Eliška Balzerová: Fanúšikovia ma nikdy neobťažovali

, , 09.11.2019 16:00
balzerova bachraty2
Herečka Eliška Balzerová Autor:

Eliška Balzerová má aj ako sedemdesiatročná stále plno práce, v kinách ju práve možno vidieť ako kuchárku Anežku Tichú v sfilmovanom bestsellleri Evžena Bočeka Posledná aristokratka. V komédii Jiřího Vejdělka hrdo nosí staromódnu trvalú. V divadle stále exceluje v hre Jiřího Hubača Hraběnka a vyše 800-krát hrala v monodráme Můj báječný rozvod.

Na tlačovke ste povedali, že režisérovi Poslednej aristokratky Jiřímu Vejdělkovi ste verná. Koľkým režisérom ste takto verná?

Presnejšie, povedala som, že Jirka Vejdělek je verný svojim hercom – má svojich obľúbencov. Ale je pravda, že Jirkovi nič nedokážem odmietnuť.

Máte to tak s viacerými režisérmi, alebo má Vejdělek u vás výnimočné postavenie?

Je výnimočný, lebo mi dal krásnu rolu po dlhých rokoch. Ešte ako študentka JAMU som v Bratislave nakrúcala film S Rozárkou s režisérom Vidom Horňákom. Na Slovensku som začínala, potom sa rozbehla moja televízna aj filmová kariéra, ale po čase som pre svoje angažovanie sa v divadle mala od nakrúcania istú pauzu. Veľa ponúk som odmietala, pretože som bola takmer denne v divadle Fidlovačka, ktoré som čiastočne viedla a veľmi často tam hrala. Takže som vo filme mala dlhší výpadok. Jirka ma do filmového sveta vrátil svojimi Ženami v pokušení.

Režisér Jiří Vejdělek a jeho obľúbená herečka...
Režisér Jiří Vejdělek a jeho obľúbená herečka Eliška Balzerová spolu s debutujúcou Yvonou Stolařovou. Autor: Ctibor Bachratý

Ste mu za to vďačná?

Áno, lebo svet filmárov je veľmi veselý a inšpiratívny. Nakrúcate s mnohými kolegami, aj takými, ktorých by ste inak na divadelnom javisku nestretli – to je na filme krásne. Mám veľmi rada herectvo Hynka Čermáka – kde by som sa s ním stretla inde ako vo filme Posledná aristokratka? Pri nakrúcaní Žien v pokušení sme sa skamarátili s Lenkou Vlasákovou a s Verunkou Kubařovou. S Táňou Vilhelmovou Dykovou sme už ako mama s dcérou – točili sme spolu vo Vejdělkovej Tátovej volhe, ale aj film Radka Bajgara Teória tigra. Mám k Jirkovi dôveru a myslím, že tá dôvera a náklonnosť sú obojstranné.

Ako vyzerajú voľné chvíle s kolegami? Máte čas sa porozprávať?

Samozrejme. Pri nakrúcaní Poslednej aristokratky sme bývali v penzióne priamo na vinohrade. Na Morave majú zvyk, že priamo nad „sklípkom“ postavia murovaný dom a tí, čo ochutnávku vína nezvládnu, tam prenocujú. My sme tam spali u jedného veľmi milého vinára, večer sme sa stretávali pri pohári vína, inak to nešlo. Vínko mal dobré! Pokúsila som sa udržať si čistú hlavu, navyše v prvý deň nakrúcania som držala pôst. Všetci sa ma pýtali, prečo sa postím vo februári a ja na to: pretože je to najkratší mesiac. Nejedla som mäso a nepila som. Prišla som po predstavení v posledný februárový deň, vinár a majiteľ penziónu v jednom na mňa do polnoci čakal s orechovicou. Keď som povedala, že nemôžem piť, vyhŕkol: ježišmária, čo nám to sem poslali. To asi bude suchár. Ale druhý deň už bol marec!

Pritom ste hrali kuchárku pani Tichú, ktorá má k orechovici vrelý vzťah.

Ona bola taký tmel na zámku, aj keď spočiatku bola nevrlá, keď na zámok prišli majitelia, tí aristokratickí reštituenti z New Yorku. Hŕstka štátnych zamestnancov, medzi ktorých patrila aj pani Tichá, sa už totiž tak trochu cítila byť majiteľmi zámku. Tak si hovorili, čo nám sem kto lezie a stáli trochu v opozícii. Ale pani Tichá to rýchlo vzdala, lebo pochopila, že ich dostane cez svoju skvelú kuchyňu a bude sa mať dobre. Videla, že Marie III., tá posledná aristokratka, je absolútne nepoškvrnená bytosť, a chcela jej ukázať život v Česku a naše tradície. Vlastne jej nahradila babičku, ktorú už Marie nemala, naučila ju piecť a držala jej palce v láske. Vzala to mladé dievča pod svoje krídla – a tak som aj ja vzala pod svoje krídla Yvonku Stolařovú, herečku, ktorá mladú aristokratku hrala.

Čo ste pili pri nakrúcaní – naozajstnú orechovicu?

Jirka hovorí, že bola skutočná, ale to si robí žarty. Pani Tichú chcel mať vo filme veselšiu, a tak jej prisúdil, že si rada „cvakne“ a vo filme je pod parou. Pani Tichá teda do všetkého dáva orechovicu – do šišiek, do kapusty aj ňou podlieva pečenú hus. Mala som ju stále nachystanú na stole – ale bola to zafarbená voda, inak by sme to, samozrejme, nedotočili. Posledný deň nám z tej zafarbenej vody už bolo tak zle, že nám producent Ondřej Zima priniesol od mníšok pravú orechovicu. To je totiž macerát, nie pálenka. Mníšky sa dozvedeli, že tam nakrúcame, a tak nám ju poslali. Ja tam mladej Marii hovorím: orechovica je na všetko, je to afrodiziakum aj antikoncepcia. Aristokratka sa čuduje, ako to môže fungovať aj na také protichodné veci, ale ja sa nedám: to je vec dávkovania, dievča.

Eliška Balzerová alias pani Tichá víta...
Eliška Balzerová alias pani Tichá víta zámockých pánov zázračnou orechovicou. Autor: PUB RES

A keď vo filme smažíte šišky, tiež ich robíte naozaj?

Áno, bola tam jedna tetička, ktorá nám pripravila cesto. Dostala som od nej recept a ja aj Yvonka sme už šišky skúšali urobiť doma. Dôležité je, aby šišky naozaj plávali v oleji – nádherne naskočia, ale pritom vôbec nie sú mastné, sú ľahučké ako pierko. Keď sa Jirka opýtal, kto bude „hádzať koblihy“, a ja som sa prihlásila. Presne som vedela, koľko sa šišky musia smažiť na jednej strane a potom otočiť, už som mala prax.

V istej chvíli hodíte cesto o zem.

To cesto som si sama urobila – je tvarohové a vôbec sa nelepí. Vymyslela som si, že si s ním budem trochu pohadzovať, aby som vyzerala ako „lízlá“. V istej chvíli mi náhodou spadlo, ešte som si s ním pritom otrela pusu. Petr Nárožný, ktorý so mnou v scéne hral, už nemohol vydržať a rozosmial sa, ale našťastie bol chrbtom. Jirka to vo filme nechal, lebo mu to pripadalo vtipné. Bolo to v časti, keď my zamestnanci zámku robíme všetko preto, aby si zámok od aristokratickej rodiny nekúpili noví záujemcovia.

Rozprávali ste sa aj s kastelánom Evženom Bočekom, ktorý je autorom knižnej predlohy filmu?

Samozrejme sme sa spriatelili, on je veľmi vtipný človek. Pýtala som sa ho, kde knihy písal. A on: tu, v pracovni – tam sme práve mali garderóbu pri nakrúcaní. On najskôr písal svoje zážitky kastelána – ako mal strach z rôznych zvukov, ktoré počuje človek, čo je na zámku sám, rôzny škrabot a húkanie. Písal to do šuplíka, až to raz prečítal svojím priateľom a tí mu povedali: to musíš vydať. A tak vyšla kniha Denník kastelána. Vydáva ho Martin Reiner vo vydavateľstve Druhé město, Boček je teraz jeho najlepšie predávaný autor.

Poznali ste knižku Posledná aristokratka už predtým?

