Divácky najúspešnejší slovenský film rokov 1970 – 1982 nakrútil režisér Martin Ťapák. Začínal ako ochotník, po konzervatóriu študoval na bratislavskej VŠMU herectvo, divadelnú réžiu aj choreografiu. Od roku 1945 bol členom Slovenského národného divadla, neskôr pôsobil ako tanečník, choreograf a režisér v SĽUK-u. V rokoch 1977 až 1980 zastával post ústredného riaditeľa Slovenského filmu.
Pri filme začínal ako herec, medzi jeho prvými snímkami sú napríklad Bielikove diela Vlčie diery (1948) či Priehrada (1950). Objavil sa aj v Kapitánovi Dabačovi (1958) a Jánošíkovi (1962 – 1963). Veľkú popularitu mu priniesla hlavná úloha v prvom slovenskom farebnom filme, hudobno-tanečnej snímke Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha. Spolu s Jurajom Kubánkom a Štefanom Nosáľom sa podieľal aj na choreografii snímky.
Bielik vraj nebol nadšený
K samostatnej réžii sa Ťapák dostal v 60. rokoch v televízii (Balada o Vojtovej Maríne, Kubo, Živý bič), častou inšpiráciou preňho bol folklór a ľudové tradície. Ešte predtým však ako asistent réžie pôsobil pri nakrúcaní Bielikovho Jánošíka, v ktorom si aj zahral – Uhorčíka. „Z Bielikových asistentov jediný, kto rozvinul (a neskôr parodoval) niektoré genderové charakteristiky Bielikovej tvorby – onú chlapskú vitalitu či chlapáckosť – bol práve Martin Ťapák, ktorého Pacho, hybský zbojník, je evidentnou paródiou na Jánošíka. Bielik údajne týmto filmom – jeho ľudovým humorom – nebol veľmi nadšený,“ píše Petra Hanáková v monografii Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra. „Inou ťapákovskou orientáciou, ktorú mohla posilniť spolupráca s Bielikom, bola pre oboch typická ,zviazanosť so všetkým národným', ako aj určujúci divácky zreteľ,“ dodáva Hanáková.
Pacho, hybský zbojník (1975) prilákal naozaj hojne divákov – vyše 843-tisíc, čím v období 1970 – 1982 prekonal aj kinohity Martina Hollého Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971). A potom všetky spomínané filmy tromfla Tisícročná včela (1983) Juraja Jakubiska, ktorá bola najnavštevovanejším slovenským filmom v 80. rokoch. S Pachom ju spája meno autora predlohy a scenáristu Petra Jaroša. Jeho poviedka Pacho, hybský zbojník zaujala Ťapáka už názvom.
Cesta k filmu však nebola celkom jednoduchá a o jeho zaradení do výroby sa polemizovalo. „Pacho určite narazí na konvenčný vkus publika, pobúri obecenstvo, možno aj kritikov. Dáva šancu na film šokujúceho a provokujúceho charakteru – vo väčšej miere ako Nevesta hôľ (celovečerný filmový debut Martina Ťapáka z roku 1971 – pozn. red). Otázkou je, kto má prevziať na svoju hlavu toto ódium?! Prosím o definitívne rozhodnutie,“ písal v roku 1972 v liste riaditeľovi Štúdia hraných filmov Vladimírovi Bahnovi ústredný dramaturg Jozef A. Tallo po tom, čo film narazil na zamietavé posudky členov scenáristického kolektívu. Na toto pozadie, ako aj na to, že vedúcemu skupiny Ivanovi Bukovčanovi sa Pacho pozdával, upozorňuje v Dejinách slovenskej kinematografie Jelena Paštéková. Poznamenáva tiež, že Jaroš sa s rizikom pohľadu na živú a „posvätnú“ zbojnícku tradíciu cez ironický odstup vyrovnal šalamúnsky aj tým, že nezosmiešňuje a nedehonestuje „pravého“ Jánošíka, ale iba fikciu prostredníctvom vymysleného hrdinu.
„Pacho je vlastne paródia na vžitú predstavu o zbojníkovi. Je to zbojník, ktorý nevíťazí silou a mohutnými svalmi, ale vyhráva rozumom, dôvtipom a humorom. A, samozrejme, svojou zázračnou zbraňou – pálenkou frndžalicou. A keďže moji rodáci Hybania nemali žiadneho zbojníka, tak som im vyrovnal deficit a vymyslel aspoň Pacha,“ hovoril nedávno v rozhovore pre Pravdu Peter Jaroš. „Náš Pacho, zbojník hybský, je zvláštny a nie práve najtypickejší. Nenarába silou, lebo je sám slabý, používa viacej hlavu, vtip, fígeľ, huncútstvo, um viacej ako ruky alebo mohutné ramená,“ hovoril v televíznej reportáži z nakrúcania Martin Ťapák. Pacha napriek tomu predchádza povesť „ozruty“, slovenského Herkula – ako o ňom hovorí generál Kuntz v podaní Juraja Herza, keď vysvetľuje svojej suite, čo je ten legendárny zbojník zač.
