Olmo Omerzu: Pri nehercoch je dôležitá otvorenosť a dôvera

, 14.01.2019 12:00
Olmo Omerzu
Slovinský režisér Olmo Omerzu. Autor:

Jeho roadmovie s názvom Všetko bude, v ktorej sa štrnásťročný Mára a jeho kamarát dvanásťročný Heduš v ukradnutom aute vydávajú na cestu za slobodou, sa uchádzala vďaka Českej filmovej a televíznej akadémii o nomináciu na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Absolvent FAMU, slovinský režisér Olmo Omerzu, za tento film tiež získal Cenu za réžiu na festivale v Karlových Varoch a porozprával o jeho nakrúcaní, práci s hercami a nehercami či o výbere tém do filmov pre Pravdu.

Prevažná väčšina vašich filmov sa venuje témam ako problém komunikácie, odcudzenie, pretvárka, konflikt medzi rodičmi a deťmi. Váš najnovší film Všetko bude nie je výnimkou. Snažili ste sa o istú generačnú výpoveď?

Nevnímam to príliš ako generačný film, v zmysle, že by sa príbeh vyložene týkal práve mojej generácie. Podľa mňa tento film nemá nejakú jasnú cieľovú skupinu, myslím, že sa s tým príbehom dokáže stotožniť hocikto a nájsť v hlavnej postave, ktorou je Mára, časť seba. Ten film sa skôr týka istých univerzálnych otázok.

Prevažná väčšina vašich postáv sú outsideri, sú nimi aj Mára a Heduš. Boli ste aj vy outsiderom? Sú vo vašich filmoch isté autobiografic­ké prvky?

Ak áno, nie je to úplne vedome. Popravde sa nesnažím hľadať v postavách moje alter ego. K tej látke, ktorú spracúvam, sa skôr snažím nájsť istý osobitý prístup. Tiež hľadám dôvod, prečo do nejakého filmu investovať dva alebo tri roky svojho času, je to totiž vždy dlhodobá záležitosť. Odpoveď je veľmi dôležitá, pretože v opačnom prípade môže režisér stratiť to napojenie na látku počas procesu, čo sa na tom filme, samozrejme, odrazí. Nemusí dopadnúť dobre. Nemyslím však, že moje filmy sú autobiografické. Totiž na FAMU bol a je veľký dôraz na autorský film, a vďaka tomu som sa snažil prísť na to, čo to vlastne znamená, keď je film autorský. Veľa ľuďom okamžite napadne, že to musí byť autobiografický film, no u mňa je to skôr o hľadaní vzťahu k danej látke.

Vo vašich filmoch jasne cítiť, že sú autorské, pristupujete k látke aj protagonistom vždy veľmi citlivo a máte vytvorený svojský, špecifický štýl. Odkiaľ ste čerpali všetky motívy a prístupy? Kto bol v tomto smere vaším mentorom?

Tie motívy sú vždy súčasťou mňa, snažím sa vytvárať svoj vlastný filmový svet, pričom ten svet môže byť vytvorený rôznymi spôsobmi, a mňa baví ho skladať z motívov, ktoré sa občas opakujú, no zároveň vyvíjajú. Ja som vždy cítil, v čom som akoby doma a čo mi je blízke a, naopak, to, v čom si nie som až taký istý. Napríklad na škole som sa nikdy nesnažil hľadať a pozorovať režisérov, čo to majú podobne ako ja, ale práve naopak, tých, čo majú niečo, čo mne chýba. Napríklad ma veľmi zaujali filmy Věry Chytilovej. A síce v tom období na FAMU som inklinoval k inému typu filmu, fascinovalo ma napríklad ako pracovala s hercami či to, aká bola priama a aké látky si vyberala. Fascinovala ma jej snaha byť ofenzívna v snahe presvedčiť diváka o niečom, čím si je ona stopercentne istá. Na škole som si zo začiatku myslel, že toto nedokážem, že nie som práve ten typ, ktorý dokáže podobným spôsobom pracovať s hercami, že sa neviem príliš predvádzať, keďže som skôr introvert. Postupom času som však tento blok prekonal a tí herci so mnou radi pracujú a dnes sa už viac-menej považujem za akéhosi hereckého režiséra, teda toho, čo dáva na herectvo väčší dôraz. Veľa vecí mením počas procesu nakrúcania, občas máme až divadelný proces hereckých skúšok, veľa tiež improvizujeme a diskutujeme o danej látke.

Bolo to rovnako aj pri filme Všetko bude?

Film Všetko bude je trocha iný než predošlé, pretože som nepísal scenár. Písal ho Petr Pýcha, a ja som si uvedomil, že ak chcem ten film natočiť podľa mojich predstáv, budem musieť nechať veľký priestor hlavným dvom mladým hercom, Tomášovi Mrvíkovi a Janovi Františkovi Uherovi. Snažil som sa im teda nechať pocit slobody, v konečnom dôsledku ten film sám je o slobode. Chcel som, aby sa vo filme čo najviac prejavili. Pre mňa je ten film o období, keď človek ešte nemá napríklad predsudky, má dostatok voľnosti, ale je to obdobie, ktoré sa veľmi rýchlo pominie. Obaja sa totiž vrátia do spoločnosti, ktorá nie je otvorená voči povedzme ich outsiderstvu a podobne.

V čom vás scenár Petra Pýchu zaujal a aký bol hlavný rozdiel oproti filmom, kde ste boli autorom či spoluautorom scenára?

