Csongor sa v Hrobároch prižení do rodiny Pipasíkovcov, ktorí podnikajú v pohrebníctve. Csongor si na čiernej komédii zgustol, bavila ho veselá rola, ale rozprávali sme sa aj o vážnych ekologických témach. Došlo aj na Lucifera, ktorého si už tiež zahral.
Sedí vám čierna komédia? Potešili ste sa úlohe v novom seriáli Hrobári?
Je mi blízky humor britskej komediálnej skupiny Monty Python, Mr. Beana či Bennyho Hilla. Celkovo som mal rád anglické čierne skeče zo 70. až 80. rokov, takže dúfam, že tento štýl humoru si nájde svojho diváka aj v televízii. Na Slovensku čierny humor nie je taký častý, takže uvidíme, aká bude reakcia. Myslím však, že je to vtipné a zábavné.
Teraz už len, aby to ocenili aj diváci.
Veď práve. My sme vlastne kompót, ktorý sa predáva, a uvidíme, kto si nás kúpi.
Vy vraj hráte člena rodiny Pipasíkovcov, ktorí vlastnia pohrebnú službu a zháňajú si nebožtíkov…
Áno, ja som sa priženil do tej rodiny a moja manželka dostáva podiel z pohrebníctva. Moju manželku hrá tentoraz Zuzana Mauréry. Striedam si ju v seriáloch s Anikó Vargovou, ony dve sú moje najčastejšie manželky. Už sme zohratí, vieme, čo od seba môžeme očakávať.
Naposledy sme vás videli v inscenácii Krvavá svadba pražského Národného divadla, kde ste hrali mŕtveho. Teraz budete hrobárom, je to dobrý vývoj?
Jedno sa skončilo, druhé sa začína. Krvavá svadba mala v júni na divadelnom festivale Eurokontext už derniéru. Teraz som na druhej strane, som ten, ktorý zakopáva a lúči sa s tými, ktorí sa, naopak, v divadelnej inscenácii vracali z hrobu. Takže zmena.
V staršom rozhovore spred 13 rokov, keď ste práve mali 33, ste povedali, že práve teraz sa smrti bojíte najviac. A čo dnes? Už ste v bezpečí?
To sa asi týkalo Kristovho veku, 33 rokov sa u muža považuje za akýsi zlom. A u mňa ten rok nebol veľmi svetlý, hoci prelomový možno hej. Ten rok sa mi práve nedarilo.
Čo považuje za to, že sa vám nedarí? Beriete to ako herec alebo ako človek? Čo je pre vás podstatné?
Vtedy sa mi nedarilo ani tak, ani tak. Bolo to ťažšie, ale povedal som si, asi sa od toho treba odraziť. Ale nešlo o žiadne fatálne udalosti, ktoré by zmenili moju pracovnú kariéru či životnú púť. Čiže Kristov vek som prežíval dosť zle, ale sú aj horšie veci na svete.
Ale dnes už je to veselé, hráte hrobára…
Hlavne hrám veselého hrobára.
Čo je v seriáli najveselšie, ak to môžete prezradiť?
Neviem, či to môžem prezradiť, ale točí sa to okolo bryndze. Zažili sme veľmi vtipnú filmovačku, kde sme jeden deň mali scénu rómskeho pohrebu. Podľa scenára začne od sviečok horieť dom a oni zachraňujú mŕtvolu vajdu.
Aký máte kostým?
Väčšinou čierny. Nebudete mi to veriť, ale je to tak. Je to však súčasnosť – ale keď som doma, som aj v trenkách alebo teplákoch. Keď máme službu, sme v čiernych oblekoch a naše manželky sú tiež v čiernom. Členov našej rodiny hrajú Janka Oľhová, Jirka Langmajer, Mišo Režný… Dej sa odohráva na dedine. Nakrúcalo sa v Malženiciach pri Trnave, scenár napísal obľúbený Petr Kolečko, autor úspešného českého seriálu Most, a režíroval Vladimír Skórka.
