom, ktorí skončia školu, aby nemuseli čakať štyri alebo päť rokov a nestratili sa za ten čas v celom tom mechanizme. Vie to byť demotivujúce, môžu stratiť ambície nakrútiť vlastný autorský film. Mali by preto čím skôr dostať príležitosť a mali by mať dostatočnú podporu od Audiovizuálneho fondu alebo iných inštitúcií. Práve táto mladá generácia totiž môže posunúť slovenský film vpred. A to práve vďaka ich názorom, postupom, tiež vďaka tomu, čo už odsledovali vo svete. Myslím si, že budúcnosť slovenského filmu je v dobrých rukách.

Ak by ste mali konkretizovať? Predsa len študentov máte aj vy pod palcom na škole.

Nechcel by som určite hovoriť jedno meno. Je to rôzne. Jasné, mohol by som povedať, že Michal Blaško, pretože mu verím, ale všetko je komplikované a úspech závisí od viacerých faktorov. Ide najmä o rozhodnutia daného režiséra, tiež či vyjde jeho projekt, či sa vyberie správnou cestou. To isté som si myslel napríklad pri Zuzane Mariánkovej. Čakal som, že sa bude snažiť vytvoriť na poli filmu niečo iné, výnimočné, pretože všetky jej filmy na škole sa mi veľmi páčili a videl som v nich istú odlišnosť. Zakotvila však v televíznej tvorbe a vybrala si inú cestu. Stále však verím, že ešte nakrúti film a bude dobrý. Na VŠMU je naozaj veľmi veľa talentovaných ľudí, je to len o tom, aby dostali príležitosť, ako aj o témach, akým sa budú venovať.

Teodor Kuhn, tiež absolvent VŠMU, nakrútil film Ostrým nožom, ktorý príde do kín vo februári. Čo od neho čakáte?

Verím, že to bude dobrý film, no v prvom rade ma zaujalo, že pôjde o istú spoločenskú kritiku, reflexiu danej doby s presahom do súčasnosti. Je dobré, keď vznikajú filmy snažiace sa nastaviť zrkadlo spoločnosti a ukazujú, čo tu nefunguje.

Sú vám teda práve takéto typy filmov príbuznejšie než tá čisto zábavná, pohodlnejšia línia?

Nech sa nakrúcajú aj také. Treba aj filmy tohto, povedzme, ľahšieho žánru, ktorým ide v prvom rade o to prilákať ľudí do kina, ako napríklad film Všetko alebo nič. Vďaka nemu tiež padli isté rekordy v návštevnosti. Tristotisíc divákov je obrovské číslo. Musia však vznikať aj artovejšie ladené filmy, ako napríklad Špina, ktorý rozpráva vážnu a ťažkú tému. Ten videlo 60-tisíc divákov, čo je tiež na tento typ filmu úspech. Som za to, aby bola zmes aj jedného, aj druhého – teda aj kritické aj zábavné filmy.

Vy sám sa snažíte vo svojich filmoch akoby búrať nejakú pomyselnú hranicu medzi komerčným a artovým filmom. Čo si myslíte o tomto delení?

Nerád by som to kategorizoval. Snažím sa vyberať si témy, ktoré majú potenciál osloviť širšie publikum, ale podať ich trocha iným, nie takým konvenčným spôsobom. Dalo by sa to samozrejme spracovať aj tak, ale je to už vec vkusu, keďže mne sa páči tá zložitejšia rovina, v ktorej hľadám nové spôsoby, ako to podať divákovi.

Čo môžu diváci čakať od Trhliny, ktorá už zhruba o mesiac príde do slovenských kín?

Trhlina vznikla najskôr ako televízny projekt – trojdielna miniséria. Spravili sme však zostrih – kinoverziu, najmä vďaka tomu, že predsa len na plátne je všetko intenzívnejšie, majestátnejšie. Išlo teda o to, ponúknuť divákom väčší, silnejší zážitok.

V roku 2019 tiež plánujete nakrúcať ďalší seriál s názvom Slovania. Ako ste sa k nemu dostali a v akom je štádiu?

Producentsky seriál robí Wanda Adámik Hricová, ktorá produkovala aj Čiaru a vďaka tejto spolupráci ma oslovila, či by som šiel do tohto projektu. Pôvodný projekt napísali manželia Kolejákovci a napísali ho pre televíziu JOJ. Vzhľadom na to, že je tento projekt finančne veľmi náročný, televízia nebola schopná samostatne ho dať dokopy. Wanda sa toho však chopila, oslovila aj ľudí zo zahraničia a získala na to peniaze. Tak sa rozbehol celý kolotoč a projekt ožil. Teraz prebiehajú prípravy, chodíme na Ukrajinu, tam by sa to malo nakrúcať. Mali by tam byť teda aj slovenskí, aj ukrajinskí herci a uvidíme, či sa nám podarí ešte ďalšia koprodukcia. Nakrúcať by sa malo začať v máji budúceho roka. Plánovaných je zatiaľ 12 častí. Ak to bude mať úspech, nie je vylúčené aj ďalšie pokračovanie.

Kto konkrétne vás ako tvorcu najviac ovplyvnil?

V rámci slovenských tvorcov je to určite Juraj Jakubisko a celá jeho raná hraná tvorba. Ďalej Dušan Hanák a jeho Ružové sny či Obrazy starého sveta. Páčila sa mi na ňom tá citlivá humanistická rovina. Na druhej strane ma bavila aj extravagantná tvorba Ela Havettu. Nemožno nespomenúť Juraja Herza a jeho Spaľovača mŕtvol. On tiež rád prechádzal rôznymi žánrami. Čo sa týka zahraničnej tvorby, milujem filmy Stanleyho Kubricka. Aj uňho sa mi páčilo najmä to, že každý jeho film je iný, žánrovo rozmanitý a pritom dokonalý. To bol pre mňa pán filmár.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Bebjak #Za sklom #film Čiara #Vianočné želanie #miniséria Trhlina
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku