Roman Luknár: Som farba na palete

21.03.2019 09:00

Roman Luknár hrá v najnovších filmoch skutočných ľudí. V Tomanovi je Janom Masarykom a v slovenskom filme Ostrým nožom hrá postavu inšpirovanú otcom zavraždeného študenta Daniela Tupého. Oboch zahral civilne, pravdivo a presvedčivo. Tvrdí, že je len materiálom v rukách režiséra, ale - je to dobrý materiál.

Miesto, kde sa odohrala vražda Daniela Tupého, pôsobí cez deň prívetivo. Pôsobilo to na vás, keď vám úlohu ponúkli?

Chodil som na strojnícku priemyslovku na opačnom brehu Dunaja, takže nábrežie som mal často na očiach. Chodil som tam ako dieťa aj do lunaparku. Je mi to miesto blízke. Keď za mnou prišiel režisér Teodor Kuhn a povedal, že prípad je dodnes nedoriešený, mal som pocit, že by som sa mal vyjadriť. Film som ale robil najmä kvôli Danielovým rodičom. Ani si neviem predstaviť, že by sa mi niečo také ako rodičovi stalo. Keď sa tragédia udiala, nebol som na Slovensku, ale už tu zasa desať rokov žijem a týka sa ma to.

Herec Roman Luknár.
Herec Roman Luknár. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Vychovali ste dvoch synov, iste ste si vedeli predstaviť pocity Danielových rodičov. Cítili ste iba smútok alebo aj hnev?

Súdny proces, ktorý je vo filme, sa nakrúcal v aule Univerzity Komenského, na ktorej je tabuľa venovaná Danielovi Tupému. Bol som svedkom, ako išiel okolo človek, ktorý začal na tabuľu pľuť a hulákal, že nejakým dílerom drog sa dávajú pamätné tabule… Tak som si povedal, že nielen z piety je dobre, že vo filme hrám.

Rodičovskú starosť o deti iste poznáte, vraj sa vám to hralo samo, ale – hrali ste trocha aj svojho otca? Musel sa niekedy o vás báť, keď ste neprišli v noci domov?

Myslel som aj na svojho otca. Rodičia boli zvyknutí, že som od desiatich rokov nakrúcal a často som odchádzal na týždne z domu. Už ako malé decko som býval po hoteloch. Raz som ale rodičov vystrašil. Chceli ma dať aj hľadať do relácie Federálna ústredňa pátra. Zdržal som sa vtedy asi desať dní v Jasnej.

A oni nevedeli, kde ste?

Išiel som v papučiach vyniesť smeti, zastalo pri mne auto a v ňom sedeli dvaja kamaráti – Ivo Hlaváček a mladý Ivo Krajíček. A či nejdem s nimi do Jasnej. O desať dní som sa vrátil aj s kýbľom v ruke a v papučiach. No to už boli rodičia trocha nervózni, prečo som vraj nezavolal. Mobily ešte neboli, a ja som aj chcel volať, každý deň som si hovoril, že už zajtra zavolám, ale potom som mal stále väčší strach. Usúdil som, že najlepšie bude objaviť sa náhle doma. Mama bola nahnevaná, otec tiež, ale on mi po piatich minútach pošepol: Ty si taký istý debil ako ja! Vieš, ako sa mama bála o teba? Takže to bolo jediný raz, čo som také niečo spravil, ale inak som si vždy s otcom veľmi dobre rozumel. Za to, akí sme, vďačíme svojim rodičom. Mne dali voľnú ruku, vedeli, že sa viem o seba postarať, že nepýtam peniaze na oblečenie a na dovolenku. Som rád, že dnes bývame blízo seba, aj so sestrou, v Rači, a teším sa, keď si spolu pozrieme aj tento film.

Po rodičoch ste zdedili aj herecký talent? A aké stopy na vás zanechala strojnícka priemyslovka? Viete opravovať autá, máte aj technické schopnosti?

Bola to všetko skôr náhoda. Mal som štrnásť rokov a rozmýšľal som, čo ďalej. Nakrúcal som už filmy a televíziu, chcel som robiť herectvo. Gymnázium sa mi zdalo príliš všeobecné. Otec mi poradil, aby som išiel na strojnícku priemyslovku. Niečo budem mať aspoň v rukách. Mal som sa potom na strojníckej veľmi dobre. Boli tam chlapci, ktorí chceli riešiť motorky a motory áut, iba ja som hrával divadlo. Nikto iný taký tam ani predtým nebol. Ja som reprezentoval. Naučil som sa jednu slovenskú a jednu ruskú básničku a s nimi som fungoval štyri roky. Ešte aj pri maturite som ich recitoval. Vždy som v tom prostredí s básničkami uspel. Povyhrával som Hviezdoslavove Kubíny a Puškinove pamätníky. Slovenčinárky a ruštinárky boli šťastné, že je tam vôbec nejaký človek, ktorý sa nezaujíma len o autá a motorky. Bol som ich líbling a len som recitoval a recitoval.