Keď vás oslovili s úlohou hrobára, potešilo vás to alebo ste si povedali, toto som ešte nehral?
Beriem to ako prácu. Teším sa vždy až z výsledku, nie vopred, lebo tá robota je ešte pred nami. Aj Hamlet je pre každého herca vysnívaná rola, ale keď sa nestretneme s názorom režiséra alebo diváka… Keď sme šli s radošincami do Ameriky, tiež sa ma pýtali, či sa teším. A ja: Jasné, teším sa. Ale povedal som to s normálnym výrazom. A vraj: Nevidno to na tebe. A ja: Budem šťastný, keď pristaneme na Kennedyho letisku, načo sa mám tešiť ešte počas letu nad oceánom?
Takže ste skeptický optimista? Spomíname si na vaše vyjadrenie o tom, ako vás sklamala výstava kresieb Leonarda da Vinciho v Amerike…
Očakával som obrazy, ale tam boli iba kresby – to bolo to sklamanie. Čakal som, že uvidím viac ako iba kresby.
Tak vy ste náročný.
Čo ja viem? Náročný ako náročný? Aj nároky sú relatívne.
Vy už patríte aj k pražskému umeleckému svetu, kde ste viac doma?
Určite v Bratislave, veď v Prahe som nikdy nežil, aj keď tam veľa hrám.
Vraj divadlá v Prahe majú fankluby. Aj vy ste zažili nadšených fanúšikov?
Zažívam – väčšinou pri muzikáloch – že istých ľudí pravidelne vídam na viacerých reprízach. Kúpia si lístky aj na desať predstavení do mesiaca, budú tam sedieť a po čase si už s vami pohmkávajú pesničky.
Takže si všímate divákov?
Bohužiaľ, a strašne ma to ruší.
Lebo vidíte, že vás tí diváci príliš sledujú?
Nie, lebo už to videli a ja ich nemôžem prekvapiť. To kúzlo už je preč.
Oni vám to kazia?
No nie že kazia, ale v podstate áno. Je mi ľúto, že už je preč kúzlo nového. Je mi jasné, že sa im to páči, ale nechcem ich sklamať a oni budú porovnávať moje výkony. Ja nespievam každý raz, ako keď si pustíte West Side Story na DVD. Tam to znie rovnako dobre furt. Môj výkon je kolísavý, a to nemám rád.
A vraj nie ste náročný!
A načo to mám robiť, ak to nemá byť dobré?
Fanúšikovia za vami chodia aj do šatne? Máte s ctiteľmi kontakt?
Do šatne nechodia, len jedna dievčina, keď sme hrali s radošincami, mi nikdy nedala kvet na javisku, ale vždy prišla za mnou do šatne a dala mi ho osobne. Ale fanklub väčšinou čaká pred divadlom, fanúšikovia sa chcú s vami odfotiť alebo si pýtajú autogram.
A ako ste znášali tú, čo za vami chodila do šatne?
S radošincami sme nehrali každý týždeň, keď sa to stane dvakrát do roka, dá sa to vydržať. Našťastie nemám fanatických fanúšikov. Zatiaľ nebadám, že by ma niekto prenasledoval.
V staršom rozhovore ste spomenuli, že by ste si rád zahrali rolu masového vraha, ale žiaľ, zatiaľ vám úlohy „hajzľov“ nezverujú. Ešte stále po nich túžite?
Mhm, ten rozhovor asi vyšiel dávno, určite aj pred vyše 10 rokmi. Odvtedy už som si všeličo zahral.
Ale masového vraha ste nehrali?
Myslím, že nie. Premietam si teraz v hlave aj študentské filmy, ale nie.
A ešte vás roly „hajzľov“ zaujímajú?
Možno som to povedal ešte predtým, ako sme nakrútili rozprávku Čert vie prečo. Keďže som už zahral Lucifera, už je to splnené, môžem si to odfajknúť.
