„Je filmový prepis tohto podnetného literárneho diela naozaj taký zlý?“ pýtal sa v roku 1986 v Pravde Ivan Bonko a obhajoval adaptáciu knihy Eleonóry Gašparovej Fontána pre Zuzanu, ktorú podľa scenára Karla Hlávku nakrútil Dušan Rapoš. Snímka, ktorá sa stala obrovským diváckym hitom, totiž kritiku nenadchla. Mix „sentimentálnej dievčenskej literatúry s akčnými motívmi dobrodružných príbehov“ a populárnej hudby pritiahol do kín a amfiteátrov za krátky čas vyše milióna divákov. „V tom čase bol taký hlad po rockovom muzikáli, že prvý milión divákov sme mali hádam za dva či tri týždne a premiéry mali vo všetkých mestách atmosféru priam rockového šialenstva,“ spomínal Rapoš pre Pravdu v roku 2005.
Diváckym úspechom boli aj pokračovania, všetky v hlavnej úlohe s Evou Vejmělkovou. Úspešná bola najmä dvojka z roku 1993, ktorá až do príchodu Jakubiskovej Bathory (2008) roky kraľovala rebríčkom najnavštevovanejších domácich filmov po revolúcii. „Netreba však zabúdať na to, že divácky úspech prvej Fontány pre Zuzanu nie je celkom komplementárny s úspechom ďalších pokračovaní, založených na obsadzovaní populárnych hudobníkov i hercov. Súvisí oveľa viac s tým, že ide o jeden z prvých filmov pre dospievajúcu mládež, ktorý nevnucoval vlastný model populárnej kultúry, ale pokúsil sa nadviazať na aktuálny dopyt a ponúknuť – minimálne prostredníctvom hudby – prijateľný obraz módnych trendov mladých, obraz, s ktorým sa mladí ľudia skutočne mohli identifikovať,“ pripomína vo svojej štúdii v časopise Slovenské divadlo filmová teoretička Jana Dudková.
Ako prilákať diváka?
Keď sa v roku 2002 po vyše dvadsaťročnej prestávke na Slovensku realizoval sociologický výskum venovaný správaniu a preferenciám domáceho filmového diváka, jeho respondenti vyberali aj svoje najobľúbenejšie slovenské filmy. Na treťom mieste, hneď za Tisícročnou včelou a Jánošíkom skončila Fontána pre Zuzanu (resp. niektoré z jej dvoch pokračovaní). Režisér Dušan Rapoš, ktorý ju nakrútil a vďaka diváckemu úspechu série patril v 90. rokoch k najviditeľnejším postavám slovenskej kinematografie, skončil zase druhý v rebríčku najlepších režisérov – hneď za Jurajom Jakubiskom. Nechal za sebou aj Paľa Bielika či Martina Hollého.
„Už nie je možné prijímať argumenty, že filmy, na ktoré neprídu ľudia do kina, uvidia rovnako a omnoho väčšie masy divákov v televízii,“ citujú text ústredného riaditeľa Československého filmu Jiřího Purša z roku 1987 Dejiny slovenskej kinematografie. V polovici 80. rokov sa podľa Václava Maceka síce nespochybňovali ideologické dimenzie hranej tvorby, ale tiež sa hľadali cesty, ako prilákať do kina mladého diváka a pri tom sa dal takmer „úplne voľný priestor Rapošovej konzumnej stratégii, no hľadali a podporovali sa aj iné alternatívy“, píše Macek v Dejinách a pripomína napríklad projekt Veľká Morava. Megalomanská trilógia, ktorá nikdy nevznikla, mala mať rozpočet 105 miliónov korún. (Na porovnanie, Jakubiskovej Tisícročnej včele schválili rozpočet takmer 15,5 milióna korún.)