A ak to na niektorého učiteľa nepôsobilo? Naučili ste sa aj niečo o motoroch?

Viem niečo o turbínach, mostoch, viem, ako funguje auto. Na maturite som mal prepočítať a narysovať prevodovku do žiguláka. Len som kukal! Aký žigulák? Je také auto, viem, aj strýko ho má, aj my sme ho mali, ale nakresliť prevodovku? Ja? Tak som im zarecitoval ruskú básničku a ten učiteľ na mňa pozrie a hovorí: Vieš čo, už zmizni odtiaľto! Máš štvorku a choď preč! Takže ja si na štúdium nesťažujem, ja som bol aj tak vždy pol roka preč, nakrúcal som.

Pri nakrúcaní filmu Ostrým nožom ste spolupracovali s mladým tímom. Čo bolo pre vás nové?

V dnešnej dobe je nakrúcanie iné. Ja som mal šťastie, že som robil v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Martin Šulík mal po filmovaní Záhrady skoro päť hodín záznamu. Chytal sa za hlavu, koľko má materiálu a čo s tým bude robiť. Ako to v strižni všetko postrihá? A pri filme Ostrým nožom sme dali 68 hodín záznamu!

Neprekážalo vám, že sa nakrúcanie filmov Toman a Ostrým nožom prelínalo? V každom z nich ste celkom iný človek. Diplomat Jan Masaryk a otec Daniela Tupého sú vzhľadom aj osudom celkom rozdielne postavy. Ako ste sa dokázali rýchlo preladiť z roly do roly?

Áno, už sme filmovali Ostrým nožom a ešte sme dokrúcali do Tomana scény v Černínskom paláci v Prahe. Nakrúcalo sa v Masarykovom byte, kde vraj vyskočil z okna v kúpeľni. Pracovalo sa paralelne, preto v tých záberoch, ktoré vznikli ešte pred nakrúcaním Ostrým nožom, mám na hlave gumu ako plešinu. Neskôr, keď som dokončil Ostrým nožom, mám už ako Masaryk vyholenú hlavu. To už je moja plešina.

Oba tieto filmy reagujú na spoločenské dianie. Prípad Daniela Tupého je všeobecne známy, obdobie rokov 1945 – 48 z filmu Ondřeja Trojana Toman je objavom, hoci ide o známu históriu. Bavia vás dejiny na plátne?

Tomana by mali púšťať deckám v škole, aby vedeli, čo sa tu dialo medzi rokmi 1945 – 48 a čo sa deje dodnes. V učebniciach neboli podrobnosti o tom, ako Gottwald vyhral voľby. Židia vtedy po holokauste utekali do Palestíny, ešte sa necestovalo masovo lietadlami a pri prechode cez viaceré hranice potrebovali pasy. Ministrovi zahraničia Masarykovi, ktorý bol závislý od kokaínu, nosil Toman, kšeftár a šéf kontrarozviedky, z Londýna drogu, a on mu za to dával tie pasy. Dostával za ne veľké peniaze a podporoval z nich aj Gottwalda, aby vyhral voľby. Trojan tomu filmu venoval veľa času, ľudia sa mu prihlasovali a dávali mu nové a nové informácie. Menil scenár priamo na pľaci. Som rád, že som pri tomto filmovaní bol a že film môže pomôcť poznaniu. Aby ľudia napríklad nehovorili, že holokaust je vymyslený! Ako to vôbec niekomu napadne povedať a niekto aj takému bludu uverí!

V každom z tých filmov ste celkom iný. Oceňujete to aj vy sám?

Nerád sa na seba vo filme pozerám. Keď sa vidím, hovorím si, že by som to teraz zahral inak. Nepotrebujem sa na seba pozerať, videl som sa už toľkokrát! V zrkadle sa vidím každé ráno. Navyše, pri nakrúcaní sú už dnes monitory, človek hneď vidí, ako výsledok vyzerá. A keďže príbeh poznám, už ma ani veľmi nezaujíma vidieť film v celku. Viem, o čom je. Mám si zasadnúť a dívať sa na seba, keď to celé poznám? To ma nebaví.

