Film režiséra Slávka Horáka sleduje, ako sa obe tieto osobné línie vyvíjali v prezidentovej mladosti a ako ich spájala spoločná črta – váhavosť. Tá vyplývala z veľkej zodpovednosti, ale aj z toho, že Havel dostal od života veľa darov – talent, šarm, vodcovské schopnosti. Musel sa v tom všetkom hľadať.
Bola som zvedavá, ako si mladý režisér (nar. 1975) Slávek Horák poradí s pestrosťou Havlovho života, s jeho prerodom z uvoľneného umelca na filozofujúceho politika, ktorý vymenil pulóvre za oblek. A najmä, ako stvárni jeho záletníctvo. Horák si zvolil kombinovanú metódu fikcie a faktov. Všetky postavy ani nepomenoval, sú skôr symbolmi ľudí a dejov okolo mladého Havla.
Napríklad viaceré ženy, ktoré Havlovi učarili, spojil režisér do postavy Milenky, ktorá niekomu pripomína dramatikovu lásku Annu Kohoutovú, inému psychologičku Jitku Vodňanskú (ktorá vzťah s Havlom opísala v knihe Voda, ktorá horí), ale je to proste jedna z múz. A tých múz potreboval mladý Václav veľa.
Foto: Bontonfilm
Ženy boli preňho vždy dôležité. Ponúkali mu okrem rozkoše a inšpirácie aj materské krídla. Tie potreboval, lebo v mladosti bol krehký a zraniteľný. Intelektuál, a ešte aj poetická duša. Ženy ho milovali a odpúšťali mu, že sa oňho musia deliť. Mali pocit, že ho formujú. A manželka Olga ho naozaj formovala. Riadila jeho kroky. V rozhodujúcich chvíľach sa s ňou radil. Dokonca aj telefonicky z väzenia, ako naznačuje film.
Sex bol súčasť revolty
Pre mnohých je z dnešného hľadiska Havlov súkromný život možno nepochopiteľný, prudérnejší ho možno aj odsudzujú. Ale bolo to v časoch tzv. sexuálnej revolúcie, keď sa rúcali mnohé tabu a v láske sa ľudia uvoľnili. Havel teda nebol nič až tak extra. Večierky, popíjanie, výdatné fajčenie, filozofické debaty, flámy, divoké koncerty či tancovačky patrili k životnému štýlu sladkých šesťdesiatych a prešli vlastne až do rokov sedemdesiatych, ako súkromný prejav vzbury proti pokrytectvu a ideologickým tlakom v akejkoľvek podobe.
Havel sa svojimi paralelnými vzplanutiami trápil. Raz vzal Olgu aj Milenku do kaviarne, aby im navrhol život v trojici. Navyše žiadal, aby sa manželka vzdala vzťahu, ktorý si vybudovala ako protiváhu k jeho neverám. Obe ženy sa len uškrnuli, to sa im nezdalo férové. Ale on bral život filozoficky: Čo sa prihodí, treba zdôvodniť a zvládnuť. On si predsa zaslúži ohľaduplnosť a pochopenie, má na to, aby s ním boli spokojné naraz aj dve ženy. Olga Havlová (Aňa Geislerová) a Milenka (pôvabný konglomerát viacerých múz hrá Barbora Seidlová), jeho predstavu však neprijali. Ani jemu nevyšiel každý scenár. Aj tento však prezrádza, že bol dosť sebavedomý a trúfal si. Darmo si niekto myslel, že je príliš váhavý. Toto malo byť dosť radikálne riešenie.
Aká to bola vernosť?
Ústredným motívom filmu – okrem politického diania – je manželský troj- a viacuholník, ktorý však dokazuje silu vernosti. Medzi Václavom Havlom a jeho ženou bolo naozaj zvláštne puto. On kedysi pracoval ako kulisár v Divadle Na zábradlí a Olga Šplíchalová tam bola uvádzačkou. Bolo to dievča zo Žižkova, z robotníckej štvrte, z početnej rodiny, ktoré malo zdravý sedliacky rozum. Pre rodeného rojka to bola výborná partnerka. Milovala ho, radila mu a odpúšťala mu.
Foto: Bontonfilm
Prežili spolu toľko dôležitých životných momentov – od umeleckých začiatkov po uvedomenie si politického poslania – že medzi nimi vzniklo také silné puto, ktoré sa nemohlo pretrhnúť. Spolu dozrievali, spolu čelili režimu, ich život mal širšie koryto i hĺbku, ako je to u väčšiny ľudí. Jeden druhého budovali, jeden do druhého sa až prevtelili. Preto mohol zostať Havel Olge svojím spôsobom verný, hoci mali aj iných partnerov. Spájalo ich niečo oveľa dôležitejšie – osudové určenie a poslanie.
Aňa Geislerová a Viktor Dvořák, ktorý hrá Havla, stvárnili výnimočný manželský pár presvedčivo a s pôvabom. Celý film je ladený decentne (možno až príliš), ale postavy sú živé a divák im uverí. Aj vďaka tomu, že herec Viktor Dvořák sa od prírody na Václava Havla veľmi podobá. A nielen to. Dvořák dal postave aj Havlovo vyžarovanie, chvíľami pôsobí až bezbranne, inokedy vystrčí rožky. Viktor Dvořák si už prezidenta zahral vo filme Pražské orgie (ale to bola len epizóda), a hrá ho aj v Divadle Rokoko v hre Čapek. Vo filme má však na Havla obrovský priestor. Stvárnil ho veľmi ľudsky, civilne. Navyše ako Havel ráčkuje, mohutne fajčí. Je to skrátka živá legenda.
Stretnutie s Dubčekom
Ďalším zaujímavým motívom filmu je stretnutie Havla s Dubčekom. Tiež je to len naznačená situácia, ktorá symbolizuje oveľa zložitejšiu kauzu. Dubčeka hrá opäť Adrian Jastraban ako vo filme Dubček. Z literatúry sú známe kontakty českých a slovenských umelcov, disidentov. Rozumeli si, to je samozrejmé, je to jedna krvná skupina.
Inak je to už v politickej rovine. Dubček a Havel boli ľudia s celkom iným osudom, životnými podmienkami, mentalitou. Formovalo ich iné prostredie, mali iné radosti, trápenia i priority. Film naznačuje tento veľký rozdiel, snahu pochopiť sa aj odpudzovanie sa, a vyvoláva otázky o vzťahu týchto dvoch postáv našich dejín. Napokon pozitívom celého filmu Havel je oživenie spomienok na minulosť a divácke prehodnocovanie diania podľa vlastných názorov a skúseností.
Slávek Horák drží palce Slovensku (zo Slovenska má aj priateľku, Vandu Jandu, ktorá študuje v Prahe, a vo filme Havel si zahrala drobnú úlohu krásavice. Pavla Landovského hrá Martin Hofmann, scenár napísal režisér Slávek Horák s Rudolfom Suchánkom (ako pri režisérovom debute Domáca starostlivosť). Film Havel sa vraj páči aj vdove Dagmar Havlovej. Kritiky v Česku sú síce menej zhovievavé, ale dielo má nádej zaujať každého, kto si pamätá, alebo, naopak – už nezažil. A navyše metóda „cherchez la femme“, ktorú tvorcovia uplatnili, prinesie vždy niečo zaujímavé.
