„Je veľké zjednodušenie, keď sa násilie vykresľuje iba v podobe diabla. Ono predsa môže byť aj veľmi žoviálne, ľudské, susedské, a pritom rovnako zlé,“ citoval režiséra Jána Kadára festival v Karlových Varoch, keď pred dvomi rokmi uvádzal reštaurovanú verziu Obchodu na korze (1965). „Základ všetkého násilia tvoria vždy neškodní, dobrí, voči násiliu pasívni ľudia. Títo ľudia možno aj neskôr zo svojej pasivity vyjdú, ale to už býva neskoro. Toto platí všade. Bez týchto dobrých ľudí ako nositeľov násilníckej ideológie by nebolo násilia. Tu nič nepomôže vyhovárať sa na zlých nacistov alebo na kohokoľvek. A práve tak nemožno tvrdiť, že je to preč, že sa to už nikdy nemôže vrátiť. Môže, pokiaľ budú takí ľudia,“ hovoril zase Kadár v roku 1965 v časopise Film a doba.
Aj hrdina Obchodu na korze, stolár Tóno Brtko (Jozef Kroner) je dobrý a slušný človek. Pod nátlakom svojej chamtivej ženy a švagra – veliteľa miestnych gardistov (František Zvarík) – však prijme arizačný dekrét na obchod staručkej nahluchlej židovskej vdovy Lautmannovej (Ida Kamińska). Hoci sa neskôr spriatelia, tragédii nezabráni. „Tóno Brtko (…) by sa musel ocitnúť na každom nezaujatom povojnovom historickom zozname arizátorov profitujúcich z vojnových zločinov. V skutočnosti je rovnakou obeťou ako vdova Lautmannová, ktorej obchod s ,krajkami, stuhami a gombíkmi' arizoval',“ napísal vlani pre Pravdu pri príležitosti Kadárovej storočnice filmový historik Václav Macek, autor Kadárovej monografie.
Tóno Brtko? Tlstý a s holou hlavou
Prvý ohlas šéfa Československého štátneho filmu Aloisa Poledňáka na predlohu Obchodu na korze (1965) nebol nadšený. „Keď si prečítal manželov text, položil si otázku, že kto mohol napísať takú somarinu. Nepochybujem, že so mnou súhlasia mnohí ľudia, že Obchod na korze sa zapísal do dejín kinematografie ako jeden z najlepších filmov,“ povedala v roku 2014 v rozhovore pre Pravdu vdova po autorovi predlohy a spoluscenáristovi snímky Ladislavovi Grosmanovi. „Kto si myslí, že z tohoto môže byť film?“ cituje zase Václav Macek v Kadárovej monografii poznámku, s ktorou sa scenár odoslaný na schválenie vrátil.
Dôležité je, že hoci bol Poledňák skeptický, vzniku filmu nebránil. „Po tom, čo sa film nakrúti, môže vzniknúť kontroverzia, ale máme slobodu ho spraviť,“ hovoril neskôr po zisku Oscara v roku 1966 pre agentúru AP Ján Kadár. „Je to vďaka novej kultúrnej atmosfére, ktorá sa začala asi pred štyrmi rokmi. Odvtedy vyšlo zo školy 20 nových talentovaných režisérov a robia nesmierne zaujímavé veci,“ komentoval silný nástup československej novej vlny s tým, že Československo bolo známe prvotriednymi animovanými a bábkovými filmami, ale až uvoľnenie atmosféry v 60. rokoch prinieslo možnosť dobehnúť to aj v ďalšej filmovej tvorbe.
Na začiatku oscarového filmu bola poviedka Pasca dovtedy neznámeho autora Grosmana. Režisérskej dvojici Ján Kadár a Elmar Klos ju odporučil Arnošt Lustig. Kým Klos v nej videl predlohu na krátky film, Kadár vycítil jej potenciál. Líšila sa aj ich predstava o hereckom obsadení, na ktorom film do veľkej miery stojí. Ako uvádza Václav Macek, Elmar Klos videl Tóna Brtka ako malého, tlstého a holohlavého muža s modrými očami. Ján Kadár zase presadzoval Jozefa Kronera. Klos voči Kronerovi namietal: „Ján, si blázon, veď Kroner má rovnaký nos ako Kamińska.“ „A komu to vadí?“ mal mu odvetiť Kadár.
