Po auguste 1968 sa v dejinách posúva k ďalšiemu významnému medzníku – novembru 1989. O tom, prečo je dôležité pripomínať si históriu, ako ľudia vnímali zmeny počas nežnej revolúcie, ale aj o tom, aké ťažké je pochopiť jej dôsledky, porozprávala pre Pravdu režisérka a filmárka Barbora Berezňáková, ktorá na projekte spolupracovala s grafickou dizajnérkou Pavlínou Morháčovou.
Projekt Spýtaj sa vašich '68 zaznamenal veľký ohlas. Doteraz na webstránke spytajsavasich.sk pribúdajú nové texty o tom, ako si ľudia spomínajú na okupáciu. S filmom tiež cestujete aj po školách. Ako na tieto udalosti reagujú deti?
Pre žiakov síce ide o dávnu históriu, no tým, že film sprostredkúva informácie z prvej ruky, konfrontuje ich s emóciami bežných ľudí a dokresľuje atmosféru doby, vedia sa naň celkom inak napojiť. Sú dokonca momenty, keď ho sledujú so zatajeným dychom, prípadne sú zaskočení tým, že nám vtedy naozaj hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Pre deti je celkom iná skúsenosť, keď vidia, čo prežívala generácia ich rodičov alebo starých rodičov. Po premietaní majú množstvo otázok. Často ma až dojíma, keď vidím, že tínedžeri prejavia o túto tému úprimný záujem.
Inšpiruje ich podľa vás film k tomu, aby sa sami spýtali doma?
Rozhodne. O to predsa ide. Projekt Spýtaj sa vašich nikdy nebol len o rozpomínaní si na nejaké udalosti. Chceli sme ľudí podnietiť k tomu, aby si aj cez vlastnú rodinu a jej skúsenosti uvedomili, že zasiahli do určitého spoločensko-politického kontextu. Prekračujeme hrubé čiary, ktoré tu všemožne kreslia niektorí ľudia len preto, aby mohli moc uchopiť podľa svojich predstáv. História a jej pripomínanie sú nesmierne dôležité pre pochopenie situácie, v ktorej konkrétna rodina žije, rovnako zásad, podľa ktorých sa rozhoduje.
Tentoraz ste sa zamerali na nežnú revolúciu. Aký bol rozdiel medzi spracovaním a nakrúcaním materiálu o týchto dvoch, síce rozdielnych, no zároveň silne prepojených udalostiach?
S Pavlínou sme si hovorili, aká je náhoda, že to vyšlo v takejto postupnosti. Jeden rok si pripomíname 50 rokov od vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a ďalší 30 rokov po novembri '89. Už od začiatku sme vedeli, že spracujeme oboje. Keďže ide o televízny projekt, formát bude podobný. Opäť pôjde o formu oral history, iba trochu inak koncipovanú. Keď príde do dediny tank a vrhnú sa naň dedinčania s lopatami, je to celkom iná, ucelenejšia, skúsenosť. November '89 bol výsledkom zložitého procesu, ktorého sa navyše väčšina ľudí aktívne nezúčastnila. Stretnutie so zmenou bolo pre nich skôr mentálne ako fyzické, zachytávať spomienky bolo preto náročnejšie. Mnoho respondentov sledovalo udalosti doma pri televíziách. Revolúcia ich život v konečnom dôsledku ovplyvnila až neskôr. To však nič nemení na tom, že išlo o obrovskú zmenu. Dokonca ani po 30 rokoch ju nie je ľahké presne pomenovať. Mám pocit, že práve teraz, s odstupom jednej generácie, je vhodné obdobie na prvé reflexie.
Trailer na dokumentárny film Spýtaj sa vašich 68:
Z príbehov, ktoré ľudia zverejňujú na vašej webovej stránke, je zrejmé, že v spoločnosti nevládla len eufória, ale aj strach a obavy o budúcnosť. S akými reakciami ste sa stretli počas nakrúcania?
Keď do krajiny príde invázia vojsk, ľudia sa voči tomu automaticky vymedzia. Dnes však veľkú časť populácie ovláda spomienkový optimizmus. Argumenty sú poväčšine rovnaké. „Vtedy sme sa mali lepšie. Potraviny boli lacnejšie. Mali sme väčšie istoty.“ Práve to sa snažíme trošku poopraviť. Veriť len svojim spomienkam a proklamáciám zo strany politikov môže byť zradné. Problém je oveľa zložitejší a na to sa snažíme vo filme poukázať.
Bude film okrem oral history ponúkať aj vlastný komentár?
Keď človek zachádza v otázkach do hĺbky, komentár vyplynie zo samotných odpovedí.
Viete si spomenúť na konkrétny príbeh, ktorý vás najviac oslovil, prekvapil či nahneval?
Celkom spontánne sa ku mne dostal príbeh dievčaťa, ktorej tesne pred revolúciou zabili strýka a nikdy sa to nevyšetrilo. Prípad je už premlčaný, no rodina je touto udalosťou poznačená dodnes.
Premýšľali ste už, na čo by ste sa chceli „spýtať vašich“ v budúcnosti?
Plánov do budúcnosti máme mnoho, no tento projekt sa nekončí. Ako interaktívna platforma funguje na webovej stránke naďalej. Budem rada, ak sa tam ocitnú aj príbehy, po ktorých sa dá pátrať samostatne. No zatiaľ to chceme uzavrieť rokmi '68 a '89. Niekto nám navrhol, aby sme sa venovali aj roku 1998, ale dohodli sme sa, že to nebudeme ďalej rozvíjať.
Mečiarizmu a jeho koncu sa predsa len venujete, iba v inom projekte. Vo filme Skutok sa stal, ktorý príde do kín od 12. septembra, sa zaoberáte únosom Michala Kováča mladšieho, vraždou Róberta Remiáša a tiež neslávne známymi amnestiami. Ako v tomto smere vnímate rozhodnutie Vladimíra Mečiara opäť vstúpiť do politiky?
Príde mi to absurdné. Nemyslím si, že má nejakú šancu na úspech. Podľa mňa to skôr svedčí o tom, že celkom stratil kontakt s realitou. Čo sa týka filmu, nešla som formou oral history, no zároveň som nechcela zachádzať do investigatívy, hoci isté prepojenia so súčasnosťou sa tam nájdu. Skôr ako o nejaké vyratúvanie faktov z minulosti mi išlo o zachytenie mentálneho povedomia našej krajiny a jeho formovania. Najmä cez psychologické osudy protagonistov, ktorých som si vybrala. Skutok sa stal ponúka pohľad do sveta korupcie. Žijeme v malej krajine, všetko funguje na základe kamarátstiev a vymotať sa z tohto začarovaného kruhu je nesmierne zložité. No musí sa to zmeniť.
