Dlhaňa je vysoké dievča, pre ktoré má ruština slovo dylda, no tento pojem je v novom filme Kantemira Balagova aj symbolický, označuje človeka skrývajúceho emócie. A práve tak sa so sebou i svetom pasuje tichá Ija, pre svoju neobvyklú výšku prezývaná Dlhaňa, hlavná hrdinka ruskej drámy odohrávajúcej sa v Leningrade tesne po skončení druhej svetovej vojny. Mier bol síce vyhlásený, no do zeme ešte ani zďaleka nevsiakla všetka krv. Preživší, medzi nimi i Dlhaňa a jej priateľka Máša, ktorá sa vracia do Ruska z Berlína, hľadajú spôsob, ako sa vyrovnať s následkami vojny.
Za každú cenu zabudnúť
Dlhaňa je temný film, no jeho hrdinovia si nárokujú na šťastie. Je to druhý film ruského režiséra Kantemira Balagova, ktorý vlani získal cenu v kategórii Un Certain Regard na festivale v Cannes. Rovnako ako Balagovov debut Tesnota (2017). Dlhaňa len dvadsaťosemročného režiséra Balagova zobrazuje vojnu osobitým spôsobom. Neukazuje front, zobrazuje jeho pozostatky, ďaleko od zákopov, v meste, kde ľudia túžia zabudnúť. Balagov je aj scenáristom filmu a dramaturgiu stavia na ostrých zvratoch a fatálnych prekvapeniach. Konflikt vyplýva zo záväzkov, z vynútenej a zároveň nevyhnutnej vzájomnosti dvoch mladých žien, z ich dlhov, výčitiek svedomia a nárokov na revanš. Ani jedna však nie je priamo zodpovedná za previnenie voči druhej, konali vo vojne. Téma je univerzálna a príbeh dvoch priateliek traumatizovaných osobnými skúsenosťami, by fungoval aj zasadený do súčasnosti. Balagov nepíše psychologickú drámu, dialógy sú úsporné, úderné, presné, motivácie pošpinené zúfalstvom, no sugestívne hrdinky nedovolia svoje rozhodnutia spochybniť.
Prežili vojnu – a čo teraz?
Vojna zo ženskej perspektívy je zachytená v diele laureátky Nobelovej ceny Svetlany Alexievičovej, ktorou sa režisér Balagov pri svojom filme inšpiroval. Dlhaňa je o vyrovnávaní sa s traumou, o stotožnení sa s novou, povojnovou identitou, ktorá je navždy prítomná nielen v jednotlivcoch, ale formovala celý nový svet od polovice 40. rokov. Máša sa snaží zaradiť do spoločnosti, nájde si priateľa, no pud sebazáchovy ju donútil v existenciálnej tiesni vojny klesnúť na kolená. Nie je hrdinkou a aj napriek snahe si nemôže nárokovať na vysnívané šťastie. Povojnová krajina sa odráža v prostredí nemocnice, kde Dlhaňa a po návrate z vojny i Máša pracujú ako zdravotné sestry. V nemocnici sa stretávajú príbehy viacerých epizódnych postáv a aktérov prispievajúcich k ústrednému motívu. Nemocnica je bezpečným útočiskom, nevybuchujú tu bomby, nestrieľa sa, no smrť je prítomná a neprekonateľná.
Dlhaňa je film o krkolomnej snahe oživiť nádej, hrdinky sa o to usilujú cez dieťa, no ani jedna z nich tento cieľ nemôže dosiahnuť. Máša prišla o maternicu a jej požiadavka na Dlhaňu porodiť pre ne dieťa je nedosiahnuteľná, akokoľvek sa o to obe snažia. Takto postavený konflikt ponúka priestor na rozohranie psychologickej drámy, Balagov sa však sústredí na atmosféru vyvierajúcu z vnútorných prostredí postáv. Formálne ich reprezentuje farba, prevláda okrová, ako metafora tepla, bezpečia maternice. Zelené šaty, v ktorých sa Máša pokúša získať rešpekt rodičov svojho milenca, naznačujú nádej, no jazvy v jej krehkom vnútri stále krvácajú. Chytanie šťastia je márnou snahou vyvliecť sa z vlastnej kože a zabudnúť.
Hodnotenie Pravdy: 4 hviezdičky z 5
Dylda – Dlhaňa / Rusko 2019/ réžia: Kantemir Balagov / hrajú: Viktorija Mirošničenko, Vasilisa Perelygina, Timofej Glazkov