Áno, veľmi dobre, prečítala som všetky pokračovania Aristokratky. Nevedela som si však predstaviť, ako urobiť z denníkovej ich-formy, ktorou je písaná kniha, scenár – teda dialógy. Ako vytvoriť postavy, lebo Marie III. o nich len píše, aby pôsobili ako z mäsa a kostí? Ale Jirka si poradil s tým, čo pred ním nezvládlo niekoľko renomovaných scenáristov. Divadelná reč je iná ako filmová.

Vo filme má vaša postava pani Tichej vtipnú trvalú. Chodili ste s tým účesom aj do spoločnosti?

No, musela som! Keď som večer skončila nakrúcanie a zostala som na večeru, stiahla som si vlasy stuhou nahor. Hynek Čermák mi hovoril: vyzeráš ako Věra Čáslavská na kladine. Keď som tam zostávala, tak to šlo – na vinohrade ľudia vedeli, prečo mám ten účes. Ale popritom som často hrávala aj divadlo a musela som vlasy narovnávať pod vodou a na druhý deň o piatej ráno už mi ich nakrúcali na natáčky. Pretože ma varovali: ak si necháš urobiť skutočnú trvalú, dopadneš ako Pavel Liška vo filme – zlezú ti vlasy.

Hneď ste vedeli, aká bude vaša pani Tichá?

Vedela som, že túto paniu musím postaviť od nôh. Bude mať rozšmajdané papuče a charakterizuje ju určitá chôdza. Keď sme pridali ešte tú hlavu s trvalou, vznikla kuchárka, akú si pamätáme zo školských jedální. Cez trvalú nosili kuchárky aj sieťky. Takže postava sa rodila podľa návrhov Kataríny Hollej a za mojej nadšenej spolupráce. Na začiatku ani režisér nevie, ako postavu uchopí. Jirka Vejdělek dáva hercom celkom slobodu, to je veľmi príjemné, môžete priniesť niečo nové, čo vám ešte pri čítaní scenára ani nenapadlo. Spolupracujem s ním veľmi rada, lebo je režisér milý, vľúdny a príjemný, žiadny strašiak, že by ste potom zaspávali s hrôzou, čo vás na druhý deň zasa čaká.

Eliška Balzerová ako kuchárka Anežka Tichá...
Eliška Balzerová ako kuchárka Anežka Tichá panuje vo filme Posledná aristokratka v zámockej kuchyni. Autor: PUB RES

Zažili ste aj takých strašiakov?

Zažila, s tým sa dá bojovať len tak, že nabudúce uňho neprijmete rolu. Niekoľko takých ma v mojom hereckom živote stretlo. Z každého herca urobíte nulu, keď mu opakujete: stále zle, stále zle. Zatiaľ čo keď vám dá dôveru ako trebárs Ewald Schorm, ktorý povedal: to bola krása, tak by som to sám nikdy nezrežíroval, máte pocit, že ste génius a pre takého režiséra urobíte čokoľvek. Dá vám krídla. So Schormom sme skúšali divadelné predstavenie Profesionálna žena podľa knihy Vladimíra Párala. Ewald mal taštičku s liekmi, stále jedol nejaké lieky, ja som mala pocit, že to je kvôli nám, že sme zlí, ale on bol len trošku hypochonder. A stále nám hovoril: deti, vy ste mi urobili takú radosť, ako ste to krásne zahrali. A my by sme pred ním liezli aj po štyroch, ako sme ho milovali.

A aké bolo vaše nakrúcanie so slovenským režisérom Vidom Horňákom?

To som bola ešte študentka, prváčka alebo druháčka, je to už 50 rokov. Neviem, ako na mňa prišiel. Vtedy sa konkurzy nerobili. Vido Horňák ma obklopil skvelými ľuďmi, hral so mnou aj študent VŠMU Martin Huba. Filmovali sme novelu Vinca Šikulu S Rozárkou. Bol to príbeh o dievčatku, ktoré žije so svojím bratom – toho hral neherec, sochár Milan Greguš. Rodičia súrodencom zomreli a tak mal na starosť toto dospievajúce dievča, v ktorom sa začala prebúdzať žena, chcela sa s ním maznať, liezla mu do postele a on si s ňou odrazu nevedel rady. Nahá sa kúpala pred susedmi v koryte na záhrade, bola ako dieťa, ale šli na ňu ženské pudy a brat život s ňou nezvládal. Pochopil, že ju musí dať do ústavu. Koniec bol veľmi smutný.

