Juraj Jakubisko, režisér
Albertovi za veľa vďačím. Pamätám si, ako presadil môj debut Kristove roky do výroby. Ušetril mi tým veľa času, pretože som sa dostal k réžii bez toho, aby som musel niekomu robiť najskôr asistenta. Myslím, že sme mali dosť podobné estetické myslenie, páčili sa mi aj jeho patafyzické básne. Veľmi rád sa pohyboval v mne príbuznom svete, teda na hranici medzi realitou a fantáziou. Škoda, že sme nemohli spolupracovať dlhšie. Rád naňho spomínam, a teraz keď už píšem aj knihy, sa o ňom často zmieňujem. Veľa mojich priateľov aj tu v Čechách bohužiaľ už zomrelo, takže som vďačný, že o ňom môžem vôbec takto rozprávať. A pokiaľ tu budem ja, bude žiť v mojej mysli. No myslím si, že tých ľudí, ktorým pomohol a ktorí ho mali radi, je veľmi veľa a sú aj mladší odo mňa. Prajem mu teda, aby v šťastí žil nielen tam hore, ale stále aj tu dole.
Eduard Grečner, režisér
Som mu za všetko nesmierne vďačný, už od chvíle, kedy som prišiel z Prahy na Slovensko a začal nakrúcať. Zoznámil som sa s ním práve prostredníctvom filmu a bol pre mňa takým otvoreným oknom do sveta. Bol neuveriteľne rozhľadený, študoval vo Francúzsku, miloval francúzsku literatúru a kultúru rovnako ako ja. Preto som sa s ním stretával aj dvakrát týždenne. Keď mal 80 rokov, napísal som mu, že keď som k nemu chodieval, bolo to pre mňa ako dokončovanie univerzity. Toľko som sa od neho naučil. Bol veľký a vzdelaný človek, ktorý sa zaslúžil hlavne o to, že slovenský film prestal byť akousi divadelnou kulisou. Práve vďaka nemu šlo v 60. rokoch zrazu o ozajstnú kinematografiu. Taktiež prispel veľmi tým, že preložil knihu Mysliaci stroj od francúzskeho režiséra a kritika Jeana Epsteina. Práve Epstein analyzoval kinematografiu ako samostatné umenie nezávisle od divadla či literatúry.
Marenčin preložil aj veľké množstvo francúzskej poézie, dokonca vlastnil knihu s osobným venovaním od Jeana Cocteaua, s ktorým udržiaval kontakt. Bolo to vtedy niečo až neuveriteľné. Z jeho pracovne som tak čerpal svetovú kultúru a objavil mnoho skvelých diel. Bolo to pre mňa cenné a výnimočné, pretože v tej dobe sa dalo rozprávať jedine tak o sovietskej či politickej literatúre. Jeho pracovňa bola pre mňa preto akýmsi ostrovom umenia. Mladým filmárom vytvoril voľnú cestu a s plnou dôverou ich nechal tvoriť. Tiež na Slovensko dotiahol významných ľudí zo zahraničia. Napríklad francúzskeho filmára Alaina Robbe-Grilleta, ktorý tu nakrútil film Muž, ktorý luže. Aj vďaka tomu Marenčin vtiahol slovenskú kinematografiu do európskeho povedomia. Je mi veľmi ľúto, že odišiel. Zanechal po sebe hlbokú stopu v slovenskej kinematografii a môžem s presnosťou povedať, že nebyť Alberta Marenčina, tak by nebol moderný slovenský film 60. rokov.
Václav Macek, filmový historik
To, že vedel napojiť slovenský film na francúzsku a európsku kultúru, bolo úplne kľúčové. My sme vždy potrebovali v tejto sfére ľudí, ktorí neboli iba pro domo, teda netvorili len pre vlastné, vnútorné potreby, ale vedeli viesť dialóg aj s okolitým svetom. Albert Marenčin bol v tomto absolútne nenahraditeľný, pre film stopercentne. Bol pár rokov v Paríži, no odniesol si odtiaľ kontakty a väzby na rôzne osobnosti. Výrazne zmenil slovenský film šesťdesiatych rokov, pritiahol do filmu napríklad Dominika Tatarku, Alaina Robbe-Grilleta či iné autority z oblasti literatúry. To bolo veľmi výnimočné a nikto iný to nedokázal. Podobne to s ním bolo aj v oblasti výtvarného umenia, i keď tam bolo, myslím si, jemu podobných osobností viac než práve v oblasti filmu. Každopádne jeho najväčším prínosom bolo, že ukázal, že na Slovensku existujú osobnosti, ktoré dokážu viesť rovnocenný dialóg s európskou kultúrou. Nebyť neho, myslím, že by sme vo filmovom vývoji určite veľa rokov stratili.
Zuzana Kocúriková, herečka
V čase, keď som začínala s herectvom, ešte ako stredoškoláčka, bol dramaturgom na Kolibe. Mojim druhým filmom, kde som hrala bol Muž, ktorý luže. Bola to slovensko-francúzska koprodukcia a mojím kolegom bola veľká herecká hviezda, Francúz Jean-Louis Trintignant. Albert Marenčin bol dramaturgom tohto filmu a tiež spoluautorom projektu. Mne ako mladej dievčine tým filmom otvoril dvere do sveta západného filmu a bolo to úžasné. Vedel skvele rozprávať, vedel, ako nadviazať kontakt, mal veľmi priateľský vzťah s celým francúzsko-belgickým štábom. Bol to pre mňa skutočne veľký zážitok. Potom som sa s ním viackrát stretla. On mal podobne ako ja veľmi rád aj výtvarné umenie, tak sme sa často stretávali na rôznych výstavách a vernisážach. Nesmierne som si ho vážila, ako veľmi vzdelaného a inteligentného muža. Bola pre mňa vždy veľká česť, keď som s ním mohla stráviť nejakú chvíľu v debate.
