Čítali ste knihu Arpáda Soltésza, ktorá je predlohou filmu Sviňa?
Áno, je úžasná, ale nemám rád, keď sa porovnáva kniha a film.
Skôr nás zaujíma, či sa vám kniha dostala do rúk ešte predtým, ako ste vedeli, že vo sfilmovanej verzii dostanete rolu ambiciózneho populistického politika Boba.
Vedel som o tej knihe, ale pri hraní bol pre mňa rozhodujúci scenár Mariany Čengel Solčanskej. Ku knihe som sa vrátil dodatočne, keď som sa po nakrúcaní zoznámil s jej autorom. Prečítal som si aj jeho predošlú knihu Mäso. Obe knihy sú určitým zrkadlom diania na Slovensku. Príbeh scenáristicky spracovali Rudo Biermann a Mariana Čengel Solčanská na základe knihy Arpáda Soltésza, čo je, samozrejme, určitá interpretácia. Tak to aj treba brať.
Je pre vás rola v tomto filme v niečom mimoriadna, či ju beriete ako každú inú?
Mimoriadna je pre mňa v tom, že je to nesmierne aktuálne, čerstvé ako mäso. Film ukazuje, ako môže vzniknúť človek, ktorý sa správa ako sviňa. Žijeme v čudnej dobe, keď máte na výber: česť alebo úspech. Ten konflikt ma nesmierne zaujímal. A niekedy si vybrať ani nemôžete. Je to určitá sonda do života konkrétnych postáv, ale je to pre nás kvázi fikcia.
Niektorí ľudia po prečítaní knihy tvrdili, že nemohli večer spať, mali depresie. Mali ste aj vy podobné pocity?
Samozrejme, keď si vezmete fakty, je to strašná špina. Ale pre mňa je to materiál, na základe ktorého vytvorím svoju filmovú postavu. Keď sme robili film o Berdychovom gangu, stretol som sa s plukovníkmi, ktorí spolupracovali na vyšetrovaní. Človek potrebuje trochu odstup, inak by ho to zožralo.
Aká bude vaša postava vo filme Sviňa?
Bobo je mladý, ambiciózny politik, ktorý chce zmeniť chod štátu k dobrému. Bohužiaľ, ocitne sa v mnohých situáciách, ktoré ho dostanú do problémov. Nemôže vždy zasiahnuť tak, ako by chcel, alebo ako by si prial. Tie situácie sú na hrane alebo za hranou zákona, kde si Bobo musí vybrať. Vyberie si cestu slávy, úspechu a moci a funguje tak, ako uvidíte v kine.
Foto: Lukasz Wojciechowski
Osloví film aj divákov v zahraničí, alebo bude zrozumiteľný len pre slovenské publikum?
Situáciu u nás sledujú aj v zahraničí a som presvedčený, že film zaujme prinajmenšom v Českej republike. Ak človek aspoň trochu sleduje situáciu, nemal by sa v deji stratiť. Niektoré situácie sú symbolicky načrtnuté, ale je to stále fikcia.
Aký charakter je sviňa? Nie je vo filme viac svíň?
Svíň máme niekoľko. My hovoríme o takých, ktoré majú moc a môžu ovplyvniť váš osud, o to je to strašnejšie. Nikdy by som si neprial mať takúto moc. Vo filme je určitý model, scenár, ktorý interpretuje určitú fikciu.
Potešili ste sa tejto úlohe?
Predovšetkým, Sviňa je film a ja milujem filmy. Navyše s Marianou som nakrútil už niekoľko filmov, zárukou pre mňa bol aj Rudo Biermann – podľa toho som sa rozhodoval pri prijatí úlohy.
Kde sa nakrúcalo?
V Bratislave, veľa sa točilo na Dunaji – tomu som sa tešil, lebo mám rád lode a vodu. Potrebovali sme ponurú atmosféru, takže sa nakrúcalo v podvečer a v noci. Myslím, že sme sa pekne trafili a obrázky umocňujú atmosféru, ktorú režisérka hľadala.
Rešpektujete režisérky rovnako ako mužov režisérov?
Je to iný uhol pohľadu, ale žena režisérka je plus. Dôležitý je dialóg medzi režisérkou a hercom, keď funguje, vzniká zázrak – ten film. My si s Marianou rozumieme. Ona ako režisérka pomenuje priestor, ale v ňom mám absolútnu slobodu. Môžem hrať pravdivo a prirodzene, prinášať svoju hereckú invenciu.
Prvýkrát ste s ňou spolupracovali už na filme Lietajúci Cyprián o mníchovi z Červeného Kláštora?