V Hřebejkovom filme Kráska v nesnázích ste boli napríklad s Aňou Geislerovou v posteli. Nie ste zvedavejší na filmy, kde hráte nahý?

Pre mňa je nahota niečo absolútne prirodzené. Odmlada som nudista. S nahotou majú problém ľudia naokolo, ten nahý človek nie. Všetci sú nervózni, nevedia, kam sa majú kukať, lebo on je nahý! Veď sme sa všetci narodili nahí, každý vie, ako vyzerá mužské a ženské telo. Niekto však nechce ukázať to svoje konkrétne telo. Vica Kerekes je taká, aká je, lebo nemá problém vyzliecť sa do pol pása. Ostatné herečky, ktoré nemajú také poprsie, robia drahoty a zdržujú.

Spôsobuje teda nakrúcanie nahoty problém aj štábu?

Celý štáb je nervózny, keď herečka začne robiť drahoty. Dvaja ľudia sú spolu v posteli, a ona má prikrývku stále až pod bradou. Chcel by som vidieť situáciu, keď jeden z milencov vstane z postele a hneď sa začne baliť do plachty. Veď sú sami, pred kým sa zahaľujú? Ja tomu ako divák neuverím. Film je o vytváraní ilúzie, ale pokiaľ tá ilúzia nie je presvedčivá, tak to nie je dobrý výsledok.

S vami to teda má štáb ľahšie?

Ak mám vo filme posteľovú scénu, už na pľac na ten obraz prídem nahý. A je mi jedno, kde som. V karavane sa vyzlečiem a kráčam hoci aj po ulici na tú posteľovú scénu holý. Žiaden župan. Idem tak do kateringu, objednám si kávu. Tam sú už napríklad osvetľovači a hovoria: Obleč sa, čo to robíš?! Tým chlapom nahota prekáža. Každému to prekáža, ale mne nie, lebo idem točiť scénu, kde som nahý.

A neprekáža niekomu aj to, že nečítavate pred filmovaním scenár? Neprídu na to režiséri? Neurazia sa autori?

Scenáre nečítam už roky. A – máte pocit, že to na filme vidno? Do dnešného dňa si to nikto nevšimol. V scenári bývajú trojvetové repliky, a to by som bol vážne tupec, keby som sa tie tri vety nenaučil za dve hodiny predtým, čo ich vyslovím.

Nechýba vám vedomie o celku? Nemáte ambíciu scenár komentovať?

Nie, ja nie som autor filmu, som farba na palete. Štetec je kamera, on nanáša tú farbu na plátno. On je tvorcom toho, čo chce povedať. Ja som materiál, ktorý si môže modelovať. Tak chápem herectvo. Keby som presadzoval svoj názor, keby som vykladal, ako to vidím ja, to by som musel byť režisérom. A potom by bolo všetko tak, ako to ja chcem. Ani Marcello Mastroianni nikdy nečítal scenáre filmov. On sa vždy spýtal režiséra: Čo to mám povedať? Prečo to hovorím? Režisér to takto bezprostredne hercovi povie a ide to. Keď v takej situácii niečo poviem zle, on ma opraví: Hovoríš to jej matke, ktorá je proti tebe! Aha! Už viem. Ale to mi povie ten režisér, ja nemusím kvôli tomu čítať a vedieť scenár naspamäť!

Herci, ktorí scenár čítali, hrajú inak?

Herci, ktorí majú repliky naučené, odrapkajú ich, a vo filme to cítiť. Šuští to papierom. Ak má byť film autentický, ak má zachytiť životné scény alebo emócie, tak musí byť nakrúcanie prirodzené. Povedia mi, čo mám robiť a dám to „na prvú“, nie, že to budem opakovať dvadsaťkrát donekonečna ako rapotačka. Prejav sa tým zautomatizuje a na plátne to cítiť.

Roman Luknár počas nakrúcania filmu Ostrým...
Roman Luknár počas nakrúcania filmu Ostrým nožom. V dráme inšpirovanej skutočnými udalosťami stvárni otca zavraždeného študenta. Autor: OSTRÝM NOŽOM

Čítate viac vo chvíľach oddychu?

Keď oddychujem, najradšej ležím. Nečítam. Ani na nič nemyslím. Každý deň sa snažím mať stavy, keď naozaj nad ničím nerozmýšľam. Nechcem stále uvažovať, čo bude, ako bude, čo ma čaká, ako to urobím, čo teraz spravím… Také urputné uvažovanie ma nebaví.

Núdzu o prácu nemáte, tak si to môžete dovoliť. Alebo sú to skúsenosti zo života v cudzine? Vraj ste sa v Španielsku poznali aj s Antoniom Banderasom. Stretli ste sa aj pri nejakej práci?