Ako sa vám to hralo?

Dosť ťažko. Prišla zlomová chvíľa, keď sa Rozárka so svojím bratom chce naraz bozkávať, ten jej vrazí facku a ona začne strašne plakať, pretože nevie, prečo to urobil. A to je okamih, kedy pre dievčatko príde sanitka. Ten sochár, Milan Greguš, môj filmový brat, mi teda pri nakrúcaní tiež musel dať strašnú facku – on mal v rukách veľkú silu – pusa mi chvíľu zostala nakrivo. Otočila som sa do kamery a tiekli mi slzy, nebola som schopná hovoriť – ten záber bol veľmi autentický. Sochár hneď bežal po čokoládu a ospravedlňoval sa mi: ja som bol taký nešťastný, ale musel som to urobiť. Potom prišiel mladý zdravotník – Martin Huba – a nevedel, ako by ju do sanitky nalákal. Naraz zobral vreckovku, urobil na nej uzol, vznikla maňuška a Rozárka šla za ňou ako dieťa až do sanitky. Zatvorili sa za ňou dvere a sanitka odišla, dievča nalepené na skle viezli do ústavu. Krásny film a pre mňa dôležitý.

Prečo?

Povedala som režisérovi, že tú rolu chcem sama hovoriť po slovensky. A on: to nemôžete, to nepôjde! Ale naliehala som, a ja som „tvrdá valašská palica“! On moju prosbu vyslyšal, rolu nechal nahovoriť vašou úžasnou herečkou, pani Vierou Strniskovou. A ja som večer čo večer stála pred zrkadlom, zapnutý magnetofón a učila sa vyslovovať: boli tam duby, duby, učila som sa slovenské d, ľ… Nakoniec som celý film po slovensky hovorila.

Prečo ste chceli hovoriť po slovensky?

No to by predsa bola len spolovice moja rola! A tiež mám slovenčinu veľmi rada. Cnie sa mi za ňou. Po rokoch tu v Bratislave nakrúcal Milan Kňažko program Takí sme boli a pozval ma doň. Mala som si tiež niekoho zavolať, tak som si vybrala pána Chudíka, Martina Hubu a Danicu Jurčovú, ktorá so mnou hrala v treťom pokračovaní Nemocnice na okraji mesta. Keď prišla Danica nakrúcať, sedeli sme s Janou Štěpánkovou pri káve, režisér Viktor Polesný nám Danicu predstavil ako novú kolegyňu a ona nám vraví: A vy v tom hráte čo? A ja som jej vážne odpovedala: Milá pani kolegyňa, ja tam hrám vašu primárku, máte sa na čo tešiť. A ona: prepáčte, ja som nevedela. Potom sme sa tomu srdečne zasmiali.

Aj s ňou ste sa skamarátili?

Jasné, veď práve ju som si zavolala do Kňažkovho programu ako zástupkyňu najmladšej hereckej generácie. Myslela som si, že si na to faux pas spomenie a nepríde, ale ona prišla. Divákom sme to porozprávali a zasmiali sme sa tomu všetci. Produkcia sa obávala, že páni Chudík a Huba neprídu, ale oni tiež prišli, to som sa tešila. A druhé potešenie bolo, že našli v archíve film S Rozárkou a kúsok mi ho pustili. Naozaj som hovorila slovensky! Aj teraz som natočila jeden slovenský film s režisérkou Martou Ferencovou – Príliš osobná známosť.

Budeme vás počuť hovoriť po slovensky?

Nie, ponúkala som svoju slovenčinu, ale povedali mi, že budem hovoriť česky. Ale rada by som si to ešte raz vyskúšala. Možno sa mi to na staré kolená ešte podarí. Kedykoľvek prídem na Slovensko, svoju slovenčinu preverujem!

Ste z valašského Vsetína, aj tam chodievate?

Už mi vo Vsetíne veľa ľudí nezostalo, mala som tam otca a babičku, ale ostala mi tam už len malá časť rodiny. Rodáci ma občas pozvú, chceli mi dokonca udeliť čestné občianstvo, ale to som odmietla. Pre Vsetín som totiž nič neurobila, len som sa tam narodila.