„Čo sa týka diváckosti, som predovšetkým divák a na veci sa najprv pozerám z tohto pohľadu. Zvážim si, čo by som ako divák chcel a ako by som to prijal. A to ma potom ovplyvní pri režijnej koncepcii,“ hovoril Dušan Rapoš v roku 2005 pre Pravdu. „Ani pri divácky úspešných filmoch, ako sú Fontány pre Zuzanu, Suzanne, Rabaka alebo Utekajme, už ide!, to nebol prvotný záujem. Keď mám príbeh, najprv hľadám formu rozprávania. Ak cítim, že to nie je materiál pre film, zvolím si divadlo,“ odpovedal Rapoš na otázku, či myslí pri nakrúcaní najmä na divákov a väčšinové publikum. Dušan Rapoš začínal svoju profesionálnu kariéru najskôr ako redaktor, neskôr začal nakrúcať dokumentárne snímky aj filmové týždenníky. V celovečernom hranom filme debutoval koprodukčnou rozprávkou Falošný princ (1984) podľa scenára Jaroslava Dietla. Nasledoval už spomínaný pesničkový film so sloganom "filmový muzikál o láske, motorkách a hrozne dobrých vlasoch”.
„Rapoš siahol po dievčenskom románe Eleonóry Gašparovej, ktorý inovoval: pridal svet diskoték a večne aktuálne mládežnícke starosti – dievčatá riešia obavy z prvého sexu a z tehotenstva, chlapcov trápi verejná hanba pri kupovaní prezervatívov. Sexuálne konotácie sú prítomné v jazde s Olinom (skladba "Poďme spolu lietať“), keď Zuzana vystrieda na bicykli všetky možné polohy a, samozrejme, v spojení s fontánou (so stredovým falickým pilierom), ktorá sa zo „suchej“ sfunkční na „mokrú“. Vo fontáne sa za hustého nočného dažďa predvádza Bela po sexuálnej iniciácii s Vikym, vo fontáne sa umýva Zuzana po úteku od násilníckeho motorkára, keď si uchránila panenstvo," píše Eva Filová v knihe Eros, sexus, gender v slovenskom filme. A pripomína, že v množstve často kvalitatívne pochybných filmoch zo 70. rokov bola téma lásky až druhotná – za pracovnými povinnosťami a problémami.
Typická česká komédia
Rapoš nakrútil aj ďalšie hudobné filmy. Okrem Fontán napríklad Rabaku (1989) o kapele, ktorá sa rozhodne vrátiť na pódiá. Do hlavných úloh obsadil členov skupiny Elán, ktorej hudba vo filme znie. A nakrútil aj jednu z najúspešnejších slovenských komédií. Práve divácky atraktívne žánre ako komédie, hudobné filmy či detektívky mali byť podľa vedenia slovenského filmu v tomto období preferované. „V päťdesiatych rokoch rozhodovala služba marxisticko-leninskej prevýchove, v šesťdesiatych sa film stal umením, v sedemdesiatych rokoch divák nehral nijakú úlohu, až na konci štyridsaťročného totalitného systému sa artikulovala ambícia po veľkej návštevnosti – zaiste aj pre zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu celej spoločnosti,“ píše Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie a hovorí o jasnej snahe o „slovenský Hollywood“ – hoci pri ročnej produkcii 10 filmov.
Divácku ambíciu naplnila aj Rapošova komédia Utekajme, už ide! (1986) podľa scenára Jozefa Heribana a Jozefa Slováka. Marián Zednikovič a Zuzana Bydžovská ako manželia Syslovci, ktorí sa s deťmi tlačia v jednoizbovom byte, vyriešia svoj problém, keď sa „prebúrajú“ do luxusného bytu tajomného suseda v podaní Milana Lasicu a začnú ho tajne využívať. „V Rapošovom filme sa mladá rodina ide vždy nadýchať bohatstva a pohody do susedného bytu, podobne ako v rozprávkach, keď si ľudia zo smutného kráľovstva chodili zaspievať do veselého kráľovstva. Ľahko čitateľný politický podtext komédie o útekoch zo sveta chudoby takzvaného reálneho socializmu do sveta demokratického blahobytu nevyvolal žiadne námietky. Film bol schválený na predaj pre všetky krajiny bez výnimky,“ píše v Dejinách slovenskej kinematografie Václav Macek.
Film sa premietal aj v Amerike. „Typická lišiacka, ironická česká (sic) komédia,“ písal o snímke v apríli 1989 v Los Angeles Times kritik Kevin Thomas. „Sústredí sa na originálne, ale riskantné riešenie, ktoré si zvolí mladá rodina, aby vyviazla zo svojho stiesneného bytu. V ich stave môžete čítať politické asociácie, ale režisér Dušan Rapoš a jeho scenáristi za zameriavajú najmä na pobavenie a slabosti ľudskej povahy. Výsledok je príjemný a zábavný, ale aj trochu laxný,“ dodal.