Ja rád režírujem dialógy, pretože rád pracujem s hercami, ale že by som si tie dialógy písal doma od slova doslova, tak ako majú znieť vo filme, to nie. Moja scenáristická práca sa vyvíja počas tvorenia príbehu a scenáre píšem skôr literárne. Na predošlej snímke Rodinný film som písal scenár so srbským dramatikom žijúcim v Slovinsku Nebojšom Pop-Tasićom. U Petra Pýchu bol mierny problém to, že som zrazu získal text niekoho, kto je veľmi suverénny v písaní dialógov. Všetko to navyše bolo veľmi živé a odpozorované zo života mladých, keďže on pracuje ako učiteľ na gymnáziu. Nastal však ešte ďalší problém, že zrazu nebolo jasné, či tie dialógy dvaja hlavní neherci dokonale zvládnu. Nevedel som, ako k tomu pristúpiť, či s nimi budeme skúšať, pokým sa to nenaučia, alebo budeme musieť improvizovať.

A ako to nakoniec dopadlo?

Dopadlo to tak, že zhruba po dvoch mesiacoch sa priblížili niečomu, čo si myslím, už bolo ako-tak presvedčivé. Potom som sa rozhodol, že budeme nakrúcať podľa scenára, zároveň improvizovať, a v strižni to poskladáme dokopy. Vzniklo tak viac verzií jednej scény a z nich vznikol mix. Vďaka tomu sa zachoval Petrov jazyk v tých najlepších, najzásadnejších a najzapamätateľnej­ších scénach a zároveň sa tam objavili nespútané živočíšne momenty, ktoré vznikali už spontánne počas nakrúcania.

Váš film na niekoho môže pre isté scény pôsobiť kontroverzne či provokatívne, keďže Mrvík s Uherom sú dospievajúci, neplnoletí chlapci. Ako sa vám poradilo docieliť, že film je taký autentický? Predpokladám, že ste museli viesť rozsiahle diskusie aj s ich rodičmi a vysvetľovať svoj režijný zámer.

Naučil som sa, že najlepšie je vždy vyložiť karty na stôl, teda nič neskrývať. Keď sme vybrali týchto dvoch hercov, rozprávali sme sa aj s ich rodičmi. Keď sme im čítali scenár, bavil som sa s nimi na rovinu, ako si ten film predstavujem, ako sa to bude natáčať, riešili sme aj, čo znamenajú konkrétne scény. Tiež ako to vo filme bude vyzerať, ak ide o niečo citlivejšie, čoho by sa človek mohol zľaknúť a podobne. Myslím, že takáto cesta je jediná, ak sa chce človek neskôr vyhnúť zbytočným konfliktom. Keď má náhodou od začiatku s týmto niekto problém, že to neprekoná, nie je dôvod ho do toho tlačiť, pretože sa to aj tak na filme odrazí. Tak by sme hneď na začiatku museli hercov preobsadiť. Zvlášť ak ide o nehercov či deti, je to tiež o istej otvorenosti a úprimnosti. Medzi nami sa napríklad vytvorilo isté kamarátstvo. Musí tam byť tiež vybudovaná dôvera. Keď ste vraveli, že to pôsobilo dôveryhodne a autenticky, je to len odrazom toho všetkého. Je tam teda istý základ a vďaka nemu pracujeme s reálnymi emóciami, nie je to technické hranie.

Eliška Křenková, ktorá si vo filme Všetko bude zahrala stopárku, a Martin Pechlát, ktorý zase vo filme stvárnil policajta, sú už vašimi dvornými hercami. V čom vás zaujali, že ich obsadzujete do každého filmu?

Obaja sú pre mňa nesmierne talentovaní herci. Cítim, že táto profesia ich baví, napĺňa a nesnažia sa pri danom filme nikdy uľahčiť si cestu, čo je pre mňa veľmi dôležité. Vždy tiež vidia zmysel toho zdĺhavého procesu na filme. Fascinuje ma tiež, že nemajú strach ukázať sa v hocijakej rovine, sú schopní ísť do čohokoľvek. Napríklad Eliška mi vo filme Všetko bude sama navrhla, že môže mať na ústach opar. Zdalo sa mi to zaujímavé, že nemá problém zhodiť svoju krásu na úkor danej postavy.

Aký bude váš ďalší film?

Nebude to o dospievaní (smiech). Zatiaľ sa film volá Admin, ale o príbehu nechcem ešte príliš veľa hovoriť. Získali sme na tento film financie a riešime ešte koprodukčné záležitosti. Myslím, že s natáčaním sa začne až o rok, ale prípravy budú už na jeseň.

Slovinský režisér žijúci v Česku, Olmo Omerzu, sa narodil 24. novembra 1984 v Ľubľane. Vyštudoval pražskú FAMU, kde zaujal filmami Láska (2006) či Druhé dejstvo (2008). O štyri roky neskôr nakrútil podľa predlohy Bruna Hájeka svoj debut, film Príliš mladá noc. Jeho ďalšia snímka Rodinný film (2015) mu vyniesla dve Ceny českej filmovej kritiky, tri nominácie na Českého leva či Cenu za umelecký prínos na festivale v Tokiu. Za svoj najnovší film Všetko bude získal tiež Cenu za réžiu na festivale v Karlových Varoch.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #rozhovor #Olmo Omerzu #Všechno bude
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku