Prijatie a uznanie dokonca získal aj od tamojšej židovskej komunity. Všetko si však musel krvopotne vybojovať. Skutočný príbeh nemeckého brankára Berta Trautmanna je naozaj jedinečný a rozhodne hodný sfilmovania. Na plátno ho preniesol nemecký režisér Marcus H. Rosenmüller. Jeho najnovší film nesie prostý názov Brankár. Film o futbale to však zďaleka nie je.
Rosenmüller síce nie je nepopísaný papier, keďže na poli hraného filmu debutoval už v roku 2006, ale slovenský divák sa k jeho tvorbe s výnimkou festivalov nemal príliš ako dostať. Brankár je jeho prvým filmom v slovenskej distribúcii a vyzerá to tak, že je zároveň jeho najvydarenejším a najvyzretejším počinom. Aj keď by niekto povedal, že Trautmannov príbeh si žiada epické spracovanie, Rosenmüller sa rozhodol, naopak, pre komornejší prístup. A spravil dobre. Ide tak o melancholickú drámu so silným humanistickým posolstvom, ktorej prekvapujúco prídu na chuť nielen kritici a ich ultraelitárska odnož, ale aj takzvané bežné publikum hľadajúce v kine najmä srdcervúce príbehy plné emócii.
Brankár ponúka nemalú dávku napätia, momenty, z ktorých bude mraziť, či sa do očí budú tlačiť slzy. To všetko však Rosenmüller drží pevne pod kontrolou a nezachádza za čiaru, teda sa umne vyhýba citovému vydieraniu a pátosu. Film okamžite vhodí diváka do deja a svojím relatívne rýchlym tempom, no pomalým dávkovaním informácií si ho pomaly získa a drží neustále jeho pozornosť. Najviac zaujme brilantne vystavaný konflikt vojenský zajatec verzus zvyšok sveta, ktorý sa pomaly rozdrobí na viacero menším konfliktov, kde sa dajú úplne pochopiť obe strany. Láka aj dusno vo vzduchu, keď vyslovene cítiť, že sa niečo udeje a nebude to pre hlavné postavy príliš dobré.
Jednoducho cítiť, že Marcus H. Rosenmüller sa postaral o skutočne elegantnú a zároveň citlivú réžiu. Scenár, na ktorom sa podieľal spolu s Nicholasom J. Schofieldom, je výborný, bez nudnej vaty. Funguje uveriteľnosť hercov aj skvelý strih najmä v športových sekvenciách či hudba. Tá je do filmu zakomponovaná mimoriadne krehko a keď ju netreba, skutočne ju nepočuť. Brankár je film o človeku, ktorý dostal druhú šancu, no musel nevyhnutne niečo stratiť, pričom sa dokázal vždy postaviť nohami pevne na zem. Najväčším prínosom filmu však je, že práve na pozadí jedného človeka otvára kvantum ďalších, dnes stále aktuálnych tém otvárajúcich plodnú a potrebnú diskusiu.
Nenávidieť je totiž jednoduché, ťažšia je snaha o pochopenie či odpustenie. Rosenmüller explicitne ukazuje, že svet nie je čierno-biely a jasne vyzýva na väčšiu empatiu a upozorňuje na nebezpečnosť zaslepenosti a nenávisti. Posolstvom tak pripomína nedávny takisto veľmi vydarený dokument Môj neznámy vojak (2018) talentovanej Ukrajinky Anny Kryvenko. Na záver, je však vhodné spomenúť, že Brankára si rozhodne užijú viac tí, ktorí o Bertovi Trautmannovi predtým nevedeli takmer nič. V každom prípade ide o prekvapujúco nenápadné a milé dielo. K úplnej dokonalosti mu však chýba ešte trocha viac rafinovanosti.
Hodnotenie Pravdy:
- 4 hviezdičky z 5
- Brankár / Nemecko, Veľká Británia, 2018 / réžia: Marcus H. Rosenmüller / scenár: Marcus H. Rosenmüller, Nicholas J. Schofield / kamera: Daniel Gottschalk / hudba: Gerd Baumann / hrajú: David Kross, Freya Mavor, John Henshaw, Harry Melling, Dave Johns, Gary Lewis a i. / slovenská kinopremiéra: 27. júna
