Muž v skafandri je „vyhnutá dramatická opera“. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Keď predpokladáme návrat človeka na Zem, kde už nie je možné žiť, je zrejmé, že to bude mať dôsledok aj na žáner opery. Ten bude rovnako „vyhnutým“, ako celá kreatívna tvorba. V predstavení vychádzame spoločne s dramaturgičkou Michaelou Rosovou z predpokladu, že kozmonaut Eugen Andrew Cernan, ktorý mal československých predkov, zostal na Mesiaci a počas jeho neprítomnosti došlo na Zemi ku globálnej katastrofe. Prežilo len niekoľko stoviek ľudí, ktorí unikli na Mesiac. Cernan sa rozhodne vrátiť. Ako sa do histórie zapísal ako posledný človek na Mesiaci, tak sa stane posledným človekom na Zemi. Jedným z fikčných predpokladov je, že misia Apollo 18 pokračovala v sedemdesiatych rokoch, ako bola navrhnutá v pôvodnom pláne, boli vytvorené základne, pretože sa predpokladalo, že Mesiac je možné obývať. V skutočnosti však vojna vo Vietname pre presunutie financií spôsobila, že program bol zrušený.
Môžeme Muža v skafandri nazvať postapokalyptickou dystopiou? Dystopiu to už hádam prekračuje tým, že človek sa vracia na prázdnu planétu. Už nemôžeme hovoriť o spoločenskej dráme, nastáva nový druh situácie, pretože človek tu odovzdáva informáciu sám sebe. Napokon je to aj príbeh o neschopnosti bieleho muža odísť alebo v samotnom predstavení zomrieť.
Ale aj monodráma môže fungovať na vnútornom konflikte postavy. Alebo je to v tomto prípade inak?
Muž v skafandri je prvým dielom trilógie, kde nie je podstatné živé ja. V centre sú relikvie, spomienky, metamorfózy existencie. Bytie je znejasnené, pohrávame sa s myšlienkou, že človek už nejestvuje, a tento pocit by mal nadobudnúť aj divák. Neprenášame na neho sentimentalitu za tým, čo bolo, ale zmierenie sa s novou situáciou. Hľadáme jedno z miliardy východísk, ako by to mohlo byť.
K filmu Frem ste vytvorili sound design a hudbu. Jeho autorka Viera Čákanyová vytvorila videá k vášmu predstaveniu. Jej film je témou klimatickej krízy a zániku či premeny života príbuzný Mužovi v skafandri a ponúka niekoľko interpretačných rámcov. Čo vyvolal vo vás?
Námet k Mužovi v skafandri vznikal simultánne s Fremom a je medzi nimi mnoho spojníc. Frem situáciu radikalizuje z iného pohľadu a vytvára na jednej strane mnoho možností interpretovať, no ja v ňom vidím nóvum v tom, kto sa na zobrazený svet pozerá. Reprezentuje zrod novej formy života, ktorá má predpoklad byť od nás inteligentnejšou. V Mužovi v skafandri sledujeme muža a postavu Andrey, no nie je presne definovaná, je len spomienkou. Zatiaľ čo Viera sa rozhodla pre situáciu, že vo svete nastupuje nové bytie, my spätne rekonštruujeme svet, keď tu človek ešte bol. Postava človeka je pre nás podstatná. Muž v skafandri nie je ekologickým výkričníkom ako Frem, ani nenaznačuje, že nás pohltí umelá inteligencia. V konečnom dôsledku sa však divák zamyslí aj nad témami, o ktorých hovorí Viera. Globálna ekologická kríza, nová hierarchizácia života, predstava o tom, čo nastúpi po človeku. Pri Freme si uvedomíme, čo všetko spôsobujeme svetu, má humánny podtext, a Muž v skafandri dehumanizuje situáciu.
Vaše diela sú často angažovanou reflexiou spoločensko-politických reálií. Na čo sa v Mužovi v skafandri odvolávate, na čo nadväzujete?
Môj spôsob je skôr dokumentárny ako angažovaný a tak je to aj v Mužovi v skafandri. Vychádzame z toho, že Eugen Cernan vzal do vesmíru československú vlajku, pretože jeho starí rodičia odtiaľto pochádzali. Bolo to prejavenie vďaky predkom. V 70. rokoch navštívil Československo, do Vysokej nad Kysucou priniesol vlajku, ktorú napokon odovzdal v Prahe na observatóriu a tým vyvolal otázky, čo vlastne znamená putovanie amerického kozmonauta po Československu. Vznikol mýtus, že s ním ľudia nechceli komunikovať, že sa pred ním skrývali a dohliadala naňho ŠtB, no také dramatické to v skutočnosti nebolo. Rozdal tu stovky podpisov a existuje fotodokumentácia, ako sedí medzi ľuďmi a rozpráva sa s nimi. Mýtus o poslednom mužovi na Mesiaci, ktorý putuje vyprahnutým Československom – tu niekde sa začína moja inšpirácia.
Môže umenie ovplyvniť súčasný spoločenský diskurz?
Čo bude na Vierinom filme vzácne možno o dvadsať a viac rokov, je, že dokumentovala absolútnu súčasnosť. Krajina, ktorú zobrazila, sa zmení, preto malo zmysel ísť na Antarktídu, nemohla by to natáčať v Poprade ani nikde inde. Zaznamenala konkrétne druhy zvierat, pri ktorých sa predpokladá, že vyhynú. Pri Viere som sa veľa naučil, no pri Mužovi v skafandri realitu prestupujeme, prestavujeme a sústredíme sa na tu a teraz, ale nahliadame z inej optiky. Mám chatu na Považí, kde reálne bojujeme s poklesom spodnej vody a hrozí, že zmizne úplne, a čo ma zaráža je, že na Slovensku nie je témou kríza životného prostredia, prehlušujú to nadbytočné témy, namiesto toho, aby sme sa sústredili na veci, ktoré nás môžu zahubiť. A práve Viera to tu s Fremom zastupuje.
