Recenzia: Sugestívna štúdia osamelosti

Anežka (Jenovéfa Boková) je mladá žena žijúca tak, ako život diktuje. Občas sa správa tak, akoby nemala názor, rozum či dokonca akoby bola nesvojprávna. O tom, čo a kde študuje alebo čím sa živí, divák nevie takmer nič, vidí ju len, keď je sama doma, na párty alebo v prítomnosti jej najbližšej rodiny – rozvedených rodičov, pričom matka trpí výraznými psychickými problémami, či starých rodičov, pričom stará mama iba rozpráva, ako už čoskoro zomrie a starý otec je odkázaný na opateru v špeciálnom zariadení, keďže sa nedokáže sám najesť, obliecť ani ísť na toaletu. Anežka nemá kamarátov, kamarátky, nemá partnera, iba milenca, ktorý má doma ženu a deti. Keď však príde do cesty nejaký iný, neváha sa zblížiť aj s ním.

Chvilky sú filmom o hľadaní sa, každodennej pretvárke, až sebadeštrukčnej empatii, komplikovanosti nielen partnerských vzťahov, nechcenom rodičovskom dedičstve, generačnom neporozumení, egoizme, nadhľade či o 21. storočí ako takom. Parkanová, ktorá sa podpísala aj pod scenár bolestivo výstižne nastavuje zrkadlo, v ktorom sa mnoho podobných „Anežiek“ nájde. Nešťastie a nevyrovnanosť hlavnej postavy cítiť z plátna až fyzicky, až má divák chuť vstúpiť priamo do deja a prehovoriť jej do duše, poradiť jej, čo zmeniť a ako na to. Po uvedomení, že na to musí prísť sama, i keď vlastne presne vie, čo zmeniť má, len to nedokáže, prichádzajú o to silnejšie zimomriavky.

Epizodickosť, ktorú Parkanová využíva na vykreslenie Anežkinho života, sa tlačí na povrch už zo samotného názvu. Režisérka podáva z malých, na prvý pohľad nepodstatných alebo nudných fragmentov nesmierne vydarený a komplexný portrét hlavnej hrdinky. Využíva to maximálnou mierou autenticity, absenciou hudby či skvelým výberom herečky – Jenovéfa Boková (mladšia sestra známejšej Kristýny Bokovej) bola za svoj výkon zaslúžene ocenená aj Cenou českej filmovej kritiky či Českým levom. Zároveň to, že sa jej podobné nekonvenčné a ambivalentné postavy veľmi hodia, ukázala už v Rodinnom filme (2015) Olma Omerzu či dráme Do větru (2018).

Aj keď by sa mohlo zdať, že Chvilky sú chladné, zdĺhavé, úmorné a miestami až mučia diváka, ide o premyslený autorský zámer. Chvilky by bez tohto zvoleného konceptu pravdepodobne nefungovali a nemali ani takú silu. Beata Parkanová je ešte akýmsi neobrúseným diamantom. Jej obrovský potenciál cítiť na kilometre a už teraz dokázala, že na českej scéne sa črtá ďalší neobyčajný talent s originálnym zmýšľaním a citom pre detaily.