Áno, bol to jej debut po skončení školy. Priznám sa, že dobové a historické filmy sú pre mňa silnejšie. Príbeh Cypriána, ktorý žil v 18. storočí, bol pestrý a hlboký, nakrúcali sme tri roky, zatiaľ čo Sviňu sme zvládli za mesiac. Sviňa sa odohráva v súčasnosti, bolo jednoduchšie hrať o dobe, v ktorej som vyrastal, poznám ju. Kvôli Cypriánovi som sa musel ponoriť do histórie, kde musíte všetko vytvoriť, hľadať charakter, domýšľať si – fascinovalo ma to.
Foto: SPI INTERNATIONAL
K histórii zrejme máte vzťah, veď na strednej škole ste študovali reštaurátorstvo…
Áno, milujem umenie a starožitnosti.
Rysuje sa vám aj nejaký dobový film, alebo sa teraz točia filmy na politické témy?
Teraz akoby sa roztrhlo vrece s politickými filmami, je to asi prirodzené, každý chce reagovať, povedať svoj názor. Mám viacero ponúk na podobnú tému – asi by som si mal vyberať, myslím, že postavou Boba som povedal už veľmi veľa.
Veď ste hrali aj v predošlom Solčanskej filme Únos. Máte ešte politika, ktorého by ste chceli hrať?
Pre mňa je prvoradý človek, nejde o to, či je politik alebo doktor – tých som tiež hral niekoľko. Konkrétnu vysnívanú postavu nemám, ide mi skôr o príbeh, autora so zaujímavým pohľadom. To je pre mňa dôležitejšie.
Nemáte ani nikoho, kto vám je natoľko odporný, že by ste ho nehrali? Napríklad Hitlera?
V Čechách jeden herec, ktorý bol Žid, odmietal úlohy vo filmoch o holokauste – nemohol to hrať, lebo sa ho to veľmi dotýkalo. Alebo Kevin Spacey hral v jednom filme vraha, nechcel byť uvedený v titulkoch, ale zahral to. Ja som zatiaľ nemal rolu, ktorú by som nedokázal zahrať – cítim sa ako nepopísaný list, všetko beriem ako hereckú príležitosť. Aj film Sviňa je pre mňa zaujímavý hlavne v jeho hereckej a interpretačnej rovine.
Dnes si už hádam diváci nestotožňujú hercov tak s ich postavami, či hej?
Mám neskutočné zážitky, nakrútil som veľa zaujímavých postáv, niektoré mali veľmi zlé charaktery, bolo tam aj domáce násilie. A vtedy ma ľudia v Prahe na ulici zastavovali a pýtali sa ma: Marko, prečo to robíte, prečo bijete tie ženy? Najskôr som sa to snažil vysvetľovať, potom som sa už len usmieval a vravel: nebojte sa. Nemôžem sa na rolu pozerať ako divák, to by bola smrť. Nehral som tak, len aby sa divák smial. Ja som do roly šiel vždy cez seba, to je jeden z mojich princípov. Lebo iba tak môže herec zasiahnuť. Nechce sa páčiť, nechce byť milý. Abstrahujem až do holej vety, a keď tá čo len jedného diváka zasiahne, tak to malo zmysel.
Ale rola politika v Svini je určite zmena oproti seriálom typu Prázdniny.
Určite, ale tieto kategórie sa nedajú porovnávať. Mám skúsenosti s účinkovaním v amerických filmoch, viem, čo je to veľká produkcia v 20th Century Fox. Nemôžem porovnávať nakrúcanie v Marseille s nakrúcaním seriálu Prázdniny na Myjave, to by som sa zbláznil. Práve Prázdniny ma bavia, chcel som byť doma na Slovensku a pracovať s našimi ľuďmi, nesmierne som si to užíval, milujem tento projekt. S tvorcami Prázdnin už začíname nakrúcať ďalší projekt, pretože sme si sadli.
Foto: TV JOJ
Nezvýšili ste Myjave Prázdninami popularitu? Nechodí tam teraz viac turistov?
To neviem, ale ľudia ma zastavujú, už sa prišli viacerí pozrieť na chalupu, kde nakrúcame.
Stíhate popri všetkom filmovaní aj divadlo?
Po siedmich rokoch som sa k divadlu vrátil, robím zájazdové predstavenia po Slovensku, nechcem byť v jednej kamennej budove – chodím do hladových dolín a som nesmierne prekvapený, ako tam ľudia radi chodia na predstavenia, zaplnia kulturáky. Strašne sa mi to páči, nechcem byť akademik, rád sa s divákmi aj rozprávam. Jeden titul sa volá Ešte raz, ale lepšie a druhý Už ti nikdy nenaletím. Sú to komédie. Hráme s Lenkou Barilíkovou, Heňou Mičkovicovou a s Marošom Kramárom a v druhom hrám so svojimi milovanými spolužiakmi, Anikó Vargovou, Gregorom Hološkom, Kristínkou Greppelovou a Martinom Mňahončákom. Teraz chceme urobiť s režisérkou a producentkou Kristínou Cibulkovou keltskú rozprávku na slovenských hradoch.