Zákaz z oddelenia pre Lasicu a Satinského
„V našom príbehu chceme smiechom ventilovať isté zvláštnosti, ktoré sú v nás. Chceme sa na nás pozrieť cez ľudový humor, cez smiech a nositeľom celého nášho príbehu, celého nášho diela, ako my to obrazovo vidíme, je Jožko Kroner,“ hovoril Ťapák počas nakrúcania. Nebol to jeho prvý film s Jozefom Kronerom – v televízii už s ním nakrútil z dnešného pohľadu také klasiky ako Kubo (1965), Rysavá jalovica (1970) a nedlho po Pachovi mal premiéru aj Sváko Ragan (1976). Kvôli Kronerovi a jeho vyťaženosti dokonca filmári menili plán nakrúcania a presunuli nakrúcanie exteriérov z jesene na jar.
„Bez Kronera by som nikdy nerobil Ragana. A už vôbec by som sa nepustil do filmových verzií Rysavej jalovice či Kuba. Každý vie, ako ťažko sa číta povinná literatúra. Kroner bol jedinou možnosťou, ako klasiku do ľudí vovŕtať. Mali ho totiž radi úplne všetci – decká, puberťáci, dospelí aj starí,“ vysvetľoval pred rokmi v Pravde Ťapák, prečo s hercom rád spolupracoval. Ťapák, ktorý v Kronerovi videl Pacha od úplného začiatku, sa s hercom navyše stretol aj v Bielikovom Jánošíkovi – on hral Uhorčíka, Kroner jeho otca.
Keď sa v roku 2002, štyri roky po Kronerovej smrti, denník Pravda v ankete svojich čitateľov pýtal, ktorých slovenských hercov a herečky považujú za najlepších, medzi mužmi zvíťazil Jozef Kroner. Okrem neho však Ťapák obsadil do Pacha aj celý rad ďalších obľúbených hercov, akými boli Slávo Záhradník (zbojník Martin), Dušan Blaškovič (zbojník Ondro), Karol Čálik (zbojník Jano), Július Vašek (zbojník Mišo), Peter Debnár (zbojník Peter), Ivan Palúch (zbojník Vojto), Marián Labuda (gróf Erdödy), Ida Rapaičová (grófka Erdödyová), Slávka Budínová (Mária Terézia) či Magda Paveleková (grófka Pálfiová).
K úspechu prvej plnohodnotnej žánrovej paródie v slovenskej kinematografii prispeli aj Milan Lasica a Július Satinský, ktorí hrdinom napísal vtipné dialógy. Vtedy „zakázaná“ dvojica však nesmela byť uvedená v titulkoch. „Mali sme tam aj hrať, ale nedovolili nám to na ÚV KSS z oddelenia pre Lasicu a Satinského,“ povedal Milan Lasica v publikácii Paula Taussiga Filmový smiech Milana Lasicu a Júliusa Satinského.
Revolta paródiou
Petra Hanáková v monografii Paľa Bielika pripomína, že Ťapák jeho Jánošíka, na ktorom spolupracoval, aj Bielikov remeselný perfekcionizmus, otvorene parodoval. „Použil nielen niektorých Bielikových zbojníkov, podobné alebo identické exteriéry a dekorácie či niektoré otvorene konkurenčné scény, ale doslova na hlavu postavil niektoré Bielikove ťažko budované zbojnícke fígle či bojové efekty. Hieratizmus (posvätnosť – pozn. red.) a toporné hrdinstvo Bielikovho zbojníckeho kapitána krásavca Kuchtu ,podvrátil' antihrdinom Pachom, malým, všeličo-len-nie-krásavcom vo fenomenálnom stvárnení Jozefa Kronera,“ píše Hanáková. „Ťapákov Pacho, hybský zbojník, predstavuje v dejinách slovenskej kinematografie nielen pozoruhodný príklad karnevalizácie jánošíkovského mýtu, ale aj zaujímavý doklad oidipovskej revolty, ktorou sa mladší režisér (kedysi v úlohe žiaka či asistenta) emancipuje, vyrovnáva s otcovskou rolou a kanonickou pozíciou svojho učiteľa.“
