Na Alberta Marenčina spomínajú Jakubisko, Grečner aj Kocúriková

10.03.2019 18:37
Albert Marenčin
Albert Marenčin na snímke z mladosti. Autor:

Na Alberta Marenčina spomínajú režiséri Juraj Jakubisko a Eduard Grečner, herečka Zuzana Kocúriková aj filmový historik Václav Macek.

Juraj Jakubisko, režisér

Albertovi za veľa vďačím. Pamätám si, ako presadil môj debut Kristove roky do výroby. Ušetril mi tým veľa času, pretože som sa dostal k réžii bez toho, aby som musel niekomu robiť najskôr asistenta. Myslím, že sme mali dosť podobné estetické myslenie, páčili sa mi aj jeho patafyzické básne. Veľmi rád sa pohyboval v mne príbuznom svete, teda na hranici medzi realitou a fantáziou. Škoda, že sme nemohli spolupracovať dlhšie. Rád naňho spomínam, a teraz keď už píšem aj knihy, sa o ňom často zmieňujem. Veľa mojich priateľov aj tu v Čechách bohužiaľ už zomrelo, takže som vďačný, že o ňom môžem vôbec takto rozprávať. A pokiaľ tu budem ja, bude žiť v mojej mysli. No myslím si, že tých ľudí, ktorým pomohol a ktorí ho mali radi, je veľmi veľa a sú aj mladší odo mňa. Prajem mu teda, aby v šťastí žil nielen tam hore, ale stále aj tu dole.

Eduard Grečner, režisér

Som mu za všetko nesmierne vďačný, už od chvíle, kedy som prišiel z Prahy na Slovensko a začal nakrúcať. Zoznámil som sa s ním práve prostredníctvom filmu a bol pre mňa takým otvoreným oknom do sveta. Bol neuveriteľne rozhľadený, študoval vo Francúzsku, miloval francúzsku literatúru a kultúru rovnako ako ja. Preto som sa s ním stretával aj dvakrát týždenne. Keď mal 80 rokov, napísal som mu, že keď som k nemu chodieval, bolo to pre mňa ako dokončovanie univerzity. Toľko som sa od neho naučil. Bol veľký a vzdelaný človek, ktorý sa zaslúžil hlavne o to, že slovenský film prestal byť akousi divadelnou kulisou. Práve vďaka nemu šlo v 60. rokoch zrazu o ozajstnú kinematografiu. Taktiež prispel veľmi tým, že preložil knihu Mysliaci stroj od francúzskeho režiséra a kritika Jeana Epsteina. Práve Epstein analyzoval kinematografiu ako samostatné umenie nezávisle od divadla či literatúry.

Marenčin preložil aj veľké množstvo francúzskej poézie, dokonca vlastnil knihu s osobným venovaním od Jeana Cocteaua, s ktorým udržiaval kontakt. Bolo to vtedy niečo až neuveriteľné. Z jeho pracovne som tak čerpal svetovú kultúru a objavil mnoho skvelých diel. Bolo to pre mňa cenné a výnimočné, pretože v tej dobe sa dalo rozprávať jedine tak o sovietskej či politickej literatúre. Jeho pracovňa bola pre mňa preto akýmsi ostrovom umenia. Mladým filmárom vytvoril voľnú cestu a s plnou dôverou ich nechal tvoriť. Tiež na Slovensko dotiahol významných ľudí zo zahraničia. Napríklad francúzskeho filmára Alaina Robbe-Grilleta, ktorý tu nakrútil film Muž, ktorý luže. Aj vďaka tomu Marenčin vtiahol slovenskú kinematografiu do európskeho povedomia. Je mi veľmi ľúto, že odišiel. Zanechal po sebe hlbokú stopu v slovenskej kinematografii a môžem s presnosťou povedať, že nebyť Alberta Marenčina, tak by nebol moderný slovenský film 60. rokov.

Václav Macek, filmový historik

To, že vedel napojiť slovenský film na francúzsku a európsku kultúru, bolo úplne kľúčové. My sme vždy potrebovali v tejto sfére ľudí, ktorí neboli iba pro domo, teda netvorili len pre vlastné, vnútorné potreby, ale vedeli viesť dialóg aj s okolitým svetom. Albert Marenčin bol v tomto absolútne nenahraditeľný, pre film stopercentne. Bol pár rokov v Paríži, no odniesol si odtiaľ kontakty a väzby na rôzne osobnosti. Výrazne zmenil slovenský film šesťdesiatych rokov, pritiahol do filmu napríklad Dominika Tatarku, Alaina Robbe-Grilleta či iné autority z oblasti literatúry. To bolo veľmi výnimočné a nikto iný to nedokázal. Podobne to s ním bolo aj v oblasti výtvarného umenia, i keď tam bolo, myslím si, jemu podobných osobností viac než práve v oblasti filmu. Každopádne jeho najväčším prínosom bolo, že ukázal, že na Slovensku existujú osobnosti, ktoré dokážu viesť rovnocenný dialóg s európskou kultúrou. Nebyť neho, myslím, že by sme vo filmovom vývoji určite veľa rokov stratili.

Zuzana Kocúriková, herečka

V čase, keď som začínala s herectvom, ešte ako stredoškoláčka, bol dramaturgom na Kolibe. Mojim druhým filmom, kde som hrala bol Muž, ktorý luže. Bola to slovensko-francúzska koprodukcia a mojím kolegom bola veľká herecká hviezda, Francúz Jean-Louis Trintignant. Albert Marenčin bol dramaturgom tohto filmu a tiež spoluautorom projektu. Mne ako mladej dievčine tým filmom otvoril dvere do sveta západného filmu a bolo to úžasné. Vedel skvele rozprávať, vedel, ako nadviazať kontakt, mal veľmi priateľský vzťah s celým francúzsko-belgickým štábom. Bol to pre mňa skutočne veľký zážitok. Potom som sa s ním viackrát stretla. On mal podobne ako ja veľmi rád aj výtvarné umenie, tak sme sa často stretávali na rôznych výstavách a vernisážach. Nesmierne som si ho vážila, ako veľmi vzdelaného a inteligentného muža. Bola pre mňa vždy veľká česť, keď som s ním mohla stráviť nejakú chvíľu v debate.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #úmrtie #juraj jakubisko #umenie #spomienka #Albert Marenčin #Eduard Grečner
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku