Recenzia: Stačí jeden chybný krok a priepasť si pochutná

Rozpráva príbeh tridsaťtriročného amerického horolezca Alexa Honnolda, známeho predovšetkým sólovými výstupmi. Alex nielenže rád lezie po skalách sám, on ich chce vždy aspoň raz zdolať bez akéhokoľvek istenia. Podľa čoho si vyberá? Čím väčší vrch je, tým viac sa mu páči, čím silnejší pocit strachu má, tým to je preňho väčšia výzva. Pre niekoho je absolútnym bláznom, čo to v hlave nemá ani prinajmenšom v poriadku, pre iných je zase génius a motivátor. Odvážni filmári, ktorí sú, mimochodom, jeho kamaráti, sa snažili v dokumente preniknúť trocha bližšie do jeho hlavy. Podarilo sa im to?

Alex je až zarážajúco a tvrdo úprimný, introvertný, stále sústredený, občas cynický, no miestami aj veľmi vtipný chlap. Treba uznať, že sledovať ho rozprávať o živote, vzťahoch, rodine a jeho horolezeckej vášni, ktorá ho kedykoľvek môže pochovať, je nanajvýš fascinujúce. Je preto škoda, že práve tieto sekvencie sa vo filme neobjavili častejšie. Podstatnú časť filmu tvorí jeho príprava a samotný výstup na deväťstometrovú skalnú stenu El Capitan v Yosemitskom národnom parku, ktorá má byť vrcholom jeho doterajšej kariéry. Skúšali ju zdolať mnohí, no stálo ich to život.

Vidno, že režijná dvojica sa snažila získať do filmu čo najviac respondentov vrátane jeho najbližších – matky a priateľky. Na jednej strane to film obohacuje, na druhej to ide na úkor samotnej hlavnej postavy. Jeho príbeh je totiž natoľko zaujímavý, žeby sa zo strany filmárov žiadal oveľa väčší ponor do jeho minulosti a súčasných myšlienkových pochodov. Ako psychológovia tak trocha tvorcovia zlyhali a nevyužili naplno potenciál, ktorý vyžaruje z každého Alexovho slova či miestami aj pohľadu. Je dôvodom jeho šialeného koníčka to, že bol vždy outsider a nedostal dostatok lásky v detstve? Ak aj áno, je si toho vôbec vedomý? Ide o únik pred svetom, ktorý vlastne nemá až tak v láske, alebo je len jednoducho fanatik milujúci adrenalín? Alebo všetko dokopy?

Veľa odpovedí na tieto otázky ostáva hmlistých práve pre nedotiahnutie danej látky do konca. Našťastie to všetko vyvažuje filmárska precíznosť v budovaní napätia (aj tí najlepší režiséri trilerov a hororov sa majú čo učiť) a v zobrazení úchvatných záberov, z ktorých mrazí. Napriek náročnosti podmienok pri nakrúcaní všetko vyzerá profesionálne a veľkolepo, zároveň potrebne autenticky. Zábery z dronov miestami vyvolávajú nevoľnosť či potenie dlaní. Sledovanie záverečného Alexovho výstupu sa tak skutočne nezaobíde bez padnutej sánky a neveriackych pohľadov.