„Okrem zdravia a talentu je šanca treťou podmienkou pre umeleckú prácu, bez nej to jednoducho nejde. Zdravý a talentovaný herec, ktorý nemá šancu, nie je herec. Takže šanca je možno najdôležitejšia,“ hovoril Postránecký v rozhovore pre týždenník Vlasta. „Tiež je problém v šanci samotnej, aká vlastne je. V našej brandži sa toto slovíčko trochu devalvuje v ústach zodpovedných činiteľov súboru, pretože sú schopní bez začervenania sa vyhlásiť za šancu niečo, čo je opakovaním toho istého, keď ide iba o obyčajné účinkovanie a napĺňanie striktných príkazov,“ dodal herec, ktorý bol však podľa svojich slov s rolami, ktoré mu život priniesol do cesty, spokojný.
Jedinečný zmysel pre skratku a humor
Jednou z jeho najvýraznejších bola úloha dirigenta Michala v rodinnej komédii Marie Poledňákovej S tebou mě baví svět (1982). Po boku Júliusa Satinského a Pavla Nového v nej stvárňoval jedného z trojice otcov, ktorí sa spolu s deťmi vyberú na pánsku jazdu do chaty v zasnežených horách. Bol to vraj práve Postránecký, ktorý režisérku presvedčil, aby sa nebála obsadiť Júliusa Satinského. Keď si českí diváci v roku 1998 volili veselohru storočia, zvíťazil práve Poledňákovej film pred Koljom Jana Svěráka a Troma orieškami pre Popolušku Václava Vorlíčka.
„Veľmi ma to neprekvapilo. Vybavujem si, ako v deň premiéry pani režisérka Marie Poledňáková plakala, až sa jej rozpíjali tiene. Ukázala mi kritiku pána Hroudu , ktorý ju napísal ešte pred uvedením do kín pre verejnosť, a tá bola zdrvujúca. Vtedy som Mařenku chlácholil, nech prestane revať a povie, čo ju stálo, aby pán Hrouda o nej takú zdrvujúcu kritiku napísal. Tušil som, že až teraz na tento film začnú ľudia chodiť a že sa im bude páčiť. Hneď od začiatku som bol presvedčený, že dokáže fantasticky vidieť banálne veci, čo jej zostalo dodnes,“ hovoril pred rokmi Postránecký v rozhovore, ktorý vyšiel v Pardubických novinách.
„Odišiel jeden z najväčších komediálnych hercov, jeho zmysel pre skratku a humor bol vonkoncom jedinečný. Vychádzal z neho, nebola to lacná štylizácia,“ citovali Lidové noviny prezidenta Hereckej asociácie Ondřeja Kepku. V rokoch 2005 až 2011 bol prezidentom tejto organizácie práve Postránecký.
Od herectva ho odrádzal Marvan
S herectvom začínal už ako malý v Dismanovom detskom rozhlasovom súbore. „Rádio, to je taká zvláštna disciplína, keď za vás hovorí viac to, čo nepoviete, než to, čo poviete. To, čo pošlete popri tých slovách,“ hovoril v českom Radiožurnále. Už začiatkom 50. rokov, ešte ako chlapec, sa začal objavovať aj vo filmoch. Debutoval v detskej dobrodružnej snímke Konec strašidel (1952). V poviedkovom filme Oldřicha Lipského Vzorný kinematograf Haška Jaroslava (1955) stvárnil syna Jaroslava Marvana. V tom čase po hereckom povolaní veľmi netúžil. „Začínal som ako dieťa, ktoré nevedelo čítať a písať. Pre mňa to bola najskôr hra, neskôr výborná príležitosť, ako sa uliať zo školskej dochádzky. A herectvo som nepovažoval za úctyhodné povolanie,“ spomínal pre český Týdeník Rozhlas. Ako dieťaťu sa mu zdalo ponižujúce, ako Jaroslava Marvana filmári „naháňajú“, a tak si predsavzal, že hercom nebude.
Na naliehanie otca sa vyučil za zámočníka. Po škole však chcel rýchlo vypadnúť z domu a divadlo bolo podľa neho jediné, za čo mohol dostávať peniaze, pretože mal s ním skúsenosti a bol v ňom zbehlý. Prvú príležitosť dostal v libereckom divadle, ale ako technik. „Tam mi vtedajší pán riaditeľ, pán Papež, ponúkol, aby som šiel do dielní, keď mám zváračské skúšky, že ma potrebujú skôr v dielňach, než na javisku,“ spomínal Postránecký v Českom rozhlase. Do dielní ísť odmietol. Zostal na javisku ako technik a občas sa mu ušla menšia úloha. Napríklad v niekoľkých operách či v rozprávke Medvídek bílé bříško. „Tam som hral desiateho hasiča a polovicou tela som stál za scénou.“ Potom ako elév nastúpil v roku 1960 do Slováckeho divadla v Uherskom Hradišti. Odtiaľ smerovali jeho kroky do Brna.
„Kolegovia, ktorí herectvo riadne vyštudovali, si v podstate prácu nárokovali. Ja som musel okolie väčšinou veľmi dlho presviedčať, že na to mám,“ hovoril v rozhovore pre Vlastu. Na prelome 60. a 70. rokov sa Postránecký vrátil do Prahy, kde sa stal členom Městských divadel pražských.
Od roku 1979 bol členom činohry pražského Národného divadla. Stvárnil tu desiatky úloh – Františka Fialu v Našich furiantoch, Edgara v Kráľovi Learovi, Rosencrantza v Hamletovi, Lopuškina v Stodolovom Čaji u pána senátora, Dr. Kolenatého vo Veci Makropulos, Starého pána v Ionescovom Nosorožcovi, titulnú postavu v Sofoklovom Oidipovi či Podkolatova v Gogoľovej Ženbe. Za túto úlohu získal Cenu Thálie 1994. Keď sa ho pýtali, či už po tých rokoch nie je divadlom unavený, odpovedal: „Naopak. Vyhľadávam únavu divadlom. Pre mňa je droga vyzliekať tie prepotené košele, ktoré by sa mali skôr nakladať vidlami. Je to pre mňa veľké a príjemné zadosťučinenie.“
Vyšliapať divákom cestičku
Postráneckého si diváci pamätajú aj ako generála z filmových Čiernych barónov (1992), záhradníka stvárnil vo Vorlíčkovej rozprávek Jak se budí princezny (1977), kráľa si zahral v rozprávke Peklo s princeznou (2008), s Dušanom Kleinom nakrútil snímky Andělské oči (1993) či Konto separato (1997). Účinkoval aj v populárnych komédiách Zkrocení zlého muže (1986), Bobule (2008), 2Bobule (2009), Líbáš jako Bůh (2009), Jak se krotí krokodýli (2006). Množstvo postáv stvárnil aj pred televíznymi kamerami. Popri účinkovaní v starších seriáloch ako Byl jednou jeden dům, Cirkus Humberto či Četnické humoresky mu v poslednom čase prinášali popularitu aj seriály ako Doktoři z Počátků, Vinaři či Krejzovi.
Postránecký sa výrazne presadil aj v dabingu. Hlas prepožičal takým hercom ako Franco Nero, Dustin Hoffman, Anthony Hopkins, Bruce Willis či Paolo Villaggio. Za dabing filmu Zločin v ráji získal v roku 2005 Cenu Františka Filipovského. Rovnakého ocenenia, ale za celoživotné dielo, ktoré si mal prevziať v septembri, sa už nedožil.
„Václav Postránecký bol po celú svoju kariéru mimoriadny herec so silným komediálnym aj dramatickým talentom. Bol tiež aktívnym občanom, ktorý sa nebál presadzovať svoje postoje a vykonal mnoho dobrého pre divadelnú a hereckú obec. Bol obľúbený a mnohí z nás si vážili jeho priateľstvo,“ citovali české médiá riaditeľa Národného divadla Jana Buriana.
Na otázku Lidových novín, či ho niekedy sklamala reakcia publika, keď nebolo ochotné niečo prijať, odpovedal: „Zlá reakcia je vždy svedectvom, že som svoju prácu zle odviedol. Mojou úlohou je robiť divákom tú cestičku schodnou, aby ma chceli nasledovať tam, kam som sa ja odvážil. Nikdy nie je vina divákov v tom, že nerozumejú. Ja mám totiž vždy pár mesiacov na to všetko pochopiť, ale oni to musia pochopiť za dve hodiny,“ povedal herec.
