Tretí diel bude patriť herectvu. Pre Pravdu o ňom porozprávali Miroslav Krobot, Alexandra Borbély a Táňa Pauhofová.
Raz musia plakať, inokedy sa smiať alebo v amoku kričať na plné hrdlo a rozbíjať rekvizity. Musia vedieť stvárniť najmilšieho človeka na svete aj chladnokrvného zloducha. Často sa tiež musia na ulici maskovať, aby sa pri nich nevytvorila skupinka nadšencov prosiacich o fotku alebo autogram. Nehovoriac o ich nabitom harmonograme, kde popri televíznych seriáloch, filmoch či divadle nemajú niekedy čas na vlastnú rodinu, priateľov a užívanie si. Byť hercom môže byť krásne aj náročné a psychicky vyčerpávajúce. Poväčšine sa však nenájde medzi nimi nik, kto by povedal, že to celé nestojí za to.
Rola, ktorá sa neodmieta
Miroslav Krobot hrá vo filme Muž so zajačími ušami spisovateľa, ktorý má pomerne neusporiadaný rodinný život. „To, čo píše, sa prepája s tým, čo žije. Zaujímavé na príbehu tejto postavy je, že si myslí, že ho v živote už nemôže nič prekvapiť, a predsa niečo také príde. Všetci okolo mňa hovoria, že to je záporná postava, no ja by som bol veľmi rád, keby to až tak úplne nebolo a robím pre to všetko možné,“ prezradil pre Pravdu český herec. „Ide o veľkú rolu, ktorá sa neodmieta. Táto spolupráca ma však lákala aj kvôli pestrosti kolektívu, sú tu herci z Česka, zo Slovenska, z Maďarska,“ dodal.
Jeho cesta k herectvu nebola úplne štandardná. „Vyštudoval som divadelnú réžiu, ktorá ma vždy bavila. Hercom som sa stal, až keď som mal päťdesiat rokov a bolo to úplnou náhodou. Prvýkrát som hral v divadle v hre Príbeh obyčajného šialenstva, ktorú sa potom Petr Zelenka rozhodol aj sfilmovať. Vtedy som stál prvýkrát pred kamerou.“ Napriek tomu, že šlo o jeho premiéru vo svete filmu, za svoj výkon získal Českého leva a začal sa vo filmoch objavovať pravidelne. Svoj prirodzený herecký talent ukázal aj v dielach ako Dom, Alois Nebel, Cez kosti mŕtvych v réžii Agnieszky Hollandovej či Revival.
Krobot pre Pravdu prezradil, aj to, či sa ako režisér nesnaží tým ostatným príliš dohovárať a vravieť, čo by mohlo byť inak. „Ako herec absolútne rešpektujem pokyny režiséra. Ale, samozrejme, stane sa, že dám občas nejaký návrh, ako to celé obohatiť, alebo poviem, čo mi pri danej postave či príbehu chýba.“ Zároveň dodal, že mal zatiaľ vždy šťastie na postavy, ktoré stvárnil. „Dostávam vždy rôznorodé postavy – komediálne aj ambivalentné, takže nedá sa povedať, aký typ charakteru sa mi najlepšie hrá. Najviac ma však lákajú postavy, pri ktorých nemám pocit, že ide iba o akýsi obchodný produkt. Teda daná postava nie je napísaná iba preto, aby mal film čo najväčšiu sledovanosť. Dá sa to totiž pekne odčítať zo scenára. Takéto typy úloh ma nebavia.“
Krobot na záver dodal, že najťažšie na práci herca je presvedčenie publika. „Herec sa musí naučiť byť uveriteľný a pochopený. Nesmie sa samoúčelne predvádzať. Vtedy sa môže stať, že to divák prekukne a odmietne. Ja však verím v to, že ak človek herec zapracuje na dôveryhodnosti danej postavy, prenesie sa to aj na diváka.“
Neoperujeme ľudí
Alexandra Borbély chcela byť herečkou už od detstva a dnes by už nechcela robiť nič iné. Herectvo je podľa nej krásne povolanie. Na otázku, či radšej hrá v divadle, alebo vo filme, odpovedala veľmi rafinovane. „Pre mňa je divadlo manželstvo a film láska.“ Borbély hrá vo filme Muž so zajačími ušami Katarínu, ktorá čaká dieťa s hlavným hrdinom, a ide o prvý film, kde bude hovoriť po slovensky. „Najmä kvôli tomu som sa na tento film tešila. Zapáčil sa mi však aj scenár, pretože sa zrazu predo mnou otvoril svet, ktorý ešte nepoznám. Je to staroba. Zároveň ma zaujal typ humoru, ktorý je tam veľmi dôležitý.“
Tridsaťdvaročná herečka maďarského pôvodu zároveň prezradila, čím je Martin Šulík výnimočný. „Veľmi rád vtipkuje a robí skvelú náladu. Ale vie byť aj prísny. Škoda, že som na tomto filme mala iba štyri nakrúcacie dni, inak by sme sa spoznali lepšie,“ povedala držiteľka Európskej filmovej ceny za film O tele a duši. V menšej úlohe sa predstavila aj v komornej dráme Sklenená izba, ktorú nakrútil podľa rovnomennej predlohy Simona Mawera český formalista Julius Ševčík.
Táňa Pauhofová sa na rozdiel od svojej mladšej kolegyne dostala k herectvu, ako sama povedala, spontánne. Za svoj prvý celovečerný film Kruté radosti v réžii Juraja Nvotu, ktorý nakrútila ešte ako prváčka na Vysokej škole múzických umení, získala cenu Igric. Vo filme Muž so zajačími ušami stvárnila Simonku, dcéru hlavnej postavy. „Je to tridsiatnička, ktorá je sama v sebe tak trochu stratená. A robí všetko pre to, aby si to nikto nevšimol. Riadi sa teda podľa kréda – hlavne suverénne, čo na tom, že vnútri všetko padá,“ prezradila o svojej postave Pauhofová.
„Do tohto projektu som šla najmä kvôli tomu, že to nakrúca Martin Šulík. Je výnimočný svojím humorom. Človek ho má stále chuť objímať. Taktiež zohralo veľa, že za kamerou stál Martin Štrba, ale presvedčilo ma aj výnimočné herecké obsadenie či pekný poetický scenár,“ dodala. Podľa nej je na herectve najťažšie nestratiť sa v ilúziách a mať z práce radosť, aj keď sa objavia ťažké podmienky. „Tiež netreba nezabúdať, že nejde o život. Predsa len neoperujeme ľudí,“ povedala Pauhofová pre Pravdu. Okrem toho prezradila, čo by chcela robiť, keby nebola herečkou. „Filmový catering (smiech). A keby som mala talent a veľa peňazí, aby som mohla nezávisle tvoriť, určite by som si vybrala réžiu. Ale nemám. Takže by mi ostávalo piecť koláče štábu,“ zažartovala.
V Šulíkovom najnovšom filme sa tiež objavia Oldřich Kaiser, Zuzana Kronerová či Zuzana Mauréry, ale aj Vladimír Obšil a Éva Bándor.