Ale aj tak by nás zaujímalo, ako si predstavujete „hajzľa“…
Nazvime ho radšej negatívnou postavou.
Spomenuli ste Lucifera, a z rangu skutočných ľudí?
Chcete mi povedať, že Lucifer nie je skutočný? Už ste boli v parlamente? Nehľadajte Lucifera s rohmi, hľadajte ho v mysliach ľudí.
Čo považujete za veľký hriech?
Nie som katolík a nie som vyznávačom siedmich smrteľných hriechov. Ale možno je najväčším hriechom to, že túto planétu berieme ako samozrejmosť. Naša inteligencia je bohužiaľ taká vyspelá, že najskôr sa usilujeme o čo najväčšie pohodlie a až potom skúmame následky.
Takže je vám sympatická švédska školáčka Greta Thunbergová, ktorá vyvolala študentské štrajky za zvýšenie aktivizmu proti klimatickým zmenám?
Samozrejme. Aj ja zdvihnem odpad, hlavne plastový, zo zeme. Chcem, aby to ľudia videli a robili to tiež. Nemáme na výber, nemáme kam odísť. Alebo je to možno najväčšie šťastie, lebo keby sme mohli odísť na inú planétu, tak zamoríme aj tú. Máme to bohužiaľ v povahe.
Vy nepoužívate žiadne plasty? Čo treba ešte urobiť?
Používam plasty, ale aspoň dôsledne triedim odpad. Keď idem vyhodiť smeti a vidím v kontajneri na komunálny odpad odhodené papierové škatule, ide ma poraziť – veď vedľa je kontajner na papier! To nie je ani ľahostajnosť, ale drzosť. Plynule sme prešli na veľmi závažnú tému, ale som rád, lebo je to dôležité.
A čo nového u vás doma na východe? Aj tam účinkujete?
Strašne málo som doma. Cestujem z času na čas do Košíc, lebo som tam po dvadsiatich rokoch prebral rolu. Je to komédia a hrám v maďarčine. Keď som sa vrátil po rokoch a postavil som sa na javisko, nemal som euforický potlesk. Normálne ma brali ako herca. Možno si ma aj nejakí diváci pamätali z čias, keď som tam začínal, ale nemal som pocit, že by jasali: Konečne sa vrátil domov! Divák sa predovšetkým zaujíma o herecký výkon a to je dôležité aj pre mňa.
A rodičia? Tešia sa z vašich úspechov?
Rodičia vás budú vždy brať ako rodičia, nie som pre nich žiadna hviezda. Aj pre mamičku Brada Pitta je on iba Brad. Nestavajú ma na piedestál a neoslovujú „pane“ iba preto, že som herec.
Čo vám doma navaria?
Plnený kapustný list, holúbky, typické východniarske jedlo. Z toho sa nedá vyrásť, to mám rád stále.
Ešte stále sa tak podobáte s bratom Albertom? Vraj ste mali aj spolu hrať? Stanislav Štepka chcel z vás vytvoriť dokonca dvojicu komikov.
To bolo už dávno, ale stále sme takmer identickí. On je počítačový macher. Ja umelec, on „ajťák“.
Sleduje vašu tvorbu?
Príde do divadla, ale niežeby sledoval môj kariérny vývoj. Je to pohľad rodiny, pozrú si nejakú dobrú komédiu a idú domov. Nebudú vyhľadávať, kde všade hrám a nebudú to šíriť na facebooku. Rodinný marketing nepestujeme. Oni ma väčšinou vidia asi raz za rok, na Vianoce.
Stále hráte v Radošinskom naivnom divadle?
Hrám v inscenácii Malý veľký muž, ktorá je o Štefánikovi, a teraz je hra rozšírená, lebo tam účinkuje aj SĽUK.
Vraj máte vo voľnom čase rád biliard – ste v ňom dobrý?
No, povedzme, že nie som úplne ľavý. Dobrý – to je relatívny pojem. Sú aj horší odo mňa, aj lepší.
Dá sa biliard chápať ako kolektívny šport?
Pre mňa je to relax. Niektorí kolegovia ako Ady Hajdu alebo Martin Mňahončák hrajú golf. Obe hry sú niečo úplne iné ako herectvo. Je dôležité, aby náš relax nebol len nejaké čítanie alebo niečo podobného druhu ako hranie. Toto je úplne iné a je to netradičné.
Kto vás k biliardu priviedol?
Začali sme ho hrať s Reném Štúrom, keď sme ešte dávnejšie vo viacerých hrách spolu účinkovali v Radošinskom naivnom divadle, a keďže sme spolu chodili často na zájazdy, mali sme aj spoločné chvíle voľna. Chodili sme všetci jedným autobusom a kým sa stavala scéna, išli sme sa rýchlo najesť. Potom sme my dvaja hľadali nejaký biliardový klub. Reného to veľmi bavilo, naučil ma biliardové finty a tiež ma to chytilo.
Chce biliard šikovnosť?
Najmä trpezlivosť. Veď je to iba geometria. Uhol dopadu sa rovná uhlu odrazu.
Golf ste tiež skúšali?
Áno, ale keď chcete byť v takýchto športoch dobrý, musíte začať veľmi skoro. Novak Djokovič chytil raketu do rúk v štyroch rokoch. Ideálny vek, kedy začať s biliardom, je asi dvanásť – štrnásť rokov. Človek je už dostatočne vysoký, aby si mohol ľahnúť na ten stôl, začne trénovať a bude majstrom sveta. Ale ja som začal neskoro.
Chceli by ste byť úspešný aj v biliarde?
Každý chce byť úspešný, ale pre mňa je to relax. Chodím do klubu s kamarátmi, ktorí nie sú herci, a sú tam aj neznámi ľudia. Oddýchnem si tam.
Pre čo máte ešte vášeň?
Asi fitko. To ma baví.
Vidno to na vás – máte trénera?
Teraz mám už tretieho trénera. Len krátko som cvičil bez trénera a vtedy ľudia robia chyby. Nevedia, ako správne cvičiť, ako správne dýchať. Ubližujú si. Bol som cvičením nadšený, s Viktorom Horjanom sme raz boli dokonca vo fitku aj na Silvestra, už o šiestej ráno a chceli sme rok ukončiť cvičením. Teraz už chodím cvičiť inde, mám iného trénera a nejde mi ani tak o to, aby som vyzeral ako Schwarzenegger…
…ale vyzeráte, vyzeráte!
Ale čoby! Veď on má také bicepsy ako ja stehná, dokonca väčšie. Fitko je dobré na to, aby sme sa udržali v kondícii. Práca hercov súvisí s kondíciou. Niektorí bankári či „ajťáci“ idú aspoň po skončení práce na tenis, bedminton, telesná kondícia je dôležitá. Niekedy ma vytiahnu o štvrtej ráno z postele a večer mám ešte predstavenie, čiže – nemám stereotypný život, ale je to fyzicky náročné. Pre udržanie vitality musím niečo robiť.
Vy herci sa musíte stále aj niečo nové učiť – spievať, šermovať, tancovať. Čo ste sa ešte učili?
Vychádzať s ľuďmi – to je ťažké. Na to treba veľkú trpezlivosť. Popularita je jedna vec a to, ako ju človek znáša, je iná vec. U nás nie sú až také veľké hviezdy ako napríklad Britney Spears. Aj ona podľahla alkoholu a drogám, nezniesla tú veľkú pozornosť. Alebo Whitney Houston. Neuniesli popularitu. To sú smutné témy – ale o tom je život.
Máte rád Britney?
Mám rád niektoré jej pesničky aj popovú hudbu.
Museli ste sa niečo špeciálne naučiť aj kvôli postave hrobára v novom seriáli?
Myslím, že niečo, čo by patrilo k pohrebným obradom, ani nie. Nenechali nás, samozrejme, nosiť mŕtvoly v ťažkej truhle. Nešlo o to, byť profesionálnym hrobárom, ale vymýšľať situácie okolo jednej rodiny.
Vnášali ste teda svoje nápady?
O tom by mala byť naša práca. To nefunguje tak, že príde režisér a povie, čo budeme robiť a že nesmieme robiť nič iné. Režisér sa spolieha, že budeme aj my dávať nápady. A ak sa budú zdať všetkým vtipné a dobré, tak sa to nakrúti. Ani sme nesúťažili v kopaní hrobu na čas, lebo aj také súťaže naozaj existujú. Keď človek kope hrob, tak iba kope hrob. Kamera nebude zapnutá pol dňa, tam sa nedá vymýšľať.
Vraj ste kedysi zbierali oscarové filmy. Koľko ich už máte?
Človek sa mení vekom, už pre mňa nie je také dôležité, aby bol film oscarový, ale aby ma bavil. Nemusí mať ceny.
Čo vás naposledy zaujalo?
V kine som videl Bohemian Rhapsody. Bolo to dobré, až na tie americké „prkotiny“, ktoré tam musia vtláčať – neviem načo.
Dali by ste filmu aj Oscara?
Keby ho získal, bol by som asi sklamaný. Nemal na Oscara, ale páčil sa mi. Teraz som zvedavý na Tarantinov film Vtedy v Hollywoode. Tarantino ma baví. Je to exot. Kedysi chcel každý herec hrať vo filme Woodyho Allena – hoci len priniesť list alebo pohár vody. A teraz by každý chcel u Quentina Tarantina aspoň vyzrieť v zábere z okna. Jeho veci obsahujú zvláštnu zmes humoru a tragédie, dokáže hercov úžasne navigovať.
Baví vás teda chodiť do kina? Máte čas?
Samozrejme, veď nehrám každý večer. Baví ma to, ale nepotrebujem chodiť na premiéry, kde panuje šialenstvo. Kedysi, keď človek išiel na premiéru do kina Hviezda, Mladosť, Ymca, Tatra alebo Slovan, to bola spoločenská akcia na úrovni. Konala sa v jednej sále a ľudia to spolu slávnostne prežívali. Teraz premiéru rozložia do niekoľkých kinosál v reťazci a v každej sedí množstvo ľudí.
Predtým boli premiéry iné? V čom?
Niečo prinášali. Čakalo sa na ne ako na objav. Napríklad premiéra filmu Jurský park. To bolo niečo úžasné, čo sme predtým ešte nevideli. Gaba Dzuríková stála niekoľko hodín na lístky do kina Hviezda. To sme boli ešte študenti na škole. Zažili sme potom fantastické kino.
Zažili ste aj teraz niečo také?
Naposledy som mal úžasné pocity na premiére predstavenia Kytice v Národnom divadle v Prahe. Je to unikátna inscenácia, kde na javisku ožije taký zvláštny svet, že ľudia sú z toho nadšení. Napriek tomu, že téma je pochmúrna, ľudí baví. Je to zaujímavé vizuálne aj obsahovo. Pre české publikum je zbierka balád Kytice národný kultúrny klenot, takže pre nich je to ako pre nás Mor ho alebo Hájnikova žena. Je to ich a majú to radi.
Na čo sa teraz tešíte?
Teším sa na to, že nič nebudem robiť. Mal som veľa práce od decembra do júna. Myslím si, že práca si ma potom nájde a ak si ma nenájde, tak ma nechce. Budem zatiaľ chodiť hlavne na biliard.
A cestovanie?
Viete, koľko kilometrov spravím po Česku a Slovensku cez sezónu? Nemám to presne porátané, ale je to veľa, takže mám cestovania dosť.
Stále nešoférujete?
Nie, už som rezignoval. Chránim životné prostredie. Ani elektromotor nie je riešenie, lebo jeho výroba je veľmi drahá. Iné autá to teda nezachránia a v emisných pretekoch vedú lodné tankery. Riešenie nepoznám, ale aspoň neznečisťujem svet autom.