A možno chcel aj diváka dojať upozornením na niektoré prvky nostalgie, ktoré nám môžu pomôcť rýchle tempo zmien vydržať. Otázne je, koľko z toho sa mu podarilo.
Daniel Auteuil hrá Viktora, šesťdesiatnika sklamaného životom – či aspoň muža v akejsi existenčnej kríze – ktorý bol vo svojich najlepších rokoch úspešným a veľmi uznávaným ilustrátorom detských kníh a spoločenských komixov. V dobe technologických výdobytkov, ktorá ho obťažuje, ktorej nerozumie a ktorá ho ani veľmi nepotrebuje – či ho priam považuje za starožitnosť rovnako ako perom písaný text alebo kresbu ceruzou – prechádza ťažkými časmi.
Rovnako ako prechádza ťažkými časmi a vyčerpaním jeho dlhoročné manželstvo s psychoterapeutkou Marianne (Fanny Ardant). Tá, navyše, prežíva románik s Françoisom, vydavateľom novín, ktorý Viktora z pozície karikaturistu vyhodil. A to nielen z pozície šéfa, ale aj najlepšieho priateľa. Situácia na satirický humor ako stvorená. Viktor teda neprežíva len zatrpknutý boj s moderným svetom, do ktorého nepatrí a nechce patriť, ale aj s manželkou, na ktorej ho najväčšmi dráždi, že sa tomuto „prekrásnemu novému svetu“ túži prispôsobiť až groteskne nasilu, podopierajúc svoje „mladícke“ výstrelky citátmi z Freuda.
Viktor však má zadné dvierka. A čo iné môže vdýchnuť nový elán do života, ak nie spomienka na svoju „belle époque“, krásne obdobie, v ktorom sme boli mladí, zaľúbení, tvoriví a šťastní?
Viktorov mladší fanúšik Antoine si viac ako dobre žije vďaka svojej agentúre sprostredkúvajúcej smotánke experimenty v podobe návratu do spoločnosti čias Victora Huga alebo inej „belle époque“ ich mladosti. Ale Viktor netúži zažiť ani 19. storočie, secesiu, ani Adolfa Hitlera: túži sa vrátiť do jedného lyonského baru, kde sa v roku 1974 zoznámil a zamiloval do svojej ženy. Tú má teraz zahrať Antoinova láska Margot (Doria Tillier), s ktorou režisér cestovania do minulosti vedie búrlivý a žiarlivý vzťah.
A tak tu máme popri Viktorovej kríze s Marianne aj paralelnú Antoinovu romancu. Ako sa dá čakať, Viktorovo stretnutie s mladou Margot pomôže zahnať chmáry dlhoročného spolužitia a prebudiť istú dávku osviežujúcej žiarlivosti v oboch paralelných vzťahoch, z čoho napokon vyplýva akési sentimentálne „ponaučenie“ (navyše, ešte aj verbalizované) – nemôžeš utekať pred každým problémom, inak budeš celý život začínať odznovu. Trochu cukrového výchovného moralizovania na dôvažok predsa nemôže zaškodiť. Ale zaškodí.
Problémom filmu je spracovanie: priveľa motívov v prirýchlom tempe, akoby každá osobitne dobrá prísada v spoločnom tanieri jedna druhú oslabovala. Najsilnejšou stránkou tak ostáva herectvo osvedčeného Daniela Auteuila, ktorý v poslednom období exceluje v postavách starnúcich mužov búriacich sa proti povrchnej technokracii modernosti.
Fanny Ardant je tak trochu už paródiou postáv osudových žien, ktoré vychádzajú zo scény ako nestarnúce divy, akoby náhodou stratiac šatôčku. Na mnohých momentoch sa dá zasmiať, mnohé sa dajú prijať aj ako moralita. Zažiť to znovu je komediálna dráma, ktorá však nie je dostatočne vtipná na to, aby sa dala nazvať komédiou, ani dostatočne hlboká a presvedčivá na to, aby bola drámou.