Počuli sme, že ste sa vraj narodili za búrky pri údere hromu. Je to pravda?

Áno, to mám z rodinného podania. Moja sestra bola vo vedľajšej izbe, to sa ešte deti rodili doma, a ona ako trojročná strašne plakala, lebo ju oddelili od maminky. Bolo to 25. mája, májová búrka a mama lapala po dychu, tak jej otvorili okno, a to sa zrazu rozletelo, sklo sa roztrieštilo a vypadlo. Sestra začala ešte viac kričať a ja som sa narodila. Prišla som na svet za veľmi dramatických okolností, takže mama hovorila, že zo mňa nemohlo byť nič iné, ako dramatická umelkyňa.

Kedy ste začali pomýšľať na herectvo?

Neskôr ako moja rodina, lebo vraj som bola odjakživa rodinný šašo. Predvádzala som sa, recitovala som vlastné básničky, uklonila som sa, vôbec som sa nehanbila. Stále sme hrali divadlo s deťmi zo susedstva na záhrade a ja som im velila. Moja maminka bola ochotníčka, chodila večer hrať divadlo a mňa to strašne lákalo, lebo to bolo tajuplné. Niekedy som mohla ísť s ňou, do prítmia sály, všetko mi voňalo – kulisy a šminky. Maminka spievali i operety, a preto sme aj do Vejdělkových Žien v pokušení dali jednu operetnú melódiu. Moja postava Vilmy tam spievala Mamzelle Nitouche.

Slávna je vaša one woman show Můj báječný rozvod od írskej autorky Geraldiny Aronovej. Koľkokrát ste ju hrali?

Včera to bolo po 820. raz. Je to taká hojdačka – chvíľu sa strašne smejete a potom idete do sĺz. A mám to rada, lebo aj život je taký.

Je to vaše najúspešnejšie predstavenie?

Asi áno, neviem, či niekto niečo hral 800-krát – hlavne tu hrám sama, s nikým sa nealternujem, asi je to rekord. Autorka sa na to bola pozrieť už štyrikrát a hovorila mi, že nikto nemal takú výdrž – a to sa tá hra hrala asi v 40 divadlách po svete. Dlho ju hrala aj jedna herečka na Islande, ale tá už tiež skončila. Pozývala som Geraldinu na 200., 400. aj 600. predstavenie, teraz na osemstú reprízu nie, časovo to nevyšlo, ale pozveme ju zasa na tisíce predstavenie. A potom ma zoškrabú na lopatu a vyhodia ma do popolnice.

A úspešné je aj vaše predstavenie Hraběnka.

To je druhý pól pani Tichej, táto pani o zámok prišla, keď jej ho zoštátnili v roku 1948. Všetko jej zobrali, vyhnali ju, ale ona sa chce do zámku ešte aspoň raz pozrieť. Je to krásna hra od Jiřího Hubača. Hráme tam s Davidom Novotným, on ako grófkin bývalý komorník, po desiatich rokoch komunizmu úplne zdevastovaný, zúfalý. Grófka príde na zámok o desať rokov po puči oslavovať svoje sedemdesiatiny a tento rok sa mi podarilo hrať na moje skutočné 70. narodeniny. Dostala som kytice a šampanské, publikum vedelo, o čom ten večer hrám, bolo to krásne a príjemné.

Prečo je táto hra pre vás dôležitá?

Hrám ju rada, aby sme si uvedomili, akú morálnu ujmu tu spôsobili komunisti prevratom v roku 1948. Vyhnali veľa najlepších ľudí, nielen šľachtu, ale aj intelektuálov. Tá prvá vlna bola dosť krutá. V hre vidieť konflikt kultúr. Bývalá majiteľka zámku, kultivovaná stará dáma, tam príde a nevie nájsť spoločnú reč s predsedom národného výboru. On len plní stranícke úlohy a hovorí jej: musíte preč. Máme v hre nádherný dialóg, kde predsedu hrá Miroslav Etzler, najskôr grófke priateľsky podáva ruku a keď ona povie, ale ja neodídem, ešte tu pár dní na svojom zámku ostanem, rozčúli sa: to nie je váš zámok, to je nás, pracujúceho ľudu. A ona: to rada počujem, ja pracujem osem hodín denne oboma rukami, na rozdiel od vás, pán predseda. Čím je ona pokojnejšia, tým viac on na ňu reve: od vás si nenecháme rozvracať socializmus. A diváci po tomto dialógu zostanú chvíľu ticho a až potom začnú tlieskať. Hra mi hovorí z duše.

Váš spolužiak z JAMU Bolek Polívka tvrdí, že v sedemdesiatke je človek stále mladý. Veď aj Francúzi hovoria, že sedemdesiat, to je len šesťdesiat a desať.

No jasné. Do určitého veku som rada otáčala vek. Keď som mala 43, hovorila som, že mám 34. Ale teraz to už nejde, dnes už v sedemdesiatke nikomu „nenakecám“, že mám sedem rokov.

S Hubačovcami ste mali dobrý vzťah, vraj ste od nich mávali vždy jazvečíky?

Nie priamo od nich, ale z rovnakého rodu. Keď nám umrel psík, hneď som volala Hubačovcom, že potrebujeme šteniatko. Bola to náplasť na dušu. Aj Hubačovci boli „jazvečíkovci“. Ivan Hubač, syn Jiřího Hubača, práve upravil filmový scenár Zámku v Čechách svojho otca na javisko ako Hraběnku.

Boli a ste veľká krásavica, diváci vás milovali, ako ste sa vyrovnávali s obdivom? Obťažovalo vás to?

Nie, prečo by malo? K hereckej práci patrí, že máte fanúšikov. Keď budú Yvonke Stolařovej po filme Posledná aristokratka všetci hovoriť, že je veľmi krásna a šikovná, musí si na to zvyknúť, ale nesmie sa jej z toho zakrútiť hlava. Ja som mala šťastie, že keď sme točili Nemocnicu, mala som 27 rokov. Od tej doby ľudia ma poznávali na ulici, posielali listy. Zistila som skoro, čo znamená popularita a naučila som sa, že k hereckej profesii patrí. Keď má seriál 20 dielov a stále vstupujem divákom do obývačiek, nemôžem sa diviť, že ma poznajú. Naopak, bola som k fanúšikom vľúdna, podpisovala som sa tak, že mám veľmi čitateľný rukopis.

Máte dlhoročné šťastné manželstvo. Vraj vás váš manžel naučil humornému nadhľadu. Nemali ste nadhľad vždy?

Dodnes má môj muž veľký zmysel pre humor – tiež som s ním 45 rokov. Som zo Vsetína a Valasi sú „tvrdé palice“, keď si niečo vezmú do hlavy, ťažko to z nej pustia. A môj muž ma naučil pozrieť sa na veci s humorom, to situáciu odľahčí. A ja zasa hovorím, že my Moravania sme prišli osviežili krv Pražanov. Robiť si žarty zo seba navzájom a nebrať sa nikdy príliš vážne, ma naučil môj muž a možno preto sme spolu vydržali tak dlho. Radi sa spolu sami sebe zasmejeme.

Eliška Balzerová

Narodila sa 25. mája 1949 vo Vsetíne. Po štúdiu na brnianskom konzervatóriu a absolvovaní katedry herectva a réžie na JAMU nastúpila v roku 1971 do Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach. Od roku 1977 byla 20 sezón členkou Divadla na Vinohradoch. Hrala aj v Národnom divadle v Prahe. Spoločne s Tomášom Töpferom znovuotvorili Divadlo na Fidlovačce, ktoré začalo nanovo hrať vo februári 1998. Balzerová z divadla odišla v roku 2017. Momentálne ju možno vidieť napríklad v pražskom Divadle Palace v hre Hraběnka alebo v monodráme Můj báječný rozvod či Hraběnka. Preslávila sa tv seriálom Nemocnica na okraji mesta, hrala aj v pokračovaniach Nemocnica na okraji mesta po 20 rokoch a Nové osudy. Výber z filmov: Vrchní, prchni, S tebou mě baví svět, Všichni musí být v pyžamu, Pěsti ve tmě, Ženy v pokušení, V peřině, Teorie tygra, Tátova volha, Poslední aristokratka a nakrúca film s Martou Ferencovou Príliš osobná známosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Posledná aristokratka #Můj báječný rozvod #Jiří Vejdělek #Hraběnka #film #Eliška Balzerová #divadlo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku