Diapazón jeho postáv je široký počnúc ruskou klasikou, cez slovenské hry, až po súčasnú svetovú drámu. Vyniká vnímavosťou a schopnosťou pravdivo a uveriteľne stvárniť komplikované charaktery postáv. Napriek mladému veku sa stal rešpektovaným charakterovým hercom, ktorý svoju prirodzenú dramatickosť, talent, nasadenie, emócie, hereckú vyzretosť a osobitý šarm dokazuje nielen na javisku, ale aj vo filme.
Milan Ondrík pochádza z oravskej dediny Liesek, narodil sa 3. mája 1980. Je druhým najmladším zo siedmich súrodencov. Po starom otcovi zdedil výtvarný talent a venoval sa rezbárstvu aj na strednej škole, keď študoval umelecko-remeselné spracovanie dreva. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Desať rokov pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre, potom prijal ponuku stať sa členom Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. Žije v Nitre so svojou partnerkou a herečkou Zuzanou Moravcovou a s ich troma deťmi. V roku 2016 získal cenu Slnko v sieti za najlepší mužský herecký výkon vo filme Eva Nová. V roku 2018 bol nominovaným finalistom ocenenia DOSKY 2018 takisto za najlepší mužský herecký výkon. V roku 2019 získal cenu Filmového festivalu v Karlových Varoch za najlepší mužský herecký výkon v dráme Nech je svetlo.
Každého formuje a ovplyvňuje prostredie, z ktorého pochádza. Niektorí umelci sú pokračovateľmi rodinných tradícií, iní sú solitéri. Akú rolu vo vašom herectve a vnímaní umenia zohralo rodinné prostredie?
Rodina pre mňa vždy znamenala a aj bude znamenať nemenné absolutórium, základ, z ktorého všetko vychádza a čo dokáže napĺňať. Od detstva mi bolo vštepované, že rodina nie je len silné puto ľudí, ktorí sa majú radi a dokážu sa podržať aj v ťažkých životných situáciách, ale aj ľudí, ochotných sa za rodinu obetovať. Aj preto v mladosti, pokiaľ iní chodievali na dovolenky, ja som hrabal seno, robil okolo domu – a hoci som si vedel predstaviť, že by mi možno inde bolo lepšie, rodinné puto, spolupatričnosť, vzájomná pomoc a obeta, boli pre mňa oveľa cennejšie, emotívnejšie a silnejšie momenty. Dnes si uvedomujem, že dali môjmu ďalšiemu životu pevnejší základ.
Máte to takto zavedené aj vo vašej vlastnej rodine?
Nedávno som nad niečím podobným rozmýšľal v súvislosti s mojimi deťmi. Nemajú to až také jednoduché, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Keď napríklad recitujú, sú ovplyvnené tým, že my, ich rodičia, sme hercami. Je na ne vyvíjaný oveľa väčší vnútorný tlak, než som zažíval v detstve, alebo na VŠMU, nakoľko som bol „nepopísaným listom“. Bol som na rozdiel od nich oveľa slobodnejší. Každopádne so Zuzkou svoje deti vychovávame tak, aby si čo najviac uvedomovali, čo je slušnosť, úcta a pokora. Ja som bol vychovávaný v kresťanskej rodine a doposiaľ si v sebe nesiem zásady snažiť sa byť dobrým človekom a dokázať odpúšťať. Podstatné pritom nie je to, či veríte alebo neveríte v Boha, ale to, že máte spomínané zásady v sebe pevne zakorenené a podľa nich vychovávate aj svoje deti.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Mohli by ste tieto zásady bližšie vysvetliť?
Po príchode na VŠMU bolo mojou výhodou, že na rozdiel od tých, ktorí absolvovali konzervatóriá, resp. pochádzali z hereckých a umeleckých rodín, som bol neovplyvnený rôznymi nánosmi, porovnávaním, či tým, že to, aby sa stali hercami, chceli viac ich príbuzní, než oni samotní. Naopak, jedinou mojou túžbou bolo „utiecť“ od bežného života, aký som žil, od hrabania sena a trávenia prázdnin pri traktore. Chcel som žiť vo svete umenia a fantázie, hoci dnes pociťujem čoraz silnejšiu túžbu utekať naspäť do sveta, z ktorého som kedysi odišiel. Aj preto som sa chcel stať najskôr umeleckým rezbárom a neskôr hercom. Tým viac som sa teda chytal možností, tým intenzívnejšie som všetkými zmyslami nasával nové podnety. Zároveň som si postupne uvedomoval, že reálny herecký život sa začína až skončením školy, nie jej začiatkom, hoci aj dnes sa ešte cítim byť v určitom zmysle študentom: neustále nasávam nové herecké a umelecké vplyvy a impulzy. Čo je však absolútne najdôležitejšie, popri tomto všetkom sa snažím byť dobrým človekom. Od tohto sa to všetko odvíja a súvisí to s tým.
V čom konkrétne?
Na skúsenejších kolegoch pozorujem, že čím sú vnútorne vyrovnanejší a bohatší, tým lepšími sú hercami. Učím sa byť teda v prvom rade lepším človekom, než hercom.
Pochádzate z prostredia oravského vidieka. Pociťujete to ako výhodu, ktorá ovplyvnila vašu živelnosť, kreativitu, fantáziu, predstavivosť?
Ako určitú výhodu som to pociťoval vo svojich začiatkoch pri klasickom slovenskom repertoári, keď som sa nemusel učiť hrať kosca, lebo som v mladosti naozaj kosil. Viem ako sa hrabe seno a aká je to tvrdá robota. Rovesníci z mesta, ktorí nevedeli mnohé veci čo ja, mi kedysi pripadali smiešni. Dnes, keď sa už aj zo mňa stal mestský človek a aj na príklade svojich detí vidím, že sú v mnohých veciach v nevýhode – oproti deťom, ktoré majú rodinný dom, dvor, či nebodaj žijú na vidieku -, sa na to pozerám inou optikou.
Vďaka starému otcovi, stolárovi, ste získali vzťah k rezbárstvu. Vnímate rezbárstvo ako „zadné dvierka“ alebo len ako spôsob udržania si fyzickej zručnosti v rámci voľnočasového relaxu?
K rezbárstvu do pivnice – unikám vždy, keď mám čo len trochu voľného času. Dokonca som poprosil súrodencov, aby mi k ako dar k štyridsiatke priniesli z Oravy veľký rezbársky stôl. A čo sa týka spomínaných „zadných vrátok“, nebojím sa akejkoľvek práce, veď nakoniec vždy platilo a aj platí, že remeslo má zlaté dno.
Ako vnímali vašu snahu stať sa hercom vaši rodičia a okolie?
Som druhým najmladším zo siedmich súrodencov a preto boli rodičia – pri takom spektre povolaní v rodine – pripravení. Moje rozhodnutie zobrali ako fakt, že takéto povolanie v našej rodine ešte nie je. Staršia sestra Ľubka mi ho sama odporúčala, pretože som si pomerne dosť dlho vo svojej jednoduchosti naivne myslel, že ten, kto ide na VŠMU, musí ovládať nejaký nástroj, aby mohol neskôr hrať muziku. Rodičia nás milovali natoľko, že nám nechávali voľné krídla a aj preto sme sa rozleteli do rôznych kútov Slovenska a sveta v rámci rôznych povolaní. Otec bol zváračom, mamka dojičkou a dodnes poriadne nechápem, kde sa to vzalo, aby v jednej malej dedine vyletelo z rodného hniezda všetkých sedem detí. Viete, u nás, na Orave je skôr zvykom, že z takej mnohodetnej rodiny „vyletí“ z rodiny niekam jeden, maximálne dvaja.
Ani jeden z vás sa nestratil. Nie je to podmienené aj tým, že odchodom z ťažších a jednoduchších pomerov ste mali väčšiu motiváciu uspieť, dokázať osudu, že na to máte?
Niečo na tom bude. Všetci úspešne robíme to, čo nás baví a napĺňa. A to aj napriek tomu, že napríklad mňa neraz niekto nazve darmožráčom, komediantom. Nehnevám sa na týchto nevedomých ľudí, pretože netušia, čo herecké remeslo obnáša. Na druhej strane ma takéto primitívne vnímanie sveta do určitej miery uráža. Práve teraz, keď som nútený byť doma, si uvedomujem, aké to asi niekto má, keď ráno odíde do práce a poobede sa vráti domov k rodine, aké to je mať celý víkend voľno a do práce ísť v pondelok. Ja ako herec som v práci takmer neustále. Keď ľudia pracujú, ja mám skúšky a nácviky predstavení, prípadne filmujem alebo sa učím texty. Večer, keď mnohí takíto kritici oddychujú, ja hrám často aj pre nich – na javisku. A aj pre ich deti – počas sviatkov, či už na Mikuláša alebo na Štefana. Kým sú oni s deťmi, moje sú bezo mňa. Priznám sa, že niekedy rozmýšľam, či by nebolo jednoduchšie a lepšie sa vrátiť k remeslu, no nakoniec zatiaľ vždy zvíťazilo herectvo, ktoré ma robí šťastným a s ktorým sa môžem podeliť vždy keď hrám s prítomnými divákmi.
Nakoniec, zrejme to je aj finančne lukratívnejšie, než rezbárstvo…
To je mylná predstava. Nie som a ani nechcem byť hercom, ktorý chodí zo seriálu do seriálu, prípadne hrá vo viacerých naraz, absolvuje fušky v dabingu, hrá vo filme a popri tom si občas aby sa nepovedalo – odskočí aj do divadla. Pre mňa je herectvo obetou. Nežijem zhýralý život, nenapĺňam stránky bulváru svojimi autami, domami, či dovolenkami…
Vy ste, čo sa detí týka, zatiaľ skončili pri trojke. Ste s rodičovskou hyperaktivitou na konci?
Keď majú deti svoj deň, sú akoby odtrhnuté z reťaze a mne ide zasa odtrhnúť hlavu, mám pocit, ako keby sme nemali tri, ale rovno aj sedem detí (smiech). Vtedy si uvedomujem, čo a koľko toho pre našu rodinu robí moja Zuzka. Kým si ja môžem chodiť „len“ do roboty, Zuzkina robota doma je často omnoho náročnejšia. A čo sa týka počtu detí, myslím si, že sme už na konci a dúfam, že sa budeme najbližšie tešiť už len z vnúčat.
Foto: Barbora Dolinajová
Aj v súvislosti s inscenáciou Nevesta hôľ, ste uviedli: „Diabol je v nás ľuďoch, rovnako ako Boh…“ Povedali ste to na základe osobnej skúsenosti?
Mnohokrát som sa v živote dotýkal krásnych, božských vecí, ale priznávam, prstom som sa dotkol aj vecí diabolsky negatívnych. Človek nemusí byť veriaci, aby uveril na lásku, u kresťanov v Boha a rovnako aj v zlo, Diabla. Záleží len na nás, čomu dovolíme, aby nás formovalo, ovplyvňovalo a vstupovalo do našich životov a rodín. Klamal by som, keby som tvrdil, že s týmto nebojujem, často mi život nejde podľa mojich predstáv, no o to viac sa snažím byť lepším človekom. A to je pre mňa základ snažiť sa byť lepším človekom, než som.
Hoci dostávame do vienka určité predispozície už pri narodení, do akej miery sa rozvinú, závisí aj od množstva iných faktorov. Kto formoval váš herecký talent?
Nehovoril by som celkom o talente, nakoľko sa neustále učím byť dobrým hercom. Aj preto, keď neviem, ako mám počas skúšky nejakú rolu zahrať, nechám to na ľudí okolo mňa. Prípadne si všímam situáciu v ktorej som, učím sa od kolegov. Najčastejšie sa vo svojom vnútri vrátim na chvíľu do svojho detstva a na vzniknutú situáciu, s ktorou si neviem rady, sa pozriem detskými očami. Pomocou toho v okamihu sekundy vymažem všetku neistotu a nechám sa viesť akousi pomyselnou čistotou detského pohľadu na svet. Práve ten mi dáva veľkú dávku vnútornej slobody, pri ňom dokážem vypnúť a vďaka tomu ťažké filozofické, moralizujúce, či dramatické okamihy mojej roly môžem zahrať oveľa lepšie.
Máte svoj herecký vzor?
Nemám. A ak, potom sú ním moje deti, rodičia, kolegovia a kamaráti teda bezprostredný život vôkol mňa.
Už v hre Coriolanus v SND ste zaujali dramatickou polohou vášho herectva, expresívnosťou, ba až nespútanou živelnosťou. Cítite sa najkomfortnejšie v takýchto polohách, alebo vám sedia aj iné, komediálnejšie, či komornejšie role?
Mám rád mix postáv, zmenu žánru. Hry sa pritom nesnažím zahrať čo najdramatickejšie, či najkomediálnejšie, ale naplno – čo najpresnejšie. Aj preto kým jedni ma vnímajú ako dramatického herca – na základe hier Coriolanus, či Rivers of Babylon -, iní zasa ako ľudového, komediálneho herca, napríklad vďaka hre Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
Viacerí herci sa zapíšu do vedomia diváckej verejnosti výrazovou pózou, charakteristikou. Niektorí ostanú pre divákov navždy „lámačmi“ sŕdc, iní darebákmi… Do akej kategórie by ste sa zaradili vy? Dá sa pomenovať „ondríkovský“ typ herectva?
Snažím sa vyhnúť zaškatuľkovaniu. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som pomerne skoro „stopol“ účinkovanie v televíznych projektoch v okamihu, keď som mal pocit, že by som vďaka nim mohol byť „zaškatuľkovaný“. A to aj napriek finančnému profitu, ktorý by pomohol našej rodinnej ekonomickej situácii. Vrátil som sa späť tam, kde patrím – do divadla. Pokiaľ sa to dá, snažím sa ostať nepopísaným listom, aby si ma ľudia pamätali ako konkrétnu postavu, ktorú hrám. Možno vyzniem neskromne, ale mám pocit, že týmto sebazaprením, keď ma ľudia vnímajú cez postavy ktoré hrám, sa mi darí byť hodnotnejším hercom. Som radšej, keď si ľudia povedia, že ten Rácz, Bezuchov, Ľudovít, Dodo, či Coriolanus boli dobrí, než keby som sa mal „zlievať“ počas jedného večera v dvoch až troch seriáloch a všetci by hovorili len o Ondríkovi bez toho, aby si pamätali čo len jednu postavu, ktorú by som hral. Každý máme na výber. Z tohto dôvodu nežijem na sociálnych sieťach a instagrame, nezverejňujem bulváru svoj intímny a súkromný život, nepotrebujem sa chváliť, či a v akej lukratívnej časti bývam, aké mám auto a kde trávim dovolenky. Sám seba si vážim natoľko, že viem, že o tom, či budú diváci moje herectvo akceptovať a aké bude moje umelecké renomé, sa rozhoduje na javisku a pred kamerou – nie v podliezaní sa bulvárnym médiám a sociálnym sieťam.
Jeden váš kolega použil termín „hypotekárni herci“, ktorí idú zo seriálu do seriálu, nehľadiac na kvalitu.
Nie všetci herci sú takí, aj keď, žiaľ, je pravdou, že často najhlasnejšie „kričia“ v médiách tí, ktorí by mali byť ticho a ticho sú tí, ktorí by mali „kričať“. Umelci, ktorí nekričia, sú väčšinou tí, ktorí umenie berú ako svoju rehoľu, záleží im na jeho kvalite viac, než na svojom profite a egu. Aj preto mnohí z nich balansujú na hranici existenčného prežitia.
Foto: JOJ
Po škole ste desaťročie pôsobili v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktoré patrí medzi jednu z najlepších slovenských divadelných scén. Čo ovplyvnilo skutočnosť, že ste sa ocitli práve tu a nie vo Zvolene, Žiline, či Martine?
Emócia. Keď som ako študent prichádzal na festival Divadelná Nitra v noci do Nitry, upútala ma jej nočná atmosféra. Neskôr, keď som do nej zavítal opäť, ma osvietená Nitra v údolí pod Zoborom úplne očarila. Po škole som si dal ponuku do Nitry aj preto, že z neho v tom čase odchádzala jedna herecká generácia, čím sa otvorila možnosť získať angažmán. Dodnes to neľutujem, nakoľko som zažil jednu z najlepších ér nitrianskeho divadla, mal som možnosť zažiť režisérov, akými boli Jožko Bednárik, či Spišákovci. V Nitre som dostal tú najlepšiu hereckú školu. Dodnes ľudí okolo divadla v Nitre považujem za svoju druhú rodinu. Na druhej strane som rád, že som dostal ponuku do SND, čím som sa umelecky posunul o trochu ďalej.
Hoci oslávite štyridsiatku, máte za sebou pár veľmi výrazných úloh. Ktorú považujete za svoj herecký „majsterštich“?
Tú, ktorá bude najbližšia. Tak v divadle, ako aj vo filme.
Kedysi ste povedali, že divadlo je pre vás najväčšou láskou. Je to tak stále, alebo ho už začína nahrádzať film?
Divadlo vnímam ako stabilný a nespochybniteľný základ. Film ako jeho nadstavbu, čosi za odmenu, ako zúročenie hereckých polôh a variácií, ktoré som si odskúšal a odohral na divadelnom javisku.
Mimoriadne výrazné herectvo ste predviedli vo filmoch Marka Škopa Eva Nová a Nech je svetlo. Ovplyvnila vás poetika tohto režiséra?
Filmovú kariéru som začal až v spojitosti s Markom Škopom. V jeho filmoch som mohol predviesť herecky najvýraznejší prejav. On je príčinou, prečo som si okrem divadla zamiloval aj film. Marko je jedným z najtalentovanejších ľudí vo filmovej brandži na Slovensku. Očaril ma jeho prístup, ako s pokorou a trpezlivosťou pracuje s hercami a ich talentom, len aby z nich dostal presne takú výpoveď, akú chce. Možno tým, že bol dokumentarista, má dar vycítiť aj tie najjemnejšie nuansy, dokáže citlivo pracovať s emóciami, vďaka čomu dosiahne najemotívnejší, najpresnejší a najrealistickejší obraz. Taký, že pri jeho filmoch nadobúdate pocit, že už nejde o film, ale o autentickú realitu, inšpirovanú životom.
Ktorý slovenský či zahraničný herec je vášmu typovému hereckému prejavu najbližší, resp. keď vás k nemu prirovnajú, beriete to ako pozitívum a poctu?
Pri točení filmu Veterán o mne režisér Jan Hřebejk povedal, že som slovenský Joaquin Phoenix. A to bolo ešte pred uvedením filmu Joker do kín. Potešilo ma to, ale jedným dychom dodávam, že aj pobavilo… Osobne uznávam hercov, akými sú Leonardo DiCaprio, Russell Crow, či Brad Pitt, ktorí si popularitu a rešpekt získali predovšetkým svojim talentom.
Čo je kritériom, na základe ktorého umelec môže o sebe povedať, že je dobrým hercom?
V divadle ide predovšetkým o reakciu publika v hľadisku. Niekedy to môžu byť aj kritiky, tie však nečítam veľmi rád. Napriek tomu dokážem prijímať nielen pozitívne kritiky po získaní ocenenia, ale snažím sa trpezlivo učiť čítať aj tie negatívne. Hoci pozitívne mám radšej (úsmev). Najväčším ocenením však pre mňa bolo, keď som po preberaní jedného z ocenení prišiel domov a moje deti mi dali vyrobený papierový glóbus na podstavci s nápisom Cena pre najlepšieho otca. Mám túto najcennejšiu cenu odloženú tak, aby som ju mal vždy na očiach.
Váš herecký prejav dostáva civilnejší, vyzretejší a „učesanejší“ nádych. Čím to je spôsobené? Dozrievaním, alebo aj možnosťou sa „vybrúsiť“ v prítomnosti takých výrazných hereckých osobností, akými sú Huba, Vašáryová, Horváth, Jamrich a pod.?
Vami spomínanými kolegami sa inšpirujem a snažím sa od nich pochytiť, čo sa dá. Zároveň však musím dodať že sa „zušľachťujem“ aj snahou o pokoru, snažím sa stáť nohami na zemi a nelietať pričasto v oblakoch. Snažím sa nebyť ani tak lepším hercom, ako skôr človekom, pretože práve to mi dáva na javisku tie pomyselné umelecké krídla.
Hrávate v ruských, či slovenských klasikách, ale aj v hrách súčasných autorov. Ktorý typ postáv je najbližší vášmu naturelu?
Všetky sú pre mňa rovnocenné, pretože sa snažím nájsť v každej z nich. Snažím sa, aby moje roly nesplývali, ale aby bola každá samostatne zapamätateľná. Niekedy som prekvapený sám zo seba, koľko osobnostných typov úloh mám v sebe ukrytých, ako viem byť raz pozitívny, inokedy negatívny, raz psychicky narušený a inokedy dobrý a milý… Popravde niekedy sú z toho nakopeného množstva charakterov mojich postáv vo mne prekvapení aj doma, hlavne keď sa mi nedarí byť vždy tým milým, spravodlivým a dobrým otcom a manželom.
Tvrdíte, že sa snažíte hrať len pravdu a to tak vo filme, ako aj v divadle, pretože hráte presne. Dá sa to aj inak?
Sám na sebe cítim, keď pri hraní pomyselný volant natočím niekedy viac doprava, inokedy doľava. No vždy po predstavení, či po nakrútenom zábere, sa pokúšam volant vyrovnať. Aj napriek tomu, že diváci alebo režisér sú spokojní. Takúto sebakontrolu musíte mať, ak chcete napredovať. Lebo robiť veci len preto, aby sa na vás diváci viac smiali, či vám viac zatlieskali, nie je ideálne. Ja sa budem snažiť radšej hrať pravdivo.
Človek maximálne oddaný umeniu dokáže len ťažko stáť nohami pevne na zemi, byť umelcom ukotveným v realite a prítomným aj v rámci rodiny. Dá sa to?
Dá, pokiaľ máte vytvorené pevné rodinné zázemie. V mojom prípade ma do reality vracajú Zuzka a naše deti. Ony sú pre mňa najsilnejším stabilizujúcim faktorom môjho života. V divadle, či chcete, alebo nie, sa dostávate do iných svetov, dimenzií, psychológie postáv. Aj preto sa snažím stabilizovať najmä doma, s rodinou. Toto som si priniesol od mojich rodičov a rodiny z Oravy. Ako som už povedal, nič vás v živote neudrží nad vodou viac, než rodina. To ale neznamená, že aj my so Zuzkou medzi sebou nezažívame občasné búrky. Len sa ich snažím vždy čo najskôr vyriešiť, pretože na javisku dokážem byť stopercentný len keď mám v duši pokoj a rodinu a Zuzku „na pohode“.
Hovorí sa, že súčasná situácia zmení mnoho vecí. Myslíte, že sa zmení aj divadlo? Bude budúcnosť žičlivá k herectvu a umeniu, alebo sa všetci uchýlia k nenáročnej forme kultúry, estrády a umenia?
Neviem. Verím v silu divadla, verím, že nezahynie a že sa divadelníci nakoniec nestanú youtubermi, ako je tomu v týchto dňoch. Akurát ma napadlo, že pred dvoma rokmi sme mali v Teatro Tatro premiéru hry Stalker, v ktorej sme hrali v maskách…
…áno, a za úlohu Rodericka v tejto inscenácii ste boli nominovaný za najlepší mužský herecký výkon v rámci ocenenia Dosky 2018…
…a okrem masiek sme vyťahovali aj rôzne dezinfekčné prostriedky. Nedávno som sa s kamarátom z divadla Teatro Tatro bavil o tom, kde máme rekvizity z tejto hry, lebo mi chýbalo rúško… Viem si predstaviť, že teraz, keď sa nemôže kvôli koronavírusu hrať, by sme túto hru „oprášili“ a hrali ju tajne, v maskách, len pre pár ľudí, ktorí by prišli v rúškach na nepovolené utajované predstavenie. A diváci v rúškach i my, herci v maskách, by sme sa počas predstavenia celí vzrušení báli, že sa buď nakazíme vírusom, alebo si pre nás príde prepadové komando hygienikov a policajtov. Pozitívom by nakoniec bolo, že by sme sa všetci nakazili len umením. Za propagáciu divadla a umenia by to myslím stálo, lebo spoločnosť je tým vyspelejšia a kultivovanejšia, čím viac je nakazená umením, na úkor epidémie komercie a braku.
Postava Milana vo filme Nech je svetlo, ako aj postava Doda vo filme Eva Nová, sú stvárnením bežných ľudí. Je táto civilnosť a vnútorná tragickosť tým, čo vás primälo k výraznejšej hereckej výpovedi?
Mám pocit, že tak vo filme ako aj v divadle, sa prezentuje množstvo hrdinov a charakterových typov, ľudí, ktorí dokázali čosi výnimočné. Pritom akosi zabúdame na bežných hrdinov všedných dní, často našich blízkych, susedov, zdravotné sestry, lekárov, učiteľov, ktorých každodennú výnimočnosť a hrdinskosť prijímame ako samozrejmosť. Ich obyčajnosť je pritom výnimočná aj tým, že svoju hrdinskosť prežívajú bez pátosu, oceňovania a fanfár. Žiaľ, až keď je neskoro si uvedomujeme, že aj takíto ľudia, hoci obyčajní, majú svoje veľké problémy, šťastia a emócie. A v tom spočíva celý modus vivendi: keď si začneme všímať a zaujímať sa aj o takýchto obyčajných ľudí okolo seba, možno s prekvapením zistíme, že ich hrdinstvo spočíva v tom, že dokážu prežiť skromne a pokorne svoj neobyčajný život v obyčajnosti.