Nebáli sa humoru
Snímka, ktorá sa o čosi neskôr stala prvým filmom spoza železnej opony, ktorý získal Oscara, sa najskôr doma nestretla s nadšením. „Film nemal v Prahe zo začiatku úspech. Pamätám si, ako jeden režisér na ceste z premiatačky pre filmárov v paláci Adria ukázal palcom dole. Šéf slovenských komunistov (v tom čase Alexander Dubček – pozn. red.) napísal list prezídentovi Antonínovi Novotnému, že film je urážkou slovenského národa, jeho povstania. (Ten list som čítal.),“ cituje z knihy Arnošta Lustiga 3 × 18 (portréty a postřehy) vo svojej diplomovej práci Tvorba Ladislava Grosmana v česko-slovenskom kontexte Sandra Klenová z Ústavu českej literatúry a knihovníctva Masarykovej univerzity v Brne. „Slováci sa radi videli ako obete nacizmu a bojovníci proti nemu (SNP), nie ako jeho aktívni či pasívni podporovatelia,“ zhrnul v texte o Ladislavovi Grosmanovi v Pravde v roku 2015 literárny vedec Radoslav Passia.
Pre Jána Kadára to zároveň bola téma veľmi osobná. Počas vojny strávil štyri roky najskôr v pracovnom tábore v Galante a potom vo Váci a pred smrťou v koncentračnom tábore ho zachránil útek. Jeho rodičia ani sestra so svojimi deťmi také šťastie nemali. Napriek tomu sa nebál bolestnú tému kombinovať s humorom. „Grosman bol geniálny tým, že o holokauste rozprával humorne, ja som to len u neho objavil a zrealizoval,“ cituje Kadára Macek.
Kým sa film dostal do československej distribúcie, mal premiéru v máji 1965 v Cannes, odkiaľ si Jozef Kroner a Ida Kamińska odniesli zvláštne uznanie za svoje herecké výkony. O rok neskôr sa Československo tešilo zo svojho prvého Oscara. „Obchod na korze patrí k najvýraznejším dielam slovenskej kinematografie, aj keď ho vyrobili na Barrandove. V tomto sa podobá všetkým česko-slovenským dielam z Československej republiky, s tým rozdielom, že vďaka Jánovi Kadárovi ide o slovensko-české dielo a nie český film so slovenskými dialógmi,“ poznamenáva v Dejinách slovenskej kinematografie Václav Macek. Rok po oscarovom úspechu bola navyše za Obchod na korze v kategórii herečiek v hlavnej úlohe na Oscara nominovaná aj Ida Kamińska, sošku jej však vyfúkla Elizabeth Taylorová za výkon v dráme Kto sa bojí Virginie Woolfovej.
Nesúperili, ale sa dopĺňali
Kadár s Klosom nakrútili spolu osem celovečerných filmov, medzi nimi Hudbu z Marsu (1955), Tři přání (1958), Smrt si říká Engelchen (1963) či Obžalovaného (1964). Obchod na korze bol ich siedmou spoluprácou, naposledy sa za kamerou stretli pri Touhe zvanej Anada (1969). Kadár potom emigroval do USA, Grosman zostal v Izraeli a film, ktorý Československu v americkej distribúcii zarobil viac ako tri milióny dolárov, skončil v trezore.
Svet filmu nepozná veľa režisérskych dvojíc, akými boli Kadár a Klos. Vyplýva to už zo samotnej podstaty práce režiséra. Jedným z kľúčov k úspechu ich spolupráce bolo poznanie, že nie je nutné, aby obaja robili to isté, a tak si úlohy podelili. O tom, čo presne kto z nich robil a aký je ich tvorivý prínos, sa vedú polemiky. Historik Pavel Taussig tvrdí, že Klos okrem iného na pľaci „pískal auty“ a chladil impulzívneho Kadára. Podľa Václava Maceka bol vo dvojici režisérom Kadár, a hoci Klos bol prítomný vo viacerých etapách tvorby diela, bol skôr dramaturgom, dnešným slovníkom kreatívnym producentom. „Kadár mal na starosti prácu s hercami a kamerou, zatiaľ čo Klos sa staral o výtvarnú, hudobnú, strihovú, technickú a organizačnú stránku filmovania,“ uvádza portál Filmovyprehled.cz s tým, že v slovenskom prostredí sú Klosove zásluhy znižované. Spory prenechajme historikom. Z výsledku spolupráce Kadára a Klosa je zrejmé, že medzi sebou nesúperili, ale skôr sa dopĺňali a zanechali po sebe niekoľko výnimočných filmov.
