Veľmi aktuálna a vydarená komorná mozaikovitá road movie so silným a jasným odkazom, o poznaní vlastnej minulosti a vyrovnávaní sa s ňou, absolútne ovládla piatkový večer, počas ktorého sa v bratislavskej Starej tržnici rozdali prestížne národné filmové ceny Slnko v sieti. Dráma Tlmočník v réžii Martina Šulíka učarovala akademikom natoľko, že sa jej nakoniec podarilo získať až šesť cien z dvanástich nominácií a to vrátane najlepšieho hraného filmu, réžie aj scenára. Najlepším dokumentom sa stal hravý Posledný autoportrét Mareka Kuboša a najlepším animovaným filmom atmosférická Mimi a Líza: Záhada vianočného svetla, ktorú režírovali Ivana Šebestová a Katarína Kerekesová.
Pre skúseného barda Martina Šulíka nešlo o prvé ocenenie, v minulosti už Slnko v sieti získal aj za filmy Slnečný štát (2005), 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna (2010) či za film Cigán (2012). Cenu za Tlmočníka získali aj jeho filmársky kolegovia – Vladimír Godár za hudbu, Martin Štrba za kameru, ale aj Jiří Menzel a Peter Simonischek. Tí bojovali o Cenu v rovnakej kategórii – Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe a boli netradične ocenení obaja, čo bolo sympatické. Ceny však prebrali manželky oboch hercov, keďže oni sa nemohli večera zúčastniť. Naprázdno neodišiel ani dlhoročný Šulíkov kolega, scenárista, divadelný a televízny režisér Ondrej Šulaj, ktorému Slovenská filmová a televízna akadémia udelila cenu za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. Od publika následne zožal niekoľkominútové ovácie postojačky.
„Chcem poďakovať Slovenskej aj Českej televízii, ktoré Tlmočníka podporili, aj krstnému otcovi všetkých filmov na Slovensku – Audiovizuálnemu fondu. Nechcem vás zdržovať, ale myslím si, že je dôležité poďakovať týmto inštitúciám podporujúcim slovenský film, pretože dnes je tento mechanizmus rozbehnutý a všetko sa síce zdá byť samozrejmé, ale veľmi ľahko sa môže stať, že sa niekto rozhodne to zmeniť a tie zmeny môžu opäť vrátiť slovenskú kinematografiu tam, kde bola pred desiatimi rokmi, čo by som bol naozaj nerád,“ povedal v závere večera Šulík. Jeho Tlmočníkovi so štrnástimi nomináciami najviac dýchal na krk Toman zo susedných Čiech, ktorý režíroval nemenej známy a úspešný Ondřej Trojan. Neuspel však, podobne ako aj na skoršom udeľovaní cien Český lev, kde sa najlepším filmom stala snímka Olma Omerzu, tiež road movie, Všetko bude. Za Tomana však predsa len bola ocenená za najlepšie kostýmy Katarína Štrbová Bieliková a herečka Kristýna Boková.
Na rozdiel od minulého roka, plného rôznych názorov a angažovaných prejavov, keď to miestami vrelo aj medzi samotnými ocenenými, tento rok sa večer niesol v pokojnejšom duchu. Zopár slov k spoločensko-politickej situácii na Slovensku aj v Čechách však očakávane padlo. Postarali sa o ne producentka Zuzana Mistríková, režisér Peter Bebjak alebo už spomínaný Jiří Menzel, ktorý cez manželku Olgu zagratuloval Slovákom k novej prezidentke a zároveň skritizoval súčasného českého prezidenta Miloša Zemana. Program večera neurazil, no ani nenadchol. Úvodná komediálna dokrútka na plátne namiesto odľahčenia mierne schladila, keďže snaha strihovo prepojiť repliky moderátora večera Bruna Cibereja so scénami z nominovaných filmov sa nie úplne vydarila. Aj keď nápad bol fajn a pár momentov bolo skutočne vtipných, viac ich bolo skôr trápnych a rozpačitých.
Rozhodne viac zaujali počas večera tanečné čísla prezentujúce filmy nominované v kategórii Najlepší hraný film. Tie krásne spájali rôzne druhy umenia od divadla až po hudbu, boli pútavé a prepracované. Dokonca mohli byť pokojne aj dlhšie. Hádam najviac z nich zaujalo číslo prezentujúce film Roberta Sedláčka Jan Palach, dojalo aj vyvolalo zimomriavky. Najviac vydarené, boli však rozhodne čisto hudobné čísla. Nápad prezentovať hudbu nominovaných skladateľov pomocou živého hrania hudobníkmi, priamo na krásne nasvietenom a vyzdobenom pódiu, sa ukázal ako vydarený. Skvelé a dojemné vystúpenie predviedol aj Lukáš Adamec s Tomim Okresom piesňou Cítim, ktorú hudobníci hrali počas spomienky na zosnulé osobnosti z prostredia filmu.
