Zosmiešniť typ netvorivého a charakterovo kamkoľvek vlajúceho úradníka pre čokoľvek – to je podľa dobovej recenzie Sergeja Machonina z roku 1962 v Literárnych novinách umelecky nosnou satirickou myšlienkou predstavenia Nejlepší rocky paní Hermanové.
V tomto prípade ide o úradníka pre kultúru a koncipovanie večera šansónov. „Jeho jedinou ,koncepciou' je vyhovieť všetkému, čo sa žiada, alebo by sa eventuálne mohlo žiadať, o čom sa predpokladá, že bude schválené a pochválené,“ písal Machonin o prvom recitáli Ljuby Hermanovej, ktorý pre ňu a pražské Divadlo Na zábradlí napísali Václav Havel a Miloš Macourek. Spolu s Břetislavom Pojarom a Václavom Šaškom vytvorila v roku 1964 dvojica aj námet k filmu Návšteva, ten sa však nerealizoval.
V tomto období už Macourek istý čas pôsobil ako dramaturg a neskôr scenárista Filmového štúdia Barrandov. Za sebou mal nedokončenú strednú školu a pracovnú skúsenosť robotníka v tlačiarni, skladníka, ale aj redaktora či dokonca lektora katedry dejín literatúry a umenia na Ústrednej škole odborov. Takisto knižný básnický aj beletristický debut.
Keď levy chrúmu reďkvičky
V 60. rokoch sa začal profilovať ako autor diel s fantastickými námetmi pre deti. Predtým mali umelé rozprávky často výchovný charakter. „Šesťdesiate roky znamenajú v umelej rozprávke istý predel. Novým trendom je oslobodená fantázia, poetickosť vyvierajúca z voľnej obrazotvornosti (Macourek, Mikulka a ďalší). Je to doba, keď súdružky učiteľky v predtuche revolúcie – píšu do nakladateľstva vydesené listy, ako je možné, že v knižke ,levy chrúmu reďkvičku', keď lev je predsa mäsožravec,“ zosumarizovala v Lidových novinách v texte o antológii moderných českých rozprávok spisovateľka Jana Červenková.
Šesťdesiate roky znamenali pre Macourka aj zbližovanie sa s filmom, na začiatku najmä animovaným. Spolupracoval s Břetislavom Pojarom či Jiřím Brdečkom. V nasledujúcej dekáde sa spojil aj s výtvarníkom Adolfom Bornom a režisérom Jaroslavom Doubravom, aby na svet priviedli dodnes obľúbenú dvojicu – Macha a Šebestovú. „Ani najdokonalejšia výtvarná podoba, ani bezchybná animácia nepremenia chabý nápad na film,“ chválil Macourka pred rokmi v rozhovore pre Pravdu Born. Celkovo Macourek spolupracoval na vyše stovke animovaných filmov.
„Svoj prvý scenár napísal ako dvadsaťtriročný a môžeme ho tu citovať celý: Kupujte uhlie včas! Tento reklamný slogan je v jeho tvorbe najmenej macourkovským, ale najlukratívnejším kúskom. Hoci sa neskôr stal najlepšie plateným českým scenáristom, už nikdy sa na stovku za slovo nedostal,“ napísala vo svojej diplomovej práci zverejnenej na hanapokorna.cz grafička a ilustrátorka Hana Pokorná.
Prvý scenár k celovečernému hranému filmu vytvoril Macourek spoločne s režisérom Václavom Vorlíčkom. Zoznámili sa vo vlaku cestou na jeden z prvých ročníkov festivalu detských filmov v dnešnom Zlíne. „Vo vlaku nebol jedálenský vozeň a kto si so sebou nevzal jedlo, bol hladný. Blízko kupé, v ktorom som sedel, stál na chodbičke muž a jedol. Moje pohľady boli natoľko žalostné, že ma ponúkol,“ cituje Vorlíčkov opis zoznámenia Pavel Taussig v knihe Tajemství slavných filmů. Inde zase Vorlíček historku pozmenil s tým, že sa dali do reči vo vlaku na chodbičke pri cigarete. Faktom však je, že Macourek sa stal jeho najčastejším scenáristom, hoci sa nepodieľal na snímkach ako Tři oříšky pro popelku (1973) či Princ a Večernice (1978).
Saxanu kradli z jukeboxov
Ich prvou spoluprácou bola bláznivá komédia Kdo chce zabít Jessii? (1966), v ktorej zo sna do reality uniknú komiksové postavy. Autorom výtvarného stvárnenia bol Kája Saudek a kresby vznikali vo väzení, kde kvôli „nahotinkám“ vo svojej tvorbe skončil za „ohrozenie mravnej výchovy mládeže“. Snímka s Danou Medřickou, Jiřím Sovákom, so sexbombou Olgou Schoberovou či slovenským kulturistom Jurajom Višným v úlohe Supermana získala aj medzinárodný ohlas. Vízia amerického remake filmu sa rozplynula s príchodom sovietskych tankov.
„Zatiaľ čo Kdo chce zabít Jessii? ťaží z ustálených aspektov komiksom prezentovaných príbehov, Čtyři vraždy stačí, drahoušku! skôr simuluje formu komiksového rozprávania,“ napísal filmový publicista Ivo Michalík na portáli 25fps.cz o ďalšom Macourkovom filme z roku 1970. Nakrútil ho jeho druhý častý spolupracovník Oldřich Lipský. S vychyteným scenáristom spolupracoval aj na experimentálnej komédii Happy End (1967), ktorá sa odohráva od konca, na sci-fi komédii Zabil jsem Einsteina, pánové (1969) či „zvieracej“ komédii 6 medvědů s Cibulkou (1972).
Medzi Macourkove najúspešnejšie snímky patrí príbeh s hrdinkou z „rozprávkovej ríše asi sedem a pol kilometra pod povrchom zeme medzi Hradcom Králové a Pardubicami“ podľa námetu Hermíny Frankovej Dívka na koštěti (1971). Nakrútil ju opäť s Vorlíčkom. „Vorlíček s Macourkom bezpečne vedia, ako a odkiaľ najlepšie zažať komediálnu iskru a ako a z akých zdrojov živiť plameň zábavy, neváhajú ísť si po gag často až do sféry čierneho humoru. Poznajú pritom mieru a ctia štýlovú čistotu, čo všetko v súhrne vytvára akúsi základnú kvalitatívnu rovinu, na ktorej sa vo svojich filmoch pohybujú,“ písala dobová recenzia v Mladej Fronte.
K úspechu filmu pomohla nielen titulná pieseň, taká populárna, že ju ľudia podľa Vorlíčka kradli z jukeboxov, ale aj vďaka použitým trikom z dielne Vladimíra Novotného. „Trikom prispôsoboval aj dekorácie. Školskú triedu čarodejníckej školy (…) sme museli postaviť na meter a pol vysoký praktikábel. Prečo? Kvôli scéne, kde Saxana naťahuje ruku do niekoľkometrovej dĺžky, aby dočiahla na ťahák. V podlahe, zostavenej z kameňov, bol kvôli tomu prierez, ktorý nebolo zo šikmého záberu vidieť a dole pod úrovňou podlahy išiel bábkoherec s ručičkou veľkosti Petry Černockej,“ vysvetľoval Vorlíček v knihe Pane, vy jste režisér!
A v knihe historika Taussiga priblížil zasa, ako fungovala jeho spolupráca s Macourkom. „Každý obraz budúceho filmu bol zachytený buď niekoľkými slovami, alebo náznakom dialógu. Bodov bolo na celovečerný film okolo stovky. Pri bodoch, pri ktorých sme tušili komediálnu situáciu, sme urobili červenú bodku. Tých sme potrebovali štvrtinu, a keď to bola tretina, ešte lepšie. Treba si uvedomiť, že komediálna situácia musí byť exponovaná trebárs už o dvadsať bodov skôr,“ vysvetľoval.
„Akonáhle zrazíte dohromady dva svety, z ktorých jeden je vymyslený, so zákonmi, s ktorými môže autor nakladať, ako sa mu zachce, tak sa z následných zrážok rodia komické prvky a situácie. Samozrejme to musí mať logiku, hoci bláznivú. Podmienkou je, že divák pristúpi na hru,“ povedal režisér, ktorý s Macourkom zrážku reality s fantasknom využil aj v snímkach Pane, vy jste vdova! (1970), Jak utopit dr. Mráčka (1974), Což takhle dát si špenát (1977) a napokon aj v seriáli Arabela.
Nielen Vorlíček, ale aj Macourek si však uvedomovali, že nemenej dôležité je aj herecké obsadenie, ktoré pre nich bolo alfou a omegou úspechu. „Niekedy je to ťažšie ako v Strindbergovi. U nás síce herec nemusí presvedčivo umierať v epileptickom záchvate, ale zato mu musí divák veriť, že má dajme tomu telo ženy a mozog muža,“ citoval Macourkove slová z časopisu Film a doba v diplomovej práci o Vorlíčkovi a Macourkovi Jakub Horváth z Masarykovej univerzity v Brne. „Nebyť Ivy Janžurovej (…) netrúfol by som si o niektorých figúrach ani uvažovať,“ dodal Macourek, ktorý však podľa vlastných slov radšej písal knihy ako scenáre, pretože do tých mu hovorilo príliš veľa ľudí.
„Nie je nič krajšieho, než vymýšľať novú poviedku, rozprávku alebo film. To je tá pekná doba, keď si vyberáte v nekonečných skladiskách fantázie, keď môžete mať všetko, čo si len vymyslíte a na čo si spomeniete, doba, keď sa vznášate v beztiažovom stave. No a potom nastúpi tá ťažká doba, keď sa musíte zniesť na zem, sedieť a sedieť, písať a písať, počúvať pripomienky dramaturgie, prepisovať a prepisovať,“ citovalo Svobodné slovo autora, ktorý zomrel v roku 2002.