Poznali sme sa, kým bol ešte v Madride. Potom, asi v roku 1996, odišiel do Hollywoodu. Bol to normálny obyčajný chalan, syn policajta z Malagy. Vyštudoval herectvo, prišiel do Madridu, stretol Almodóvara a začal nakrúcať filmy. Keď som prišiel do Španielska, on si už robil prvé mostíky do Ameriky, takže v Španielsku veľa nefilmoval, a ja som vtedy v Španielsku ešte nič nerobil. Chcel som tam žiť s mojou ženou Lolou a ona bola najlepšou kamarátkou Banderasovej prvej manželky.

Nesnažili ste sa dostať aj vy k Almodóvarovi?

Ani som sa nepokúšal. On má vraj radšej herečky, a na hercov kričí a huláka. Robiť s ním vraj nie je nič príjemné. Hercov deptá.

A inak bolo pre vás jednoduché hrať v Španielsku? Bolo to iné?

Tak, ako sa hrá inde, hrá sa aj tam. Nevidím v tom rozdiel. Akurát, že tam nie sú repertoárové divadlá. Herci nie sú nastálo zamestnaní v materskom divadle, majú iba zmluvy na pol roka, na rok. Vtedy opakujú rovnaké predstavenie. Ak po naplnení zmluvy nemajú nič v televízii alebo vo filme, idú do baru a robia čašníkov. To by z našich hercov nikto neurobil, ale tam to je normálne. Herec nie je niečo iné než ostatní. Keď nemajú robotu, prenajmú si miestnosť a cvičia si tam dialógy z klasiky, z Millera či z Ibsena. Vedia, že herec musí byť stále v kondícii, musí trénovať. Keď neskúša rok, vyjde z cviku.

Spomenuli ste, že Banderas mal hereckú školu. Ako sa Španieli pripravujú na hereckú profesiu?

Nemajú takú tradíciu umeleckého školstva ako my. Je tam veľa súkromných škôl. Vychádzajú z amerického hereckého vzdelávania sa, ktoré uznáva Stanislavského metódu: Keď idú robiť niečo o Reichstagu, tak všetci herci idú do Berlína a šúchajú sa o steny Reichstagu, aby napáchli atmosférou, lebo Stanislavskij to tak odporúča. Tlačia si do hlavy túto metódu ako jedinú, ale Stanislavskij dal na papier iba poznámky o tom, ako on robí divadlo: Keď išiel hrať Othella, už doma sa natrel načierno. Sú aj iné možnosti, ale oni sa o toto opierajú.

Vy ste sa učili aj v súbore Ludus, potom ste mali dobrú školu v televíznej redakcii mládežníckeho vysielania. Na koho spomínate?

Ludus mi poradil režisér Miloš Pietor a v televízii som začínal s Cyrom Králikom a so Zorou Bachnárovou, ktorí si ma našli ešte na základnej škole, a to vďaka vedúcej v pionierskej organizácii.

Roman Luknár v snímke Ostrým nožom.
Roman Luknár v snímke Ostrým nožom. Autor: nutprodukcia

Kde vás uvidíme najbližšie?

Teším sa na Malého princa, ktorý sa ešte len chystá. Je to príbeh starnúceho divadelníka, ktorého prepustia. Odchádza na východ a skúša so súborom, ktorého herci majú Downov syndróm. Najprv sa toho obáva, ale potom pochopí cez nich opäť krásu a zmysel života.

Roman Luknár
Narodil sa 1. júna 1965 v Bratislave. Po skončení bratislavskej VŠMU v roku 1987 bol niekoľko rokov členom Trnavského divadla, neskôr Astorky Korzo '90. V roku 1991 sa odsťahoval do Španielska, kde si založil rodinu. Má dvoch synov. V Madride účinkoval v celom rade televíznych seriálov, hraných filmov aj v divadle. Už desať rokov je opäť na Slovensku. Hral vo filmoch: Vášnivý bozk, Záhrada, O dve slabiky pozadu, Tango s komármi, Pokoj v duši, Nedodržaný sľub, Jadvigin vankúšik, Duše jako kaviár, Kráska v nesnázích, Medvídek, Karamazovi, Lidice, Lóve, Kandidát, Toman, Dôverný nepriateľ, Backstage, Casino.sk, Amnesty. Najnovšie ho možno vidieť vo filme Ostrým nožom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vražda #Roman Luknár #Ostrým nožom #Ondřej Trojan #Daniel Tupý #Toman
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku