Filmy pre spriaznené duše

05.10.2019 16:00
Milan Ondrík Nech je svetlo
Milan Ondrík vo filme Marka Škopa Nech je svetlo. Autor:

Nie je film ako film – na niektorý sa rýchlo zabudne, iný zostane v pamäti divákov a dostane sa do zlatého pokladu národnej kultúry.

O to, aby sa filmy len tak nepotulovali po kinách, ale aby boli odborne hodnotené a propagované, sa starajú aj filmové kluby. Zaručujú, aby fanúšikom neušiel žiaden nový dobrý film a aby sa spriaznené filmárske duše mali kde združovať. U nás sa o to stará Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom realizuje aj každoročnú filmovú prehliadku Projekt 100. V názve je „zakonzervovaný“ pôvodný zámer ponúknuť divákom v priebehu desiatich rokov sto vynikajúcich filmov. Táto túžba je dávno naplnená, ale našťastie projekt pokračuje. A je stále čo pozerať. Túto jeseň to budú napríklad štyri vynikajúce snímky zo zahraničia: La Gomera, Parazit, Také krásne šaty, Chvenie a dve domáce: Nech je svetlo a Prípad Barnabáša Kosa. Ako to už pri výročiach býva, aj sa vždy niečo zlepší. V tomto prípade to bude inovácia distribúcie, aby filmy videlo čím viac divákov.

V konkurencii zahraničných filmov, ktoré, samozrejme, predchádza dobrý chýr, iste divákov zaujmú aj slovenské diela. Nový film Marka Škopa Nech je svetlo prináša príbeh zo slovenskej dediny: Otec rodiny (Milan Ondrík) s troma deťmi chodí pracovať do Nemecka, aby mohol dokončiť stavbu rodinného domu. Mama (Zuzana Konečná) je krásna, dobrá, vyrába syrové korbáčiky, aby si prilepšili, stará sa o deti, miluje ich. V rodine je pohoda, hoci žijú skromne (jediný luxus – zbierka zbraní vo vitríne), panuje u nich spolupatričnosť a láska. Napriek tomu však (predsa len otec chýba a vôbec – život je málo pestrý) jedno z detí, najstarší syn, si hľadá priateľov a zázemie v pochybnej spoločnosti silných drsných chlapov. Tí chcú, organizujúc sa na takmer vojenských princípoch, v dedine zavádzať svoje poriadky. Kto sa im vzoprie, trpí a – niet kam utiecť. Vývoj vedie k tragédii. Režisér Marko Škop reflektuje situáciu, keď bieda plodí násilie a diktát. Hrubá sila priťahuje a dezorientuje mladých. Spoločnosť nedokáže vytvoriť prostredie, v ktorom by naozaj mohli byť ľudia slobodní a realizovať sa zmysluplne. Ľudia sa zamotávajú do toho, čo sa im núka, potom sa boja, stávajú sa zo strachu nástrojom zla, dávajú sa zotročiť. Vo filme Nech je svetlo je v hlavnej úlohe úbohosť životných podmienok prostých ľudí (skľučujúco zariadená domácnosť, ťaživá atmosféra vo frustrovanej dedine), ale aj tvár otca, ktorého stvárnil Milan Ondrík. Tá sa uprostred maloverných a otrávených vyníma vnútorným jasom a nádejou, že rodinu vyvedie z tmy a bude svetlo. Aj divák z toho načerpá vieru, že kráčame k čomusi lepšiemu.

Za zmienku stojí aj film Prípad Barnabáš Kos, ktorý vznikol podľa poviedky Petra Karvaša a nakrútil ho Peter Solan. V snímke hrá vynikajúci český herec Josef Kemr a príbeh sa odohráva vo filharmónii. Hráč na triangli sa stane riaditeľom hudobnej inštitúcie a zrazu je najdôležitejší. Je to príbeh o tom, ako človek túži prekročiť vlastný tieň a niekedy mu to aj okolnosti dovolia, ale potom sú problémy. Najmä ak je to politicky podfarbená kariéra. V takých prípadoch svetlo neprichádza, zostáva tma.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Projekt 100 #Nech je svetlo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku