Prijatie každého filmu je záhadou

, 30.06.2019 09:00
Martin Šulík
Producent filmu Záhrada Joel Farges a režisér Martin Šulík (vpravo) na archívnej fotografii z roku 1995. Autor:

Seriál, ktorým sme si každý týždeň pripomínali významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie, sa po desiatich mesiacoch končí režisérom Martinom Šulíkom. Počas leta nájdete na tomto mieste nový seriál, v ktorom priblížime vznik Šulíkovho pripravovaného hraného filmu Muž so zajačími ušami.

„Mne sa od istého času začalo páčiť, keď sa ľudia v kine smejú. Pričom nemám na mysli ten smiech, keď sa namáha bránica, ale skôr taký ten príjemný pocit radosti,“ povedal režisér v rozhovore pre monografiu Svet v pohyblivých obrazoch Martina Šulíka. Jeho celovečerný debut Neha (1991) označil filmový teoretik Martin Ciel za „najlepší slovenský debut po slávnej trojke slávnych debutov Juraja Jakubiska, Dušana Hanáka a Ela Havettu“. „O filme zazneli rozporné súdy, nikto však nemohol spochybniť fakt, že debutant zaujal a jeho vstup do kinematografie bol prínosom,“ píše v Dejinách slovenskej kinematografie Václav Macek. Komorný príbeh študenta a manželského páru, ktorý ho vťahuje do svojho komplikovaného vzťahu, prijalo publikum chladne. „Divákom zrejme prekážala jej depresívnosť. Pravda je, že je to film, ktorý vytvára dojem bezvýchodiskovosti a je príliš temný. Ale nedávno som videl Nehu opäť na prehliadke v Maďarsku. Na tej projekcii som si uvedomil, že aj keď je film štylizovaný a manieristický, zostal v ňom pocit, ktorý bol veľmi charakteristický pre obdobie, v akom vznikal,“ spomenul režisér v monografii.

Všetko, čo mali radi. Aj humor a radosť zo života

„Hovorí sa, že o talente tvorcu svedčí väčšmi druhý film ako debut. Toto nepísané pravidlo sa potvrdilo aj v prípade Martina Šulíka. Jeho druhý film Všetko, čo mám rád (1992), presvedčil, že v hranom filme pracuje autor, ktorý prerušil veľké mlčanie generácií. Po osobnostiach spojených s tvorbou konca 60. rokov (Dušan Trančík, Miloslav Luther, Stanislav Párnický) sa konečne zjavila nová autentická osobnosť,“ pripomína Macek v Dejinách slovenskej kinematografie Kým v Nehe sa snažil o provokatívnosť, druhý projekt so scenáristom Ondrejom Šulajom sa rozhodli zamerať na hodnoty, ktoré mali obaja radi.

„Obracať sa k tomu, čo si vážime a pokladáme za hodné prežitia zmien, aké sa v tých časoch v našej spoločnosti odohrávali,“ spomenul Martin Šulík. Vymysleli si hlavného hrdinu, ktorý sa teší zo života. V psychologickej dráme rozohrali príbeh nezamestnaného muža na prahu štyridsiatky. Do konfliktov s bývalou ženou sa dostáva nielen kvôli synovi, ten sa nespráva tak, ako by si želal, mladá milenka naňho nalieha, aby odišli do Anglicka a rodičom sa nepozdáva jeho neusporiadaný život. Ako jediné východisku mu pripadá útek od všetkého…

„Doba, v ktorej sme tento film písali, patrila k tomu najpríjemnejšiemu a najveselšiemu, čo sme v rámci deväťdesiatych rokov mohli vôbec zažiť. Všade naokolo bolo toľko spontánnej radosti a humoru, nastalo akési zvláštne uvoľnenie. Neboli sme natoľko zaťažení politikou, dokonca politika sa v tých časoch dostala na okraj záujmu a takmer celkom sa vytratila z našich životov. Stále v nás pretrvávala nádej, že všetko speje k čomusi lepšiemu,“ povedal v rozhovore pre knihu Svet v pohyblivých obrazoch Martina Šulíka.

Všetko, čo mám rád vyhlásili za najlepší film za rok 1992, získal Grand Prix z festivalu v Angers, hlavné ceny v Cottbuse a Lagówe, ocenenie v Štrasburgu aj Porte a niekoľko ďalších cien. V roku 1996 sa dokonca v ankete Asociácie slovenských filmových klubov k 100. výročiu kinematografie dostal do top ten najlepších slovenských filmov všetkých dôb. „Od tohto filmu sme si rozhodne nesľubovali, že by sa mohol stať divácky úspešný. Ja som ho skôr vnímal ako experiment s formou,“ spomínal režisér po rokoch.

Na besede po projekcii v Spojených štátoch sa ho staršia dáma spýtala, prečo sú Slováci takí strašne pasívni, že radšej ostávajú žiť doma namiesto toho, aby odišli do sveta, ktorý by ich prinútil zápasiť. „Vtedy som si uvedomil, že v zahraničí prevláda pocit, že na Slovensku je omnoho ľahší život než v Anglicku, Amerike alebo Austrálii. A zároveň sa domnievajú, že každý, kto odtiaľto odmietne odísť, vlastne istým spôsobom rezignoval. Myslím si však, že v tej danej situácii bolo oveľa ťažšie zostať tu, ako vycestovať na Západ,“ pridal perličku.

Chcel robiť divadlo, podľahol filmu

„Napokon som šťastnejší, že robím film a nie divadlo, ako som kedysi chcel,“ vyznal sa Martin Šulík. Jeho otec bol herec, takže veľkú časť detstva prežil v martinskom divadle. Aj sa pripravoval na prijímačky na Divadelnej fakulte VŠMU. Lenže divadelná réžia sa v tom roku neotvárala, a tak si poslal prihlášku na katedru filmovej réžie. Štúdiá absolvoval v roku 1986, no divadlo ho ešte nejaký čas priťahovalo. V roku 1988 inscenoval v Martine Witkiewiczovu Matku. Čoskoro si však uvedomil, že divadlo a film sú dva rozličné svety. A upísal sa filmu.

Skôr ako celovečeráky nakrúcal dokumenty. Za dôležitú považuje svoju prácu v Krátkom filme, mohli tam robiť veci, ktoré sa inde nedali. „Keď som išiel nakrúcať dokument Hurá o mužovi, ktorý prežil uránové bane aj komunistické väzenie, dramaturg Dežo Ursiny mi dal voľnú ruku. Paradoxne sa ukázalo, že filmári mali vtedy menej strachu ako ľudia, o ktorých sme tie dokumenty nakrúcali. Spustili sme kameru alebo magnetofón a nikto nechcel hovoriť. Najzaujímavejšie repliky do Hurá sme získali skrytým mikrofónom,“ opisuje vlastné skúsenosti.

„Snímka Hurá sa zaradila medzi nie veľmi početný prúd filmov odhaľujúcich zločiny komunizmu. Reflektuje osud bývalého baníka Alojza Paldana a štyridsať rokov komunizmu. Martin Šulík si zvolil pohľad, ktorý hraničí väčšmi s tragickou bizarnosťou, než s vážnou obžalobou bývalého režimu,“ hodnotí Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie.

„Prijatie každého filmu je pre mňa záhadou. Nikdy neviem predvídať, s akými reakciami sa u publika stretne. Výsledok je takmer vždy v rozpore s mojimi očakávaniami,“ spomenul Martin Šulík v monografii. Jeho doteraz najúspešnejším filmom je poetická Záhrada (1995), ktorú nakrútil až po rozpade spoločnej republiky. Okrem mnohých cien zo zahraničných festivalov získal film aj päť Českých levov.

„Uvedomil som si, že umenie, a teda aj film, má pre mňa význam až vtedy, keď dáva nádej,“ zhrnul popredný slovenský režisér životné skúsenosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #réžia #Martin Šulík #kinematografia #Storočnica Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku