Kirk Douglas - Handrárov syn v postave Spartaka

"Prežil dobrý život a stal sa legendou v zlatom veku filmu,“ napísal jeho syn Michael Douglas v oznámení o úmrtí otca.

Svojou filantropickou povahou a humanistickým politickým postojom Kirk Douglas napokon hollywoodsku produkciu nielen odpolitizoval, ale aj očistil. Jeho dlhý život tak splynul aj s politickými zvratmi storočia a časom, keď sa Hollywood od plienok stal kráľom svetovej kinematografie. Ukázal, že herec nemusí byť len figúrkou v šoubiznise, ak chce svojím remeslom niečo povedať.

Túžba po živote

Narodil sa v časoch, keď o filme tvorcovia ešte pochybovali ako o umení, ktoré pretrvá. Ale po druhej svetovej vojne už vstúpil priamo do obdobia, ktoré priniesli jeho zlatý vek, a ako typické dieťa amerického sna pre to aj nemálo urobil. Skôr ako sa presadil vo filme, vraj vystriedal okolo štyridsať zamestnaní. Počas štúdií na St. Lawrence University pracoval ako bachár a po skončení pokračoval v štúdiu na Americkej akadémii dramatických umení v New Yorku v roku 1938. Vtedy debutoval na Broadwayi ako spievajúci poslíček v Spring Again.

Do roku 1944 slúžil vo vojenskom námorníctve. Napokon ho jeho maskulínny zjav, výrazné črty a športové záľuby predurčili na postavy „drsných chlapov“, a to rozhodne nie vždy „hajzlíkov“. Približne v deväťdesiatke filmov hral mužov hrubých aj zraniteľných, zločincov aj hľadačov spravodlivosti, jeho postavy ani herectvo však nikdy neostali v čierno-bielom diapazóne. „Keď hráš silnú postavu, nájdi jej slabosť. Keď hráš slabú postavu, nájdi jej silu,“ zhrnul psychológiu svojho tvorivého postupu. A hoci za filmy, v ktorých hral, ktoré režíroval, alebo produkoval, nikdy nezískal Oscara, stal sa klasickou tvárou Hollywoodu, ktorý si bez neho nevieme predstaviť podobne ako bez Charlieho Chaplina.

Na Oscara bol síce nominovaný niekoľkokrát – za film Túžba po živote (1956) o Vincentovi van Gogh, za film Šampión (1949) a za film Bad and the Beautiful (1952), jediný jeho Oscar bol napokon za celoživotné dielo v špeciálnej kategórii za „50 rokov kreatívnej činnosti inšpirujúcej filmovú komunitu“ v roku 1996.

Foto: SITA/AP, DAB

Douglas Kirk Herec Kirk Douglas v New Yorku v roku 1962.

Viac ako herec

Keď Kirk Douglas v roku 1946 prišiel do Hollywoodu, začal ako jeden z mnohých hercov štúdií, ktoré si naplno diktovali svoje podmienky. Postupne s narastajúcimi úspechmi si trúfal na riskantný prechod k nezávislému producentovi a režisérovi. Okrem filmovej práce však našiel mnoho iných naplnení: napísal niekoľko memoárov, románov a kníh pre deti. So svojou druhou manželkou Anne Douglasovou sa dokonca ponoril do projektu rozvoja detských ihrísk v sociálne slabých štvrtiach. V prvej knihe spomienok Handrárov syn (The Ragman's Son) sa vrátil k svojmu detstvu. Bol synom židovských prisťahovalcov z cárskeho Ruska, ktorí utekali pred chudobou aj pogromami. Niektorí z jeho príbuzných v nich prišli o život. Náklonnosť k stvárňovaniu „drsných“ charakterov, ktoré sú nútené vydobýjať si miesto a rešpekt pod slnkom, mal možno práve z tohto prostredia, z čoho zároveň plynulo aj uvedomenie si potreby zmeny mena, ak chcel uspieť v americkom filmovom biznise. Tak sa z Isura Danieloviča Demského, ktorý mohol pokojne stvárňovať gangstrov z Odesy, stal Kirk Douglas.

„Viac ma baví nakrúcať, ako sa vo filmoch vidieť. Takmer som odmietol Gladiátora, pretože som sa bál, že by mi priveľmi pripomínal môjho Spartaka. Okrem toho, kedysi boli filmy vo všeobecnosti lepšie. Nebola najdôležitejšia technika, ale osobnosti a dejiny. Isteže, aj dnes sa robia dobré filmy, ale ten digitálny galimatiáš ničí hereckú prácu,“ vyjadril sa v roku 2001.

Moderný Spartakus

Je paradox, že klasik hollywoodskeho filmu nebol odmenený najvyšším ocenením, ak, samozrejme, nerátame ceny z mnohých prestížnych európskych festivalov. Keď na festivale Berlinale vo veku 84 rokov preberal Čestného medveďa, povedal, že „najdôležitejšie rozhodnutie môjho života bolo rozhodnutie týkajúce sa Daltona Trumba“.

Zomrel herec Kirk Douglas

Fotogaléria 6 fotiek

+3

Presne o tom rozhodnutí dôkladne píše v ďalšej knihe spomienok Som Spartakus, kde sa vracia k filmu, ktorý sa stal vari jeho najznámejším (režíroval ho Stan Kubrick). Aj napriek tomu, že autorom scenára bol dlhé roky zaznávaný scenárista Dalton Trumbo, ktorý sa spolu s inými filmármi stal súčasťou tzv. hollywoodskej desiatky. Tá bola po mccarthyovskej honbe na komunistov v Hollywoode proskribovaná a Trumbo takmer na rok uväznený. Hoci Dalton pod pseudonymom Ian McLellan Hunter zožal fenomenálne úspechy a dostal dvoch Oscarov (Prázdniny v Ríme, The Brave One), oficiálne sa k nim mohol priznať až po dlhých rokoch.

Podobne to bolo so scenárom k filmu Spartakus, na ktorý ho osobne prehovoril Kirk Douglas, čím sa aj s „posvätením“ vtedajšieho prezidenta Johna Kennedyho zavŕšilo jedno obdobie hollywoodskej cenzúry. Bol to prvý film po vyše desaťročí, pod ktorý sa Trumbo smel podpísať. Šesťdesiate roky z neho spravili otvorene politického umelca. Istý čas dokonca cestoval po svete ako „veľvyslanec dobrej vôle“ ministerstva zahraničných vecí, čo mu prinieslo priateľstvá takmer s každým prezidentom počnúc Johnom F. Kennedym. V roku 1981 mu prezident Jimmy Carter udelil najvyššie občianske ocenenie USA – prezidentskú Medailu slobody.

V roku 1991 sa zranil pri nehode helikoptéry a v roku 1996 utrpel embóliu, ktorá mu obmedzila rečovú schopnosť. Napriek tomu sa ešte vo veku 92 rokov pustil do scenára filmu Jeffa Kanewa Before I Forget (Skôr než zabudnem, 2009) o svojom živote. Ako pripomenul Washington Post, skôr ako zomrel, sa mu podarilo naplniť túžbu boxera Midga Kellyho, ktorého v roku 1949 stvárnil vo filme Šampión. Nechcem byť celý život len za takého Hej, ty! Chcem, aby ma ľudia oslovovali „pán“.