Kapadiov film je rozprávaním o živote chlapca Diega, z ktorého sa stal Maradona. Symbol, za ktorým sa stráca skutočný človek a presúva sa do sfér legiend a mýtov. Tak, ako mnohí ľudoví hrdinovia, zbojníci, mýtickí králi a kráľovné, svätci a svätice. Do roviny podobnej modernej rozprávke ako príbeh Maradonovho rodáka, juhoamerického mýtu Ernesta Che Guevaru. O tom, mimochodom, vo filme nepadne ani slovo, len mlčky prehovorí z tetovačky na Maradonovom pleci. Nemá to však celkom zanedbateľný význam.
Asif Kapadia je známy predchádzajúcimi dokumentmi o hviezdach, ktoré zhasli tragicky: o brazílskom pretekárovi formuly 1 Ayrtonovi Sennovi (2010) a o britskej speváčke Amy Winehouse (2015). Ale ak vo filme Amy pracoval s najnovším materiálom, príbeh vzostupu a pádu Diega Maradonu prerozprával dokumentárnymi zábermi, nahrávkami a fotografiami z detstva až po tragický koniec jeho kariéry v 90. rokoch. Zvláštnosťou je, že Diegovi blízki – sestry, milenka, manželka – alebo známi športoví novinári nevypovedajú na kameru.
Ich súčasné obzretia či hodnotenia sú zvukovým sprievodom pod archívne zábery zo slávnych futbalových zápasov, v ktorých Maradona začínal v ľudovej imaginácii splývať s obľúbenými lokálnymi svätcami – v Neapole alebo na chudobných argentínskych predmestiach, odkiaľ pochádzal. „Trochu podvádzania a veľa génia,“ komentoval športový novinár výkon Diega Maradonu na Svetovom pohári v roku 1986 v Mexiku. Keď zásah rukou do bránky v zápase s Anglickom sám nazval „zásahom Božej ruky“, v očiach mnohých to bola bezočivosť a „veľa podvádzania“, ale, ako ukazuje film, oveľa viac v tom bola jeho prirodzená poverčivosť, vlastná obrazotvornosti prostredia, z ktorého vzišiel.
Pretože film je v prvom rade implicitnou, ale jasnou výpoveďou o sociálnej realite svojej doby. O tom, ako malý tmavší chlapec z najchudobnejšieho predmestia Buenos Aires, dieťa globálneho Juhu, prežije hviezdny vzostup v barcelonskom klube, aby sa stal spasiteľom pre Neapol a s ním pre celý zavrhnutý a zaznávaný taliansky juh – v ktorom sa začína jeho nanebovstúpenie a páriovia sveta sa k nemu modlia ak nie ako ku Kristovi, tak k svätému Diegovi. Možno najdojímavejším momentom filmu je nahrávka Diegovho telefonátu matke po víťazstve nad Nemeckom, scéna ako z maľovanej biblie pre deti.
Ale máloktorému svätému sa odpúšťajú zásadné chyby. Keď Maradona povedal, že na Svetovom pohári 1990 by Neapolčania mali podporiť Argentínu proti Taliansku, iste vychádzal z doterajšej skúsenosti Neapolčanov, čeliacich podceňovaniu zo strany talianskych klubov, pre ktoré boli „len Afričanmi“ z Talianska. Argentína vyhrala a zbožňovanie Neapola sa zmenilo na priame sotenie do pekla. Závislosť od kokaínu sa už nedala zastaviť.
Filmu by sa dalo isto vyčítať, že Asif Kapadia proporčne venoval málo miesta vývoju „po tom“, keď Maradonov život nediktoval futbal, ale drogová závislosť. Vyhol sa aj jeho otvorenej podpore ľavicovým politikom – diktátorom v Latinskej Amerike, čo nebola zanedbateľná súčasť jeho verejného pôsobenia. Ale možno by to aj bolo nadbytočné, pretože Kapadiovi sa podarilo nakrútiť film nielen o futbale, ale prostredníctvom jednej z jeho najväčších ikon aj o výhrach a prehrách doby, ktorá sa s ich odchodom končí.