Máte aj teoretické vzdelanie, do akej miery vás vedomostný background pri umeleckej tvorbe otvára prípadne zväzuje?
Niečomu to pomôcť môže. Veľmi záleží na tom, s akými ľuďmi sa stretávaš počas toho, keď naberáš teoretický rámec. V zahraničí majú študenti hudobného odboru automaticky teóriu, nie je to oddelené. Mohol by som zdôrazniť stereotypnú floskulu, že teória nemá byť oddelená od praxe, no netreba sa spoliehať na školu, ale ísť vlastnou cestou.
V Mužovi v skafandri nadväzujete na predošlé tendencie, čo si pod tým môžeme predstaviť? Aké sú vaše tvorivé rámce?
Používam barličku sci-fi, už Záhada tyče sa odohrávala na Plute, kam som poslal celú kanceláriu s ľuďmi, aby sa vysporiadali s tým, že sa nesmú vrátiť. Iná opera sa odohrávala v opustených squatových kanceláriách v Holandsku, no sci-fi je len pomôcka, pretože čas je nejasný. Rád si dej rámcujem tým, že sa odohráva v nejasnom časovom horizonte.
Film Služobníci Ivana Ostrochovského je vaším ďalším veľkým projektom, kde ste vytvorili filmovú hudbu. Čo vás na Ostrochovského prístupe oslovuje?
Vo filme otvára tému vzťahu cirkvi a Štátnej bezpečnosti vo vtedajšom Československu. Na pozadí toho je príbeh jednotlivcov. Spôsob, akým Ivan pracuje s príbehom, je veľmi špecifický, iný. Je to aj tým, že v Služobníkoch nie je jednoznačne nikto dobrý ani zlý. V Služobníkoch je ukázaná zložitosť sveta, totalita tu zomlela všetkých z každej strany, zlých aj dobrých.
Ako vznikala hudba a je filmová hudba dostatočne reflektovaná kritikmi?
Nahrávala sa dychová sekcia, sólo violončelo, akordeón, klavír, niekoľko extenzívnych hlasov, komorný orchester, vytvárala sa syntéza elektroakustickej hudby a zvukový dizajn, čím som vymenoval niekoľko zložiek a všetko to boli iné, samostatné hudby. Vzniklo osem materiálov, ktoré mohli byť použité aj zvlášť. Spolupráca s Ivanom je veľmi odlišná od spolupráce s Vierou, no obaja sa sústredia v konečnej fáze na strih, tým, že na ňom priamo participujú. Mnoho riešení prehodnocujú v postprodukčnej fáze, niekedy netuším, čo sa so samotným materiálom deje, no obaja majú dobrý zmysel pre hľadanie nekonvenčných riešení.
Čo je na zvukovej zložke Služobníkov špecifické?
Zadanie znelo, že vo filme by nemalo byť zvukárske klišé, napríklad, že počujeme kroky, keď niekto kráča po chodbe, či cenganie príboru, keď postava je. Niekedy sme sa s Ivanom dostali do situácie, z ktorej sme nemali východisko. Povedali sme si, že zotrieme hranicu medzi zvukovosťou a hudbou, necháme ich splynúť, nech je hudba ruchom a ruchy hudbou. Nahraté ruchy sme morfovali do tónov a, naopak, hudobné nástroje sme použili ako ruchy.
Zvuk vo Vierinom filme Frem reprezentuje postavu, ktorá sa pozerá. Ako ste si ju predstavovali?
Museli sme vytvoriť entitu, pretože reálny zvuk z kamery sme použili len minimálne, napríklad zvuky zvierat. Musel som si zadefinovať, koho bude divák počuť, predstaviť si „bios“, teda vnútornú informáciu, ktorá stále prúdi a opakuje sa, čo znie vo filme trošku ako dych. Ten sa prenáša do vnútornej reči a situácie, ktoré vidí a vyhodnocuje. Uvidí napríklad kryhu, ktorá vydá zvuk, no je iný, na aký sme zvyknutí. Tu sme využili algoritmizáciu. Táto entita je organická, musí sa teda nachádzať v „mäkkom materáli“, ktorý sa má občas objaviť, a zadanie bolo, ako ho nájsť. Entita sa nachádza aj v korpuse, čiže zvuk nepočuje prirodzene, zrejme má ucho v niečom uchopené. Potom sme si predstavili, že má anténu a snímač zvukov, čo sa vo filme objaví, keď sa preladí na rádio. Ďalšia dôležitá vec boli zvuky Zeme, entita má snímač vibrácií a svet vníma cez zvuk, mení sa podľa vzdialenosti od Zeme. Napokon je preferencovač, je totiž na entite, či sa rozhodne existovať v tichu a snímač si nezapne. Od tohto sme sa odrazili. Entita sa volá Marvin a museli sme ho vytvoriť zvukom. Viera povedala: nevieš, či je to digitálna hračka, alebo organizmus.
Ako ste si ho predstavili?
Ako nový organizmus, ako niečo, čo je zrodené. Na Freme je zaujímavé, že sa pozeráme na zrod niečoho nového.
Čo pre vás znamená tvoriť?
Žijem polymorfne, hudba mi umožňuje slobodne oscilovať medzi rôznymi žánrami, prehadzovať identitu. Existovať na viacerých kontinentoch naraz. Nevidím dôvod zostávať na jednom, keď nemusím.