Ako vám napadlo pustiť sa do keltskej rozprávky?
Raz som robil na Smolenickom zámku akciu pre detičky, veľmi sa mi to páčilo. Mal som aj projekt o slovenských hradoch a zámkoch, ale s tým ešte počkám, teraz by som rád urobil interaktívne divadlo pre deti. Premiéra by mala byť v júni. Toto je ďalšia vec, kde si kompenzujem tie špinavosti, o ktorých je Sviňa. Produkční zájazdových predstavení tvrdia, že ľudia nechcú drámy a ťažké témy, ale ľahšie veci, komédie. Ja však verím, že sa nám podarí dostať ľudí aj na veci, kde sa treba viac zamyslieť. A robím na tom s ľuďmi, ktorých mám rád.
Takže nijako neľutujete za časmi, keď ste hrali v Národnom divadle?
Nie, rád stále mením priestor, stretávam nových ľudí, mám nové vízie. Možno sa raz, v starobe, usadím.
Čítali sme o vás, že za domov považujete štyri miesta, stále to platí?
Áno, v Trenčíne žije môj brat a ja som poľovník, takže tam chodíme radi do hory. Praha, to je moja rodina, v Žiline mám rodičov a v Bratislave hausbót na Dunaji. Pohybujem sa stále medzi týmito miestami. Ťažko povedať, kde je najlepšie. Jeden môj starý kamarát v Seattli mi povedal, že doma je tam, kde má deti. U mňa to tak celkom nefunguje, som v tomto konzervatívny. Pre mňa asi navždy zostane domovom Žilina – Trnové, kam sa vrátim, keď už budem nepoužiteľný – tam mám svoju lipu, zasadil ju môj otec, sú tam pochovaní moji starí aj prastarí rodičia. Musím sa k nim vrátiť, lebo tam patrím. Ale asi najviac môj životný štýl vystihuje hausbót v Bratislave, kde som aj nie som. Keď ste zaťažený koreňmi a tradíciou, na vyváženie potrebujete aj vydýchnutie na vode, tam sa dá uvoľniť, sadnúť do kajaka… a potom sa zasa vrátim ku koreňom.
Keď ste pri koreňoch, aj ste si dali vypracovať rodokmeň?
Áno, bolo to veľmi drahé, ale dostal som sa k Hunom a ku Grékom. Tam som to ukončil.
Vraj váš starý otec vás chcel pomenovať Robinson.
Áno, to je pravda. Bol to silný človek, on sa nemýlil. Jednému bratrancovi, ktorý žil v Amerike, predpovedal: ty budeš hudobník – a aj sa tak stalo. A mne povedal: Ty budeš Robinson. Vďakabohu, moji rodičia to zmenili, lebo keby som sa volal Robinson, to by bola katastrofa. Ale v čomsi mal pravdu: často som sám, v tých divočinách, putujem po cestách-necestách.
Máte dobrodružné sklony?
Fungujem tak a veľmi si to užívam, nebojím sa samoty. Moja rodina tým trochu trpí, lebo stále som na cestách, oni ma furt čakajú, ale je to tak.
Aj Dunaj je dobrodružstvo?
Bývam na Jaroveckom ramene. Dunaj, to je taký živel ako hrom. Ryby nechytám, skôr som poľovník. Ale voda je pohyb a vy ste statický, to vytvára také pnutie… Pre umelcov je to ideálne. K lodiam ma podobne ako k poľovníctvu priviedol brat, lebo pohľad z Dunaja na Bratislavu je úplne iný. Ja nemusím veľké mestá, skôr z nich utekám, som v nich len pracovne, ja milujem hory a vodu, preto som dozrel na hausbót. Som na periférii, je to pre mňa ventil a reset. Rád vytiahnem aj bicykel, keď mám čas – to je tiež na vyváženie hodín, ktoré presedím v aute. Keď som v Bratislave, do hotela nechodím, bývam v hausbóte.
Zistili ste, kde sa vzalo meno Igonda?
Neviem presne. Z otcovej strany sme z Rajeckej Lesnej a Rajeckých Teplíc. Keď raz budem mať viac času, budem bádať po svojich predkoch. Je to zaujímavé.
Ešte sa vráťme k vášmu reštaurátorstvu. Vraj vám viac chýbalo niečo autorské, tak ste presedlali na herectvo. Je to tak?
Áno, páčili sa mi staré sochy, sgrafitá, reliéfy… Keď som mal asi 19 rokov, v Trenčianskych Tepliciach som reštauroval jednu budovu, sedel som na lešení vo výške 20 metrov a odtiaľ som pozeral, ako to podo mnou na ulici žije. A pomyslel som si, že toto ja ešte nechcem. Chcem hľadať originály a nájsť seba. Toto vo mne spustilo hľadanie seba samého, preto som aj odišiel do sveta, čo mi umožnili rodičia.
Foto: Continental Film
Aj rodičia mali umelecké sklony?
Vždy ma viedli k umeniu, otec krásne maľuje dodnes. Možno preto som sa prihlásil na Strednú umeleckú školu v Kremnici. Mám na to pekné spomienky. K výtvarnému umeniu mám blízko, rád chodím na výstavy. Krstím aj výstavy mojim spolužiakom, napríklad Olegovi Cipovovi alebo knihy spisovateľom.
Čo čítate?
Priznám sa, že skôr než beletriu si kupujem knihy citátov. Čítam si zaujímavé myšlienky, ale aj slovníky. Aj angličtinu som sa naučil čítaním slovníkov. Mám rád aj filozofické diela, s mamou sme fičali na Erichovi Frommovi a zaujíma ma všetko o herectve. Stále sa vraciam k Stanislavskému a iným klasikom.
Foto: TV JOJ
Dcéra si už s vami zahrala, aj ona sa bude venovať herectvu?
Tá už bude mať trinásť rokov, ale myslím, že herečkou nebude. Teraz je zbláznená do Kate Beckettovej, musíme zháňať všetko, čo s ňou súvisí. Dcéra by veľmi chcela byť policajtka, vyšetrovateľka. Musel som jej kúpiť základy kriminalistiky. Nechávam jej slobodu, nech sa hľadá. Skúšala hrať aj divadlo, ale už s tým prestala – vraj sa tam veľa kričí. Hrala so mnou v Lutherovom filme Krok do tmy. Som vďačný, že mám takéto spomienky – vo filme je zachytená ako štvorročná. Pre ňu je to normálne. Dnes ma ťahá – poďme už preč, zasa ťa budú fotiť. Obťažuje ju to. Raz sme boli na filmovom festivale v Zlíne, ale necítila sa tam dobre. Má rada súkromie.
Vaša manželka je česká herečka Hana Ševčíková, ako rozpráva dcéra? Po česky aj po slovensky?
Samozrejme, podľa krajiny prepína do danej reči. Ja som do Ameriky odišiel v devätnástich a mám skúsenosť, že ak sa človek nenaučí reč ako dieťa, už nikdy v živote sa nezbaví akcentu. Ja s dcérou hovorím po slovensky, žena po česky. A ona odpovedá v Čechách po česky a na Slovensku po slovensky. Aj pri slovenských hercoch, ktorí hovoria po česky, je stále cítiť prízvuk. Niektorí majú talent, prepnú do češtiny, ale potom im český prízvuk skočí zasa do slovenčiny. Aj pre mňa samého je bizarné, aby som ako slovenský herec hovoril po česky. V produkciách si stále presadzujem, že budem hovoriť po slovensky – veď mi rozumejú. Ak s tým nesúhlasia, rolu nevezmem. Raz som hral v Národnom divadle Dona Juana s Francúzom Patricom Kerbratom a ten nám vravel: Vy hádam nemáte radi svoj jazyk, prečo? Veď slovenčina je krásna, spevavá – mala by zaznieť. Ale na to treba dozrieť. My Slováci máme svetu čo ukázať, preto som sa na Slovensko vrátil.
Marko Igonda
Herec sa narodil 5. februára 1974 v Žiline. Študoval reštaurátorstvo na umeleckej priemyslovke v Kremnici. Po maturite odišiel do USA, kde skúšal rôzne práce. Po návrate účinkoval rok v žilinskom Mestskom divadle, potom študoval herectvo na VŠMU. Po jej absolvovaní (roku 2000) tri roky pôsobil v SND, mal úspech, ale osud ho zavial do Česka: oženil sa s českou herečkou Hanou Ševčíkovou a usadil sa v Prahe (v roku 2004). Filmy: Za nepriateľskou líniou, Rozhovor s nepriateľom, Hodinu nevíš, Hannibal – Zrodenie, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Miluj ma, alebo odíď, Konfident, Láska na vlásku, Krok do tmy, Únos a 6. februára bude mať premiéru film Sviňa. Seriály: Delukse, Prázdniny, Nemocnica na kraji mesta, Pod povrchom, Život a doba soudce A.K., Kriminálka Staré Mesto, Expozitúra, Zoo, Panelák